Cestovanie je droga, ktorú keď začnete užívať, už len veľmi ťažko prestanete. Svoje o tom vedia určite aj Andrej a Maruš zo Slovenska, ktorí precestovali už poriadny kus sveta. Na lacných motorkách, pri ktorých sa báli, že ak ich odparkujú pri košoch, zoberú ich smetiari, precestovali až 8000 kilometrov naprieč Áziou. Na tento, možno pre niekoho šialený nápad, sa vydali z jednoduchého dôvodu. „Neprestať snívať a neprestať si tie sny plniť,“ veď o to predsa v živote ide, hovorí Andrej.

Mária „Muška“ Slezáková a Andrej „Aďo“ Matiáš, prešovsko-trenčianske duo prieskumníkov bočných ulíc, momentálne na uletenom projekte „Áziou na skoromotorke“. Hlavné cesty nám totiž vo svete začali dajako splývať – na každej je jeden Mc Donald´s, aspoň dve miesta kde dostať Colu, tááákto veľký blikajúci neón. Sú to väčšinou vydláždené a umelé výkladné skrine konzumu. Baví nás z hlavného prúdu zahnúť kus doprava či doľava, a tam sa väčšinou dejú divy. Aj keď sú to často uličky slepé. Ako hovorí klasik – cesta je to horšia, ale zato dlhšia!

Andrej a Maruš majú toho precestovaného mnoho. Najmä v Ázii. Svoj blog marushka.sk začali písať v roku 2014, keď sa vrátili zo štvrťročnej cesty po Ázii. Precestovali Thajsko, Malajziu, Srí Lanku, Nepál. Vrátili sa do Európy, kde v Nórsku našetrili na ďalšie cesty. A vydali sa znova do Ázie. Tentoraz do Indie a na lacných motorkách prešli 8000 kilometrov. Najviac zážitkov si doniesli zo severnej Indie z oblasti Ladakh. A práve odtiaľto pre vás Andrej a Maruš pripravili fascinujúce video, plné ich vlastných zážitkov. Ak by vám to však nestačilo, k videu si pre nás pripravili aj pár slov.

Chladná púšť. Sto tisíc štvorcových kilometrov zaseknutých medzi nebetyčným pohorím Karakorám a o nič menším Himalájskym chrbtom. Krajina s minimom zdrojov a s extrémnou klímou. Ťažko dostupná, preto tisícročia prirodzene izolovaná. Je jednoduchšie dostať sa na sever do Tibetu, ako cez Himaláje do Indie. Snáď aj preto si tento kus sveta v súčasnosti stále zachováva svoj ráz, nezameniteľnú charizmu. Aj napriek silnejúcemu tlaku miestni ľudia doposiaľ nevstrebali západné vzorce správania sa. Do dnešných dní ctia zvyky predkov a strážia svoju identitu. Našťastie. 

Pokorne dbajú na tradície a svojím unikátnym spôsobom existencie efektívne získavajú z minima všetko potrebné pre skromný život. Možnosť čokoľvek dopestovať tu netrvá viac ako štyri mesiace a úplne každá zima príde skoro. Teploty často klesnú k mínus 40°C. No aj v takomto nepredstaviteľnom chlade si ľudia udržujú horúce srdcia a nežijú v prírode, ale s prírodou.

Aj tento kus zeme bude zatratený, aj tento svet sa pomaly vytráca. Mladí sa sťahujú stále viac do miest, do kráľovského mesta Leh či ďalej a tak zanechávajú krehkú múdrosť len v rukách starcov. Múdrosť otcov by však nemala byť nikdy zabudnutá . . . 

Maruš a Andrej toho počas svojho cestovania zažili mnoho. V Ladakhu pomáhali mesiac ako dobrovoľníci v miestnej budhistickej škole. „Domorodí“ obyvatelia boli spočiatku voči cudzincom uzavretí, no postupne sa Andrejovi a Márii podarilo preniknúť do ich kultúry a spoznať ich tradície. Boli pozvaní na krstiny učiteľovho syna, zažili slávnosť pudža, pri ktorej mnísi za zvuku bubnov tisíckrát odriekavajú mantru. Dokonca strávili jedno popoludnie v spoločnosti budhistického mnícha v jaskynnom kláštore Shergol.

O týchto a mnohých ďalších zážitkoch Andreja a Márii sa môžete dočítať priamo na ich webovej stránke alebo na ich Facebooku.

interez.sk (Lukáš M.)