Už len táto prezývka svedčí o tom, že nejde len o obyčajného doktora. Josef Mengele bol nemecký nacistický lekár, ktorý v roku 1943 zastúpil iného doktora v koncentračnom tábore Osvienčim. Na väzňoch v tomto tábore vykonával sadistické a zvrátené experimenty, častokrát aj pri ich plnom vedomí. Za tieto ohavné činy však nebol nikdy potrestaný, pretože sa celých tridsaťpäť rokov skrýval a utekal pred zákonom. Údajne dostal v roku 1979 mŕtvicu, keď  plával v oceáne a utopil sa. Jeho telo sa však našlo a identifikovalo podľa DNA jeho syna až v roku 1992.

Pokusy Jozefa Mengele

Mengele sa narodil v roku 1911 v Nemecku. Bol to nadaný a inteligentný študent, ktorý po maturite vyštudoval medicínu a získal doktorát. Neskôr pracoval pre jednotky SS, ktoré boli súčasťou Hitlerovej strany NSDAP.

Keď v roku 1943 nastúpil ako táborový lekár do Osvienčimu, profesor Verscheuuer, ktorý tiež s nadšením študoval eugeniku, zasponzoroval Mengelemu vybavenie na pokusy a patologické laboratórium. Tieto experimenty mali byť určené hlavne na skúmanie dvojčiat, detí a pre ľudí s nejakou vzrastovou chorobou, ako sú napríklad liliputáni alebo hrbáči. Jeho hlavným cieľom však bolo vynájsť metódu, ako geneticky „vytvoriť“ čistokrvných árijcov. Paradoxom je, že Mengele bral Rómov a Židov ako menejcennú rasu, pričom on sám vzhľadom pripomínal skôr Róma než árijca, za ktorého sa on sám považoval.

Po príchode do Osvienčimu mal za úlohu rozdeľovať ľudí na skupiny – kto pôjde do plynovej komory, kto nastúpi na náročné práce a kto bude určený na jeho experimenty.  Za celé svoje pôsobenie v Osvienčime poslal Mengele do komory okolo 400 tisíc ľudí. Jeho prvý väčší experiment bolo skúmanie farby dúhoviek a snaha o jej zmenu. Malým deťom vstrekoval injekciou chemikálie a umelé farbivá priamo do očí bez akýchkoľvek anestetík.

Snažil sa im zmeniť tmavú farbu dúhovky na „árijsky“ modrú. Po tridsiatich šiestich neúspešných pokusoch, pri ktorých deti utrpeli rôzne infekcie, zažívali bolesti a niektoré dokonca úplne oslepli, ich Mengele ihneď poslal do plynovej komory, lebo boli preňho už zbytočné. Onedlho začali prebiehať Mengeleho vytúžené pokusy na dvojčatách. Prísne dbal na to, aby mali pohodlie, boli v dobrej kondícii a výživnú stravu, aby boli pripravené na najvýznamnejšiu časť pokusu.

Najskôr to začalo dospelými ženami dvojičkami, ktoré nútil k pohlavnému styku s mužskými dvojičkami, aby zistil aká veľká pravdepodobnosť je, že sa narodia opäť dvojičky. Alebo niekedy medzi takýmito dvojičkami opačného pohlavia len vymieňal krv, aby zistil, ako bude mužská krv reagovať v ženskom tele a naopak. Výsledkom boli bolesti hlavy a veľké horúčky. Horšie veci však vykonával na deťoch. Zámerne nakazil obidve dvojčatá nejakou chorobu, napríklad týfusom a sledoval, ako ktoré dvojča reaguje a či sú ich reakcie rovnaké. Akonáhle jedno z dvojčiat zomrelo, okamžite zabil aj druhé, aby ich mohol pitvať naraz.

Pri pitve porovnával orgány súrodencov. Niektoré zabíjal smrtiacimi injekciami fenolu, benzínu či chloroformu a porovnával ich reakcie. Svedkovia z Osvienčimu tvrdili, že niekedy videli deti z dorezanými rukami, nohami, niektoré mali na tvárach veľké rany. Mengele ale dokázal vykonávať ešte brutálnejšie experimenty na týchto bezbranných deťoch.

