Staršie generácie zrejme nad tým len mávnu rukou. Bez mobilu predsa vyrastali, tak aký to môže byť problém. Príslušníci mladšej generácie sa ale narodili do doby, kedy je mobil v podstate predĺžením našej ruky a bez neho sa nikam ani len nepohneme.

Telefón na všetko

Ráno sa budím na zvonenie budíka, nie toho klasického, čo pobudí aj polku susedov, ale nastaveného v mobile. Vypnem ho, skontrolujem, aké úlohy mám v kalendári zapísané na daný deň, aby som na nič nezabudla, a až potom začnem uvažovať nad tým, čo by trebalo zjesť na raňajky a začínam svoj deň. V priebehu dňa telefón párkrát zazvoní, inokedy zas musím zopár telefónnych čísel vytočiť ja.

V priebehu dňa pribúdajú nové povinnosti, na ktoré nesmiem zabudnúť, tak si ich píšem v mobile do kalendára. Nákupný zoznam si zas zapíšem do poznámok. Cestou na nákup stretnem rozkošnú pouličnú mačku. Samozrejme, musím ju odfotiť a poslať fotky zopár ďalším milovníkom chlpáčov cez sociálne siete. V priebehu dňa niekoľkokrát skontrolujem práve zmieňované sociálne siete. Po práci zas okrem iného vypínam aj tak, že si na chvíľku zahrám nejakú hru na mobile. Tá mi skracuje aj čakanie v rade pred poštou.

Mobil mi tiež oznámi, koľko som za daný deň urobila krokov. Pochváli ma, ak som dosiahla limit a dá mi najavo, ak som sa hýbala málo. Večer si opäť nastavujem budík a pred spaním sa ešte možno naposledy pozriem, čo nového na facebooku či na instagrame. Až kým som sa nepustila do tejto výzvy, neuvedomovala som si, do akej miery sa na telefón spolieham takmer vo všetkom a takmer vždy.

Bez mobilu máme pocit zraniteľnosti

Nikdy neodchádzam z domu bez toho, aby som ho nemala nabitý, a vlastne bez neho nechodievam nikam. Veď čo ak sa niečo stane. Rozhodla som sa preto, že si na mesiac skúsim dať od mobilu pauzu.

Úprimne, nešlo to vždy práve najlepšie, a to najmä zo začiatku. To, že ho nemám vždy po ruke, vo mne vyvolávalo stres, neistotu a nespokojnosť. Počas pracovných dní som mobil využívala len na nevyhnutné pracovné účely. Počas víkendu som ho zatvorila do zásuvky úplne. Samozrejme, z času na čas sme si s blízkymi zatelefonovali, aby sme si dali vedieť, že je všetko v poriadku, vzhľadom na to, že nežijeme v jednom meste. Častejšie, ako by mi ale bolo milé, mi ruka automaticky po mobile siahala. Či už som si niečo chcela zaznačiť do kalendára, alebo som chcela hrou zabiť pár minút času.

Nič nie je neriešiteľné. Budík sa dá kúpiť obyčajný, poznámky a nákupné zoznamy si jednoducho napíšem na papier, no zvyk je železná košeľa. Ako píše web Psychology Today, mnoho ľudí má pocit, že bez mobilu sú viac nahí a zraniteľní ako bez oblečenia. Občas, keď som šla von bez mobilu, som tiež bojovala s neodbytným pocitom, že mi v kabelke niečo chýba. Za bežných okolností by som sa po mobil vrátila, ak by som ho zabudla doma. Teraz som musela pocit nepokoja jednoducho zahnať niekam do úzadia mysle.