Viete si predstaviť situáciu, kedy by ste odišli od všetkej techniky, vymožeností a celkovo celej dnešnej doby a rozhodli sa žiť v lese? Stravovali by ste sa len tým, čo by ste si v prírode našli, nenosili by ste oblečenie a snažili sa prežiť? Nie? Zoznámte sa so skupinou ľudí, ktorá takto skutočne žije v horách Severnej Karolíny. Prežívajú tam vďaka tomu, čo im ponúka príroda okolo nich.
„V roku 2007 sa jeden americký pár rozhodol odísť žiť do malého tábora v lese. Z tohto kempu sa stal ich domov, ktorý sa ohromne rozšíril,„ takto by začal príbeh o Divokých koreňoch, komunite ľudí, ktorá žije v lesoch Severnej Karolíny. Táto skupina si vybudovala základný princíp – sloboda žitia bez plytvania a neustáleho učenia. Na zhruba 3000 ároch pôdy sa ľudia učia takzvané „zemské zručnosti“, jedia, kúpu sa a snažia sa prežiť. Stavajú to, čo vedia a nechajú sa od lesa učiť to, čo nevedia.
Muž, ktorý je členom Divokých koreňov najdlhšie, Tod, nemá nič proti žiadnemu zriadeniu, ani strach z rozvinutej spoločnosti, len má v sebe odpor, s ktorým v takejto spoločnosti nedokázal žiť. „Žijeme v konzumnej a smiešnej spoločnosti,“ povedal Tod fotografovi Mikovi Bellemu, aby vysvetlil, prečo členovia tejto skupiny žijú v lese. V okolí tábora tiež zbierajú žalude a gaštany, ktoré premenia na kašu.
Belleme túto komunitu prvýkrát navštívil už v roku 2009 a zistil, že tu žije asi 12 až 14 ľudí, ktorí ho veľmi milo privítali, avšak nemali jednotné myšlienky a filozofiu. Narozdiel od iných komunít, ktoré sa snažia zachrániť životné prostredie, Divoké korene sa považujú ako niečo nedostatočné, pretože jej členovia hovorili, že sú od spoločnosti odstrčení. Bellem však poznamenal, že všetci mali spoločnú jednu vec, a to sklony k učeniu.
V roku 2011 začal Tod budovať prístrešok, ktorý staval iba z materiálov, ktoré mohol v lese nájsť. Prístrešok mal strechu pokrytú kôrou, vyrezávané dubové trámy či drevené základy. Avšak Todovi sa tento domček nepodarilo vybudovať, pretože v oblasti, v ktorej mal byť tento prístrešok, bolo príliš vlhko.
Tod pôvodne plánoval, že skupina sa bude stravovať len z toho, čo im dá príroda, avšak rýchlo si uvedomil, že takáto myšlienka bola dosť naivná. Počet zvierat, ktoré v rovnakej oblasti žili, by s vymiznutím flóry klesol. Preto sa Tod dohodol s lesníkmi, že niektoré úlovky, ktoré lesníci ulovia, dajú komunite výmenou za prístup do tejto oblasti. Takéto jedlá však vždy nie sú ten pravý gurmánsky zážitok.
Počas jedného z Bellemových výletov, skupina spracovala medveďa, aby jedli jeho mäso, a potom z jeho mozgu, jazyka a očí uvarili guláš, ktorý dali do nádob, aby dlhšie vydržal. Ďalšou zaujímavosťou je aj to, že táto skupina nemá žiadnu hierarchiu, a preto sa učia navzájom a ktokoľvek môže uspieť alebo zlyhať. Často sa stáva, že keď príde náročnejšie obdobie, ako je napríklad zima, sú testovaní všetci a ostávajú len tí najodhodlanejší. Niekedy zostáva jedinou osobou Tod.
Žiť v lese má svoje výhody aj nevýhody. Život bez technológií môže oslobodiť, ale aj izoluje. Práve preto chodia členovia Divokých koreňov jedenkrát týždenne do neďalekého mesta, aby mohli použiť počítače vo verejnej knižnici na odosielanie e-mailov alebo čítanie noviniek. Za takmer desať rokov sa Divoké korene vyvíjali z malej skupiny na vzdelávaciu komunitu, ktorá má teraz webové stránky a víta návštevníkov za predpokladu, že si najprv budú písať e-maily a neprídu k ním chorí. Ľudia, ktorí sem prídu, trávia čas varením, kováčstvom alebo spracovávaním dreva.
Vyskúšali by ste si takýto život aj vy?
nationalgeographic.com
Nahlásiť chybu v článku