 Tito a Nino boli chlapčenské dvojčatá, Mengeleho obľúbenci. Z týchto chlapcov sa pokúšal zošiť siamské dvojčatá. Boli k sebe prišití cez chrbát až k dlaniam, celé dni plakali od bolesti až nakoniec zomreli. Iné dvojčatá sa pokúšal spojiť zošitím tepien, bohužiaľ onedlho na následky rôznych infekcií takisto podľahli. Ďalšie jeho zverstvá vykonával na tehotných ženách.

Údajne sa dokonca jednej žene postavil na brucho a čakal kým sa vypudí plod. Ruth Eliasová, jedna z jeho tehotných pacientiek tvrdila, že Mengele bol k nej vždy zdvorilý, až kým sa jej nenarodilo dieťa. Hneď po pôrode jej nechal obviazať prsia, aby nemohla kojiť. Chcel zistiť ako dlho vydrží novorodenec bez materského mlieka. Dieťa stále plakalo, kričalo, až o pár hodín zmodralo a nebolo už životaschopné. Ruth dostala mliečnu horúčku, točila sa jej hlava a boleli ju prsia. Mengele svoj výskum posunul ďalej a zameral sa na liliputánov.

Vybral si sedemčlennú rodinu liliputánov, ktorej zariadil lepšie bývanie a pohodlie. Bol nimi úplne fascinovaný, sám jej hovoril „Moja trpasličia rodina“. Na stovkách takýchto ďalších ľudí vykonával tie najhoršie operácie bez použitia akýchkoľvek anestetík. Rezal ich, vyberal im z tela orgány, vymieňal ich, zašíval, … A to všetko pri ich plnom vedomí.

Po čase už ani nevyzerali ako ľudia. Väčšina z nich umierala v nepredstaviteľných bolestiach priamo na operačnom stole. Jeden z tých, ktorý prežil, povedal: „Pamätám si ako som cítil iba strašnú bolesť. Keď som otvoril oči, videl som, ako v rukách drží moju obličku. Želal som si aby som zomrel, ani na sekundu ma nenapadlo, že to prežijem.“  Jeho ďalšou obľúbenou činnosťou bolo ponáranie týchto postihnutých ľudí do vriacej vody. Pomaly zvyšoval teplotu vody a sledoval, pri akej teplote človek umiera. Ak náhodou niektorí prežili, buď ich zabili kvôli pitve, alebo ich rovno pitvali zaživa. To Mengele robil veľmi často.

Rád skúšal odolnosť ľudského tela, najčastejšie voči elektrickému prúdu.  Do ľudského tela púšťal a zvyšoval množstvo voltov a sledoval, koľko človek znesie. Malé deti, ktoré nazýval „svojimi morčiatkami“ uzatváral do tmavých stiesnených priestorov  a podával im drogy, aby neprotestovali pri operácii hlavy. Na mladých mužoch skúšal pokusy s kastrovaním, alebo so zmenou pohlavia. Odrezal im jedno, alebo oba semenníky a po fyzickej stránke sa z nich pokúšal urobiť ženy, ale po psychickej navždy ostali mužmi.

Na Mengeleovi bolo najviac zvláštne jeho chovanie. Niekedy sa dokázal s deťmi hrať a utešovať ich, nosil im hračky a cukríky, aby neboli smutné. Keď mal zlú náladu dokázal tieto isté deti o pár dní rozrezať na svojom operačnom stole. Je známe, že keď prišli tisíce detí Rómov z Československa, Rumunska a Bulharska, usporiadal im veľkú oslavu. Na druhý deň im oznámil, že si zaslúžia dôkladnú sprchu. Osem tisíc ich v ten deň zomrelo v plynovej komore. Takisto nechal poprivážať tristo detí v nákladiakoch, ktoré ich vyklápali priamo do obrovskej jamy kde horelo. Zaujímavosťou je, že Mengele tieto otrasné scény, pri ktorých zomieralo niekoľko stoviek detí, vždy pozoroval.

Keď sa blížil koniec vojny, Mengele zbabelo ušiel do Južnej Ameriky a neskôr do Argentíny. Za kruté zaobchádzanie s ľuďmi naňho vzniesli obvinenie. Celý život sa skrýval pod falošnými menami a tak ho polícia nikdy nechytila. Čo sa týka jeho pokusov, nikdy mu žiadny experiment nevyšiel ani neskončil pozitívne a jeho výskumy nepriniesli pre naše lekárstvo takmer žiadne poznatky.