Narodil sa v chudobnom slume na okraji hlavného mesta Libérie. Dodnes je jediným africkým držiteľom Zlatej lopty, stal sa futbalistom roku 1995 ako najlepší hráč Európy aj sveta. Je trojnásobným držiteľom ocenenia Africký futbalista roka, víťazom Ligy majstrov a najlepším africkým futbalistom 20. storočia. Z najchudobnejšej časti Libérie to George Weah dotiahol až do prezidentského kresla krvavou vojnou rozdelenej krajiny.
George Manneh Oppong Weah sa narodil v októbri 1966 do typického afrického slumu. Clara Town leží na ostrove Bushord na okraji hlavného mesta Monrovia a ešte v roku 2009 tu malo 10-tisíc ľudí k dispozícii ešte stále len dva vodovodné kohútiky. Napriek tomu mal Weah viac šťastia ako milióny ďalších obyvateľov afrického kontinentu. Navštevoval základnú školu, dostal sa aj na strednú, ktorú však nedokončil. V 15 rokoch sa dostal aj do mládežníckeho futbalového tímu, z ktorého sa postupne prepracoval do miestnych súťaží pre mužov.
Z afrického slumu najlepším futbalistom sveta
Počas pôsobenia vo futbalových kluboch v Libérii pracoval ako telekomunikačný operátor. Po získaní ligového titulu aj národného poháru v Libérii si mladého talentovaného útočníka všimol reprezentačný tréner Kamerunu Claude Le Roy. George Weah bol fyzicky silný, no napriek tomu dostatočne rýchly, technický a vynaliezavý útočník. Claude Le Roy na mladého talentovaného hráča upozornil francúzskeho trénera Arsène Wengera a George Weah odletel len za 12-tisíc libier do Európy, kde sa pridal do radov francúzskeho klubu AC Monaco.
Z afrického slumu sa tak George Weah dostal na kontinent s najkvalitnejšími futbalovými súťažami na svete. Už v prvej sezóne pôsobenia vo Francúzsku získal za svoje výkony ocenenie Najlepší africký futbalista, ktoré do konca kariéry obdržal ešte dvakrát. Monacu pomohol k zisku francúzskeho pohára v roku 1991 a v nasledujúcom roku svoj tím doviedol aj do finále Európskeho pohára víťazov pohárov. Ligový pohár sa mu napriek tomu s Monacom získať nepodarilo. Stalo sa tak až s parížskym veľkoklubom.
Z AC Monaco zamieril Weah v roku 1992 do parížskeho Saint-Germain za podstatne vyššiu cenu a to 6,5 milióna eur. S parížskym veľkoklubom získal Weah ligový titul, dva národné poháre aj ligový pohár. V klube pritom strávil len tri sezóny a za svoje výkony si vyslúžil aj ďalšie ocenenie za najlepšieho afrického futbalistu roka. V drese Parížu Saint-Germain získal Weah aj cenu najlepšieho strelca Ligy majstrov a to napriek tomu, že Paríž vypadol v semifinále v zápase s AC Miláno.
V roku 1995 George Weah opúšťa francúzsku najvyššiu súťaž a mieri do milánskeho AC, kde už nasledujúci rok oslavuje titul v najvyššej talianskej súťaži. Za pôsobenie v Paríži aj v Miláne dostáva George Weah v roku 1995 ocenenie Najlepšieho hráča sveta od FIFA, čím sa stáva prvým futbalistom z afrického kontinentu, ktorému sa podarilo túto prestížnu cenu získať.
Rozbitý nos a cena za fair play
V AC Miláno zažil George Weah niekoľko úspešných rokov. Podarilo sa mu získať dva ligové tituly, tesne mu unikol aj taliansky národný pohár. Weah sa stal veľmi rýchlo nezameniteľnou súčasťou milánskeho klubu, rovnako ako miláčikom fanúšikov. Pamätný je najmä jeho gól proti Verone, kedy po rohovom kope súpera získal loptu vo vlastnej šestnástke, prešprintoval celé ihrisko pričom obišiel niekoľko hráčov a skóroval.
Pamätný je aj kontroverzný moment z Weahovej kariéry z roku 1996. Weah dostal 6-zápasovú stopku v európskej Lige majstrov potom, čo zlomil nos portugalskému obrancovi Jorgemu Costovi z FC Porto. Dôvodom mali byť rasistické urážky z úst Costu, ktorý tieto obvinenia odmietal. Weah napriek trestu získal v rovnakom roku cenu FIFA za Fair Play.
Po odchode z Milána v roku 1999 pôsobil Weah v anglickej Premier Leauge kde rýchlo vystriedal dresy Chelsea či Manchester City. Futbalovú kariéru ukončil vo francúzskom Marseille. Po úspechoch vo futbale obrátil svoju pozornosť na rodnú krajinu, ktorá sa práve zmietala v poradí druhej občianskej vojne. Svet športu tak vymenil za politiku a humanitárnu činnosť.
Rozdelená Libéria
Libéria mala byť slobodným rajom, zadosťučinením hrôz, ktoré priniesla éra otroctva a fungujúcou krajinou, kde budú vedľa seba nažívať miestne komunity aj potomkovia otrokov z Nového sveta. Ako sa nakoniec ukázalo, sociálne a spoločenské rozdiely už boli priepastné. Prvá občianska vojna v krajine vypukla 1989, druhá po krátkom a krehkom prímerí v roku 1999. Podľa odhadov si oba konflikty vyžiadali minimálne 550-tisíc ľudských životov, niektoré odhady však hovoria o viac ako 900-tisíc obetiach.
Po konci druhej občianskej vojny Weah oznámil, že chce kandidovať za prezidenta vo voľbách, ktoré sa mali konať v roku 2005. Spoluzaložil politickú stranu Kongres za demokratickú stranu, ktorú po voľbách ďalej viedli jeho podporovatelia. Weah mal v Libérii veľkú podporu, politickí oponenti a kritici mu však vyčítali nedostatočné vzdelanie a v podstate nulové politické skúsenosti. A síce v prvom kole prezidentských volieb získal najviac hlasov, v tom druhom prehral súboj so skúsenou a dlhoročnou libérijskou političkou Ellen Sirleafovou, ktorá sa stala prvou ženou zvolenou do čela krajiny v histórii afrického kontinentu.
Futbalista prezidentom
Po prehratých prezidentských voľbách sa George Weah rozhodol zobrať svojím protivníkom zbrane z rúk a začal študovať na univerzite v Spojených štátoch amerických. Po návrate z USA vstúpil do strany Kongres za demokratickú zmenu, v roku 2014 bol zvolený aj do libérijského senátu. V roku 2016 oznámil opätovnú kandidatúru na prezidenta. Nasledujúci rok ich s prehľadom vyhral a od roku 2018 je oficiálne prezidentom Libérie. Od konca futbalovej kariéry sa pritom okrem politiky vo veľkom venoval aj humanitárnej činnosti a práci s futbalovou mládežou.
George Weah už v kampani za svoje hlavné ciele označil spojiť rozdelenú krajinu do jedného národa. Okrem toho, rovnako ako jeho predchodcovia, hovoril o posilnení ekonomiky, ktorá stále trpí dôsledkami občianskych vojen. Okrem toho Weah podporuje aj najchudobnejšie oblasti krajiny napríklad vybudovaním cestnej infraštruktúry, ktorá prepája slumy v okolí Monrovie so samotným mestom.
Okrem toho má však Weah po roku v úrade na krku už aj finančný škandál. Podľa webu African Arguments mu to však na popularite neubralo a stále má 56% podporu verejnosti. Na zmeny v krajine, ktoré avizoval má pritom ešte nasledujúcich 5 rokov v kresle prezidenta.
Nahlásiť chybu v článku