Dejiny sú plné divných a čudných zvykov. Na jeden by sme narazili počas viktoriánskej éry v 19. storočí. S rozvojom fotografovania nastal rozmach aj rodinných portrétov. Bolo tu však viacero problémov. Jedným z nich bola cena, ktorá rozhodne nebola taká lacná, ako je tomu dnes. Ďalej bol potrebný profesionálny fotograf, ktorý celú scénu naaranžoval a ľudí poučil, aby sa nehýbali, keďže fotografie mali dlhú uzávierku. Následne bolo potrebné fotografiu vyvolať.
Posledná a často jediná fotografia
Ako sme už písali, fotografovanie si nemohol dovoliť každý. Na záznam sa totiž spočiatku používalo drahé striebro. Fotiek tak bolo málo a bežne sa stávalo, že človek nemal ani jednu. Viktoriánska éra však bola známa aj pomerne častou úmrtnosťou. Osýpky, šarlach, rubeola – to všetko boli choroby, ktoré ľudí sužovali a, žiaľ, aj zabíjali.
A čo urobili príbuzní náhle zosnulého človeka, ktorí si zrazu uvedomili, že svojho milovaného príbuzného nemajú vyfotografovaného a neostane im tak po ňom žiadna hmatateľná spomienka? Najali si fotografa a ten urobil poslednú fotku doslova v hodine dvanástej. A možno už aj s párminútovým oneskorením…
Fotografovanie mŕtvoly
Aby sme boli korektní, ešte pred fotografiou sa zvykli robiť posmrtné portréty či posmrtné masky, alebo dokonca posmrtné sochy. No nič nedokázalo realitu dovtedy zachytiť tak kvalitne, ako práve nový vynález – fotografia.
Zachovali sa tak viaceré, pre nás bizarné, fotografie mŕtvych ľudí. Niektoré zábery sa na nič nehrali a bolo jasné, že na zábere je mŕtvy človek. Nasvedčovala tomu rakva či kvety.
Inokedy si však príbuzní zmysleli, že jedinú fotografiu so zosnulým nechcú mať takúto. Preto boli mŕtvoly aranžované, nalíčené a ustrojené tak, aby vyzerali živo. Často sa takto vyfotila celá rodina, pričom ľudia stáli aj pri niekoľkodňovej mŕtvole, ktorá vyzerala ako živá. Paradoxne, kvôli dlhej uzávierke vyzerala mŕtvola na fotografiách najostrejšie.
Často sa takto fotili aj malé deti. Boli obklopené hračkami a pri nich bol často ich (ešte) živý súrodenec. Niečo, čo je v dnešnej dobe úplne nemysliteľné.
Model, ktorý sa nehýbe, je najlepším modelom
Fotografovanie mŕtvol však bolo bežné a fotografi sa nad tým nepozastavovali. Niekedy sa im vlastne aj takto lepšie pracovalo. Kvôli dlhej uzávierke sa ľudia na fotkách nemohli hýbať a keďže mŕtvoly sa nehýbu, práca bola o to jednoduchšia. Fotka, keď bola na zábere iba mŕtvola, tak zvyčajne vyšla na prvýkrát.
Práve dlhá uzávierka je aj dôvod, prečo sú staré fotografie také strohé a ľudia sa na nich neusmievajú. Je ťažké udržať dlho jeden úsmev bez pohnutia, ktoré by záber pokazilo a rozmazalo. Tento štýl fotografovania však napomáhal pri fotení sa s mŕtvym príbuzným, keďže všetci na zábere vyzerali strnulo.
Ak si myslíte, že takéto fotografie následne končili schované v šuplíku, tak sa mýlite. Boli to často jediné zábery, ktoré ľudia mali, a tak si ich vystavovali na obdiv.
V dnešnej dobe je už takéto niečo nepochopiteľné, vtedy to však bola bežná realita. Ľudia boli doslova obklopení smrťou, choroby či infekcie zabíjali až neprirodzene často. Dá sa povedať, že na všadeprítomnosť smrti si ľudia zvykli, a tak ani vytváranie post mortem fotografií nikoho neprekvapovalo.
Fotografie mŕtvych aj na stanici Epic Drama
Ak vás zaujíma táto téma, potom vám odporúčame si už zajtra, 16. októbra o 21:00 zapnúť televíznu stanicu Epic Drama. Štartuje tu totiž netradičná detektívka s istou dávkou čierneho humoru s názvom Fotografie mŕtvych. Šesťdielny seriál je zasadený do konca 19. storočia do viktoriánskeho obdobia, kde sa téma fotografovania mŕtvych sleduje z pohľadu fotografa.
Príbeh sa odohráva v írskom Dubline v roku 1880 a ponúkne divákom aj skvelé originálne dobové zábery. K obrazovke však pripúta všetkých netradičná detektívna zápletka. Fotografovmu tímu sa do práce totiž začne miešať vrah, ktorý sa rozhodol, že posmrtným fotografiám trochu „pomôže“.
Ak máte radi históriu, detektívky a tiež trochu čierneho humoru, seriál Fotografie mŕtvych by ste si nemali nechať ujsť.
Nahlásiť chybu v článku