Boleráz, 1964

Už v roku 1952 sa Čubírková zoznámila s robotníkom Ambrózom Ščepkom, s ktorým o pár mesiacov začala  bývať. Za dvanásť rokov spoločného žitia sa štyrikrát presťahovali, až nakoniec skončili na samote pri Bolerázi. Hovorilo sa, že sa často na svojho druha sťažovala, že je špinavý, týra ju a veľa pije, hoci si sama rada vypila. O domácnosť sa nejak nestarala, nebývala doma, nevarila a so Ščepkom odmietala mať neskôr aj pohlavný styk. To ho dráždilo ešte viac. Jej nenávisť k nemu vyrástla tak, že sa po dvanástich rokoch rozhodla tento vzťah opäť ukončiť radikálnym spôsobom.

Vhodná príležitosť sa jej naskytla práve na jeho meniny v roku 1964. Ambróz Ščepka oslavoval najprv u susedov a neskôr aj doma. Nešťastnou náhodou sa pod vplyvom alkoholu potkol a ostal ležať pod stolom v kuchyni. Čubírková dlho neváhala, z komory priniesla sekeru a niekoľkokrát ho udrela po hlave. Neskôr vzala sekáčik na mäso a brutálnym spôsobom oddelila hlavu od tela. Podľa neskorších vyšetrení pri tomto násilnom čine Ščepka ešte žil. Čubírková potom telo aj hlavu zabalila do vreca a odvliekla ho k peci. Tam sa jej na niekoľký pokus podarilo vtlačiť Ščepkovo telo a podpálila ho. Celú dlážku a striekance krvi na stene neskôr dôkladne umyla. Sekáčik schovala do sporáka a šla si ľahnúť.

Ráno však Čubírková zistila, že druhovo telo nezhorelo celé podľa jej plánov, ale iba obhorelo. Preto opäť založila oheň a celých tridsaťpäť hodín spaľovala Ščepkov trup a končatiny. Keď z jeho tela zostal už len popol, preosiala ho a posypala ním chodník okolo domu. Hlavu Ambróza Ščepky spolu s väčšími kúskami nespálených kostí zabalila do igelitovej tašky a prikryla ich špinavou bielizňou. Vybrala sa na cestu smerom do Smoleníc a hlavu tu chcela niekde skryť. Cestou prechádzala cez rieku Trnávku, do ktorej vysypala väčšie časti kostí. Napadlo ju, že by hlavu mohla odložiť vo vlaku a tak si v Smoleniciach kúpila lístok do Trnavy. Za celú cestu vlakom sa jej však nenaskytla vhodná príležitosť, preto pricestovala až do Trnavy, kde na poslednú chvíľu hlavu odložila na záchode. Medzi stanicami Cífer – Báhoň ju neskôr našli cestujúci. Ešte v ten deň na policajnej stanici v Trnave nahlásila zmiznutie svojho druha Ambróza Ščepky, ktorý vraj pred dvoma dňami odišiel z domu v podnapitom stave a už sa nevrátil. Na spiatočnej ceste vo vlaku už počula klebety o nájdenej hlave vo vlaku. Opäť sa pokúsila zahrať divadlo o strate svojho druha, no tentokrát jej už ľudia neverili.

Keď zistili identitu osoby, ktorej patrila nájdená hlava, vybrali sa vyšetrovatelia do Bolerázu za Irenou Čubírkovou. Zatkli ju desiateho decembra 1964, keď chcela ísť nahlásiť zmiznutie druha aj na policajnej stanici v Smoleniciach. Dlho proti nej nenašli žiadne dôkazy, až si jeden z vyšetrovateľov všimol, že pec na pečenie je teplá. Okamžite vzniklo podozrenie, že Ščepkovo telo spálila. Všetko začalo do seba zapadať, keď vyšetrovatelia našli aj malé kúsky kostí rozsypané pred domom. Na toto už Čubírková nevedela nájsť výhovorku a k vražde svojho druha sa neskôr sama priznala.

Počas výsluchu bola Čubírková nervózna a neistá. Keď sa jej vyšetrovatelia spýtali, prečo hlavu nespálila spolu s telom, odpovedala: „No aby ľudia vedeli, že je mŕtvy a mňa neopustil.“ Počas tohto vypovedania sa priznala aj k trinásť rokov starej vražde svojho prvého manžela – Jána Čubírku. Túto výpoveď menila šesťkrát, preto nie je doteraz presne jasné, či manžela zabila ona, alebo jej komplic – Václav Bernart. Nezvratný dôkaz o vražde však bolo to, že kachle, ktoré na Čubírku zhodili, mu padli na hrudník a nie na hlavu, kde mal viditeľné rany od tupého predmetu a porušenú lebku. Za dvojnásobnú vraždu bola Irena Čubírková odsúdená na trest smrti. Rozsudok o poprave vydali dvadsiateho ôsmeho októbra 1966. Václav Bernart bol odsúdený za spolupáchateľstvo pri vražde na pätnásť rokov, jeho žena Leopolda Bernartová strávila vo väzbe len štyri mesiace.