Kto by nepoznal príbeh legendárnej lode Titanic? Či už z filmov alebo mnohých príbehov tých, ktorí prežili. Najznámejším z nich je pravdaže filmový príbeh Jacka a Rose, ktorý je paradoxne takmer čistý výmysel tak isto, ako samotní hlavní aktéri tohto príbehu. To, že sa na základe tejto tragédie podarilo natočiť jeden z najúspešnejších filmov všetkých čias neznamená, že reálne príbehy z tejto plavby nie sú rovnako srdcervúce, mrazivé a neuveriteľné, ako tie vymyslené. Jedným z nich je príbeh Jennie Louise Hansen, ktorá tak, ako ju o to poprosil jej muž prežila, aby prerozprávala tento strašný príbeh.

Majestátna Britská loď menom Titanic bezstarostne začala svoju plavbu desiateho apríla 1912 v Southamptone. Nikto však vtedy netušil, že táto svetová senzácia do svojej destinácie nikdy nedorazí. Loď merala pozoruhodných 270 metrov a jej posádka pozostávala z 913 námornikov a 2243 pasažierov. Iba po piatich dňoch svojej plavby sa stala tragická kolízia tejto lode s ľadovcom na severe Atlantického oceánu. Viac ako 1500 pasažierov túto zrážku neprežilo. Ceľkový počet ľudí, ktorí prežili túto tragédiu, sa pohybuje okolo 700 ľudí. Zostalo teda sedemsto príbehov a sedemsto pohľadov na túto udalosť.

Toto je príbeh Jennie Louise Hansen, ktorá sa narodila dvadsiateho decembra 1866 v Racine, USA. V roku 1912 sa Jennie so svojim manželom, Clausom Peterom Hansenom, vydala na výlet do Dánska. Cestu späť sa rozhodli absolvovať práve loďou Titanic, na ceste späť s nimi bol aj Henrik, mladší brat jej manžela. Jennie je však jediná z týchto troch, ktorej sa podarilo dostať sa naspäť domov.

Jennie však očakávala, že práve ona bude tá, ktorá neprežije. Totižto už pred výletom mala veľmi zlú predtuchu, že sa z Európy už nevráti domov. Táto predtucha bola tak silná, že sa s ňou Jennie zdôverila svojmu bratovi a dokonca si začala plánovať aj svoj vlastný pohreb. Táto na prvý pohľad len predtucha paranoidnej ženy bola však podložená jej spomienkami. Táto plavba totižto ani zďaleka nebola prvou život ohrozujúcou tragédiou, ktorú Jennie prežila.

Keď mala 28 rokov, pracovala v Blake Opera House and Hotel. Tento hotel v roku 1884 vyhorel. Jennie bola poslednou osobou, ktorá sa viezla výťahom pred tým, ako oheň zachvátil aj výťahovú šachtu. Táto udalosť sa stala len zopár mesiacov po tom, ako ju našli v bezvedomí v kuchyni preplnenej nebezpečnými výparmi. Poslednou z jej tragédii bola práve táto plavba, v ktorej prišla o svojich blízkych.

Tu je príbeh potopenia Titanicu vlastnými slovami tejto ženy

„Prvýkrát som pochopila, že je niečo zle, keď sa zrazu motory vypli. Pôvodne sme si však v samotnom momente, keď loď narazila nič nevšimli. Viete, po viacerých dňoch na lodi si zvyknete na večný rachot gigantických motorov a preto práve ich náhle zastavenie bolo citeľné. Práve sme boli v posteli, ale okamžite som bežala k dverám našej kajuty a hovorila som Peterovi „Niečo sa stalo! Rýchlo vstávaj!“ Peterovi táto udalosť však vôbec neprišla podstatná. Otvorila som dvere a pýtala som sa okoloidúceho, ale jediná odpoveď, ktorú som dostala bolo, aby som sa vrátila do postele. Poslúchla som, ale ako som sa vracala, počula som, že na palube pobehujú pasažieri a to ma prinútilo znova vyhliadnuť von. Vonku bol chaos, ľudia pobehovali a stewardi mali na sebe záchranné vesty. Znova som sa teda pýtala, čo sa deje. Námorník po mne začal kričať, nech si nasadím záchrannú vestu a ihneď vyjdem von. Spolu s Peterom a Henrym sme sa rýchlo obliekli, dali si vesty a v tomto momente som vedela, že sa stalo niečo strašné. Počula som výstrely. Možno to boli záchranné svetlice a možno mali len upokojiť dav – nedokázala som to odhadnúť. Vyšli sme hore na palubu a keďže schody boli plné, museli sme vyliezť po železnom rebríku po vonkajšej strane lode.“

Predtým ako navždy zmizol, Claus Peter docielil, aby sa jeho žena nalodila na záchranný čln číslo 11 a povedal jej, že niekto z nich musí prežiť, aby doma mohol vyrozprávať ich príbeh.

„Všetci traja sme tam spolu stáli. Dôstojník mi povedal, aby som sa nalodila na záchranný čln. Ochotne som sa teda vydala smerom k člnu, lenže Peterovi nepovolili ísť so mnou. Držala som sa ho, prosila som a prosila, aby mi dovolili zostať tiež. Podarilo sa mi dať posledný bozk Peterovi pred tým, ako ma dôstojník schytil a sotil do záchranného člnu. Pri páde som si veľmi udrela hlavu a hodnú chvíľu som bola z tejto udalosti otrasená. Záchranný čln bol preplnený ženami. Keď nás spúšťali do vody, niekto hodil cez palubu bábätko. Dieťa však nespadlo do člnu, ale do vody a utopilo sa. Čln sa vzdialoval a ja som uvidela Petera a Henryho, ako stoja na palube presne na tom istom mieste, na ktorom nás rozdelili. Bol to ten najpatetickejší výhľad, aký sa človeku vôbec môže naskytnúť. Loď sa prelomila na dve polovice a ľudia na palube vykrikovali, plakali a popri tom kapela hrala pieseň „Nearer My God to Thee“. Práve táto noc bola tá najkrajšia z celej plavby. More bolo neuveriteľne pokojné a kazil ju iba chlad, ktorý sa zažieral do kostí. V túto peknú a pokojnú noc sme videli ako sa loď pomaly potápa, všetky tie svetlá, všetci na lodi horeli až do momentu, keď nastala explózia. Pozorovala som tu loď až do momentu, v ktorom sa potopilo posledné okno.“

Jennie skončila v New Yorku, kde bola hospitalizovaná. Diagnóza znela, že zažila tak závažný šok, až jej poškodil nervovú sústavu. U Jennie sa ukázala neschopnosť vyroniť čo i len jednu slzu. Napriek tomu, následky udalosti sa prejavovali tak, že trpela závažnými nočnými morami. Istý čas bývala so svojím bratom Thomasom a jeho rodinou v jej domovskom mestečku Racine. Jenniene nočné mory boli tak intenzívne, že Thomas a jeho žena museli často držať Jennienu posteľ. Svoj život Jennie dožila do veku 85 rokov, keď v roku 1952 zomrela na bronchititídu.

Pozri aj: Nová teória tvrdí, že k potopeniu Titanicu došlo inak, ako si myslíme

interez.sk (Mária S.), thevintagenews.com