22. júl 2011, krátko pred pol štvrtou popoludní, v hlavnom meste Nórska zaznela v blízkosti úradu vlády silná explózia. Krajina sa náhle ocitla v pohotovosti, vo vládnej štvrti zasahujú početné záchranné aj policajné zložky. Anders Behring Breivik medzičasom nepozorovane smeroval na severozápad. Po 17. hodine vstúpil na ostrov Utøya. Začalo sa 72 minút trvajúce peklo, počas ktorého Breivik zastrelil 69 ľudí.
Aktualizácia: Článok pôvodne vyšiel 22. júla 2020.
Anders Behring Breivik je učebnicovým príkladom toho, aký nebezpečný môže byť pravicový extrémizmus a jednotlivci pohybujúci sa na tomto póle politického spektra. Dodať však treba aj to, že v Breivikovom konaní svoju úlohu zohrali aj psychické faktory.
Nórsko je na začiatku 21. storočia multikultúrnou, otvorenou a demokratickou spoločnosťou. Najmä po roku 2005, keď sa vo voľbách stáva najsilnejšou sociálno-demokratická Strana práce. V krajine prudko stúpa vlna migrácie. Migračná a azylová politika má v Nórsku veľmi silné postavenie, systém im ponúka pomerne jednoduché začlenenie do spoločnosti. Časť Nórov s takouto politikou nesúhlasí, medzi nimi aj Anders Breivik.
Breivik sa narodil do disfunkčnej rodiny. Otec diplomat a matka, ktorá pracovala ako zdravotná sestra. Ich vzťah dlho nevydrží, od jedného roka žije Anders výlučne s matkou, v skromnejších pomeroch a s mnohými rodinnými problémami, ktoré v určitom čase riešili aj sociálni pracovníci. Bol však pomerne bežným dieťaťom, navštevoval strednú obchodnú školu, kde bol jeho najlepším priateľom paradoxne imigrant z Blízkeho východu. Napriek tomu sa Breivik v 16 rokoch pridal do mládežníckej organizácie pravicovej Pokrokovej strany, do ktorej o niekoľko rokov aj oficiálne vstúpil.
Roky príprav
V nasledujúcich rokoch sa Breivik postupne radikalizoval. Neskôr priznal, že teroristický útok začal plánovať už roku 2002 vo veku 23 rokov. Prípravy začali založením vlastnej spoločnosti v oblasti počítačového programovania, ktorú viedol popri bežnom zamestnaní. Týmto spôsobom získaval finančné prostriedky, z ktorých neskôr útok financoval.
Založil aj vlastnú poľnohospodársku firmu Breivik Geofarm, ktorú neskôr použil ako zásteru pri nákupe chemikálií potrebných na výrobu výbušniny. Pre finančné problémy sa presťahoval späť k matke, zbrane nakúpil po neúspechu v Prahe na čiernom trhu priamo v Nórsku. Vojenským výcvikom neprešiel, od lekárov získal výnimku. Ako sám neskôr priznal, streľbu cvičil na simulátoroch, rovnako však hraním akčných počítačových hier.
Na konci júna 2011 sa Breivik od matky presťahoval na vidiek asi 100 kilometrov severne od Osla. Na malej farme začal so zostrojovaním bomby. Na tú použil niekoľko ton poľnohospodárskeho hnojiva a ďalšie chemikálie. Aby sa vyhol podozreniu, nákupy zakryl pod vlastnú firmu Breivik Geofarm. Od začiatku príprav, ktoré odštartovali založením spoločnosti na zisk finančných prostriedkov, ubehlo 9 rokov.
Breivik mal do posledného detailu naplánované aj útoky z 22. júla 2011. Približne 90 minút pred bombovým útokom rozposlal na viac ako tisícku e-mailových adries svoj vlastný manifest, ktorý tvoril niekoľko rokov. Má 1518 strán, nazýva sa 2083: A European Declaration of Independence. Je plný nenávisti k multikulturalizmu a moslimskému obyvateľstvu. V manifeste okrem politických myšlienok opisuje aj vlastný život a presné prípravy svojho útoku. Ten začína krátko pred pol štvrtou popoludní.
Bombový útok v Osle
Breivik v dodávke nastraží vo vládnej štvrti Osla v susedstve úradu vlády vlastnoručne vyrobenú výbušninu s predpokladanou hmotnosťou 950 kilogramov. Silná explózia si vyžiada 8 ľudských životov, ďalších viac ako 200 osôb je zranených.
Útok vo vládnej štvrti slúžil najmä na rozptýlenie policajných zložiek, čím si Breivik zabezpečil viac času na druhý útok. Prezlečený do policajnej uniformy sa vzďaľuje a nastupuje do vopred pripraveného vozidla plného potrebného vybavenia na ďalší útok.
V tom čase polícia zaznamenáva telefonát svedka, ktorý hovorí o podozrivom mužovi v policajnej uniforme so zbraňou v ruke nastupujúceho do menšej dodávky značky Fiat bez policajného označenia. Správa aj s informáciou o poznávacej značke vozidla sa však do policajného hlásenia dostáva až o dve hodiny neskôr. V tom čase je už Breivik z Osla dávno preč a vstupuje na ostrov Utøya.
Besnenie na ostrove
Utøya je malý ostrov na jazere Tyrifjorden vzdialený od hlavného mesta Nórska asi 40 kilometrov, ktorý vlastní mládežnícka organizácia nórskej sociálno-demokratickej Strany práce. Pravidelne sa tu konali workshopy, semináre, tábory mladých politických aktivistov, medzi ktorými vyrastali aj mnohí budúci vrcholní politici krajiny. Letný tábor sa tu konal aj na konci júla 2011. Zúčastňovalo sa ho približne 600 ľudí, väčšina z nich boli deti vo veku 14 až 18 rokov. V útoku na budúce generácie ľavicových liberálnych politikov videl Breivik silný symbolizmus.
Breivik sa na ostrov dostal jediným možným spôsobom. Na kompe ho v policajnej uniforme so zámienkou ochrany tábora v reakcii na teroristický útok v hlavnom meste sprevádzala organizátorka letného tábora. Práve ona a neozbrojený strážca tábora boli prvými obeťami streľby Breivika na ostrove.
Na Utøyi Breivik vraždil presne 72 minút. Križoval ostrov a strieľal na každého bez ohľadu na vek, pohlavie či rasovú príslušnosť. Mnoho z preživších sa zachránilo plávaním k brehom jazera, Breivik však strieľal aj do plávajúcich tínedžerov. Počas svojho útoku volal dvakrát na linku 112, kde oznámil, že je pripravený vzdať sa.
Plávajúce obete teroru z vody zachraňovali aj civilisti prichádzajúci na pomoc z okolitých brehov na vlastných loďkách. Besnenie ukončil až príchod polície, ktorá Breivika zneškodnila slzotvorným plynom a gumovými projektilmi.
Na Utøyi zomrelo 69 ľudí, desiatky ďalších utrpelo zranenia v mnohých prípadoch s celoživotnými následkami.
Činy nikdy neoľutoval
Nórsko ostalo po útokoch ochromené, spoločnosť nalomená. Súdny proces s Breivikom bol ostro sledovaný médiami a verejnosťou z celého sveta. Masový vrah sa na začiatku obhajoval sám, svoje skutky neoľutoval, práve naopak. Masovou vraždou obhajoval aj počas súdneho procesu vlastnú ideológiu a propagoval myšlienky svojho manifestu. Na súde zdvihol pravicu so zaťatou päsťou (znak pravicového extrémizmu, pozn. red.), sám seba označil za neonacistu.
Psychologický profil Breivika bol vypracovaný dvakrát. Ten prvý ho označil za paranoidného schizofrenika a nariadil výkon trestu v psychiatrickom zariadení. Breivik lekársku správu odmietol a aj na základe toho bol vypracovaný novým tímom druhý posudok.
V ňom psychiatri masového vraha označili za sociopata, avšak za príčetného, môže byť preto právoplatne odsúdený. Breivik dostal 21 rokov, najvyšší možný trest v Nórsku, s podmienkou predlžovania trestu po dobu, počas ktorej bude predstavovať pre spoločnosť riziko. Za mrežami teda s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote strávi zvyšok svojho života.
Desivé masové vraždy Andersa Breivika sa objavili aj vo filmovom či knižnom spracovaní. Reportérka Åsne Seierstad vo svojej knihe Jeden z nás: Príbeh o Nórsku detailne popisuje nielen samotné udalosti z 22. júla 2011, ale aj Breivikov život a životy obetí či preživších, ktorí sa neskôr stali dôležitou súčasťou súdneho procesu. Jeden z nás je príbehom masového vraha, jeho obetí, ale aj silným obrazom nórskej spoločnosti.
Udalosti z Osla a ostrova Utøya sa v posledných rokoch stali námetom aj pred dva celovečerné filmy. Nórsky film Utøya 22. juli je desivo autentickým spracovaním masakru, ktorý sa odohral počas letného tábora spracovaného na jediný záber z pohľadu jeho obetí. Film 22 July z produkcie streamovacej služby Netflix sa zas zameriava na život Breivika, súdny proces, ale aj traumy, s ktorými sa musia vyrovnať tínedžeri, ktorí streľbu na Utøyi prežili.
Viac fotografií z nórskej tragédie nájdete v galérii:
TASR, SME, The Guardian, Åsne Seierstad - Jeden z nás: Príbeh o Nórsku
Nahlásiť chybu v článku