„Architektúra je taká – pekná a zrozumiteľná, alebo škaredá a chaotická, akí sme my sami. Je odrazom spoločnosti, ale aj vnútorného rozpoloženia jednotlivca,“ hovorí architekt a vedecký výskumník Michal Ganobjak. Okrem iného stojí aj za projektom obnovy Elektrárňa  Piešťany, na ktorom sa podieľal ešte ako študent. 

Tvrdí, že základnými myšlienkami architektúry sú krása a pravda a že stavby, ktoré sú tu roky a majú svojho ducha, stoja za záchranu, pokiaľ to statika dovolí. Práve „nevyhovujúca statika“ je však často argumentom majiteľov, ktorí skôr ako krásu a pravdu hľadajú rýchly investičný potenciál. 

Ako ste sa dostali k architektúre? 

Keď sa nás ako detí pýtali: „Kým chcete byť?“, odpovedal som, že architektom alebo vedcom. Dnes som oboje, hoci cesta za architektúrou bola zložitejšia. Prv som išiel študovať elektrotechniku na Žilinskú univerzitu, kde som absolvoval jeden akademický rok. Chýbala mi tam kreativita. 

Potrebu študovať architektúru som opäť oživil, keď som zaspal na jednu rannú prednášku. Po ceste tam som sa stretol s kolegom, ktorý tiež meškal. Neskôr sme sa zhodli, že si obaja chceme podať prihlášku na Fakultu architektúry v Bratislave. Mne sa podarilo dostať sa tam. Aj zaspať na prednášku môže byť v živote dôležité.

Ak by ste mali poukázať na najdôležitejšie myšlienky architektúry, aké by to boli?

Alain de Botton vo svojej knihe Architektúra šťastia povedal, že: „Krása je prísľub šťastia.“ Takisto krása v umení nám dáva pocit, že na niečo také komplexné a štruktúrované bolo treba stráviť veľa cieľavedomého času, uvažovania, osobného sebazaprenia, veľa spoločnej kooperácie s jasným cieľom. To je možné dosiahnuť iba v snahe o vnútornú a vonkajšiu zhodu s okolím. Myslím, že to nás inšpiruje.

Pravda nás oslobodzuje. Zjednodušuje naše vnímanie. Ak hovoríme pravdu, alebo aspoň to čo si myslíme, že pravda je, nemusíme si mnoho pamätať. Spôsobuje súlad nášho poznania/vnímania reality. Rovnako je to v architektúre. 

Materiály, ktoré sú pravdivé, nám vytvárajú známe prostredie, vytvárajú súlad vo vnemoch. Sú nám známe, vytvárajú „známy domov“. Nehrajú sa na niečo iné. Drevo trochu vŕzga, no na pocit je teplé a tiché. Naopak, plastová imitácia dreva na podlahe je chladivá, odčerpáva z nás teplo a má úplne inú akustiku. Miestnosť pôsobí pre zmysly chladnejšie, ako by mala. 

Myslím si, že krása a pravda v nás prebúdza inšpiráciu a úsilie o ich napodobňovanie, lebo nám udáva nasledovaniahodné vzory správania, ktoré zvyšuje ten povestný „prísľub šťastia“. Nemali by sme rezignovať na pravdu a krásu. 

Máme na Slovensku sklony k tomu, aby sme staré vyhadzovali, respektíve búrali, skôr než by sme sa snažili to opraviť? 

Doba je rýchlejšia a čas je drahší. Je asi prirodzenou snahou každého nájsť nový, lepší spôsob života. S tým prichádzajú inovácia a kreativita, ktoré pretvárajú prostredie. Nové nám dáva nádej lepšieho, krajšieho, zdravšieho.

Kreativita má aj svoju silnú ničivú stránku. Nové dokáže „staré“ odsúdiť na zánik. Niečo neužitočné stráca nárok na bytie, ak sa tomu nenájde nový účel.

Preto je pamiatkovým prístupom nájsť vhodnú funkciu pre pôvodný nevyužívaný objekt. Táto funkcia by mala byť čo najbližšia k pôvodnej funkcii, lebo tak si nevyžaduje veľké stavebné zásahy do pôvodnej stavby.