Keď sa povie štúdium medicíny, väčšine ľudí určite hneď napadne, že je to náročné, stojí to veľa času, úsilia a určite to nie je pre každého. Michal Scheibenreif je mladý lekár-absolvent, ktorý sa aj prostredníctvom svojho Instagramu snaží šíriť osvetu o tom, čo všetko štúdium tohto odboru obnáša. 

Michal absolvoval štúdium medicíny na Slovenskej zdravotníckej univerzite na bratislavských Kramároch. Dnes môže byť inšpiráciou pre mnohých, ktorí by sa chceli vydať touto cestou a majú možno obavy z toho, či to zvládnu. Sám počas štúdia prekonal viacero prekážok, ktoré ho utvrdili v tom, že sa rozhodol správne. Ako nám prezradil, pre neho je najdôležitejšie to, že vidí vo svojom získanom povolaní zmysel.

Vo svojom príspevku na Instagrame hovoríte, že tí, ktorí sa chystajú študovať medicínu musia hlavne sami chcieť. Čo bolo vašou hlavnou motiváciou vybrať sa týmto smerom? Bolo dostať sa na školu náročné?

Vtip je v tom, že pôvodne som chcel ísť z gymnázia študovať žurnalistiku a stať sa novinárom. V poslednom ročníku sme si mali vybrať semináre k maturitným predmetom. Z viacerých dôvodov som zanechal túto myšlienku. Pre medicínu som sa rozhodol náhodou v septembri pred maturitami. Pomohol mi rozhovor s rodičmi. Mamina mi povedala, že ako lekár môžem písať a byť nejakým spôsobom súčasťou verejného života, ako novinár by som ale nemohol byť bez vzdelania lekárom. To bol asi kľúčový moment na podanie prihlášky.

O štúdiu medicíny som vedel len to, že je náročné. Nemali sme lekára v rodine. Hlboké presvedčenie zo svojho vnútra o tom, že lekárom naozaj chcem byť, prišlo až oveľa neskôr, počas štúdia na fