Volá sa Ponso. V minulosti obýval ostrov s ďalšími dvadsiatimi príslušníkmi svojho druhu, no celá jeho kolónia umrela za záhadných okolností. V súčasnosti sa vyvíja veľké úsilie na to, aby Ponso prežil a darilo sa mu. V západnej Afrike, jeho prirodzenom prostredí, totiž klesla populácia šimpanzov v priebehu dvadsiatich rokov o 90%. Miesto, kde Ponso žije sa nazýva Ostrov Šimpanzov a susedí s neďalekou dedinou v ústí rieky Bandaman. Najbližšie miesto je Abidjan, no je vzdialený 100 kilometrov a oddeľuje ho hustý prales.

Ponso je jediný ľudoop, ktorá prežil zo skupiny šimpanzov, premiestnených na ostrov z Libérie v roku 1983 výskumným tímom. Od augusta 2015 asociácia Les Amis de Ponso (Ponsovi priatelia) platí Ponsovi jedlo a prideleného opatrovateľa menom Germain Djenemaya Koidja. Germain je 60 ročný vyslúžilý farmár, ktorý väčšinu svojho času venuje Ponsovi. Pred dvomi rokmi Ponso utrpel traumatickú stratu, keď mu umrela jeho družka a dve deti z neznámych príčin. Odvtedy je známy, ako najosamalejší šimpanz na svete.

Každé ráno sa plaví bosý Germain na malej loďke, aby doniesol Ponsovi jedlo a lieky. „Ponso je ako moje dieťa, nechcem aby odišiel… V súčasnosti sa snažím vybaviť, aby mu sem poslali samicu,“ hovorí Germain, ktorého rodina sa špecializuje na primáty celé generácie. Počnúc jeho otcom až po 21 ročného syna.

Príbeh izolovaného šimpanza sa dotkol aj Francoise Stephenson, francúzsko-americkej majiteľky hotela v Lahou, ktorá sa stala vedúcou tejto záchrannej misie. „Prijala som úlohu sprostredkovateľa medzi dobrovoľníkmi a Germainom,“ hovorí 60 ročná majiteľka hotela, ktorá sa tiež prišla s Ponsom zoznámiť. „Počas mojej poslednej návštevy sme si dali pusu a Ponso mi prejavil dôveru. Vložil mi svoje prsty do uší a do nosa,“ povedala Stephenson. „Keď som odišla z ostrova, cítila som sa, ako by som bola na celkom inej planéte.“

Z vedeckých aj z ľudských dôvodov je viac než jasné, že Ponsova situácia izolácie sa musí napraviť. Uskutočniteľné možnosti sú dve. Poslať mu na ostrov spoločnosť, alebo ho vziať na nejaké iné miesto.

„Tieto primáty sú naši príbuzní, s ktorými zdieľame 80% génov. Jediná rodina žije vo veľmi rozľahlom teritóriu, teda 25 kilometrov štvorcových. Za deň dokážu precestovať aj 15 kilometrov. Počas svojej cesty jedia a zanechávajú odpad a zrná, vďaka ktorým pomáhajú k rastu zelene v ich okolí,“ hovorí Bassirou Bonhof, výkonný riaditeľ švajčiarskeho centra pre vedecký výskum, ktorý pôsobí na Pobreží Slonoviny.

Africkí vedci, ktorí sa zaoberajú primátmi sú pripravení podporiť tento projekt. Problémom je, že potrebujú politickú pomoc, tá však doposiaľ nebola veľmi spoľahlivá, preto je zatiaľ Ponsov osud vo hviezdach. I tak je však na dobrej ceste za spoločenským životom vďaka veľkej ochote dobrovoľníkov, vedcov a rôznych asociácií.

Pozri aj: Majú výnimočný vzťah. Fotografovi sa podarilo zachytiť dojemný vzťah medzi gorilou a jej opatrovateľom

phys.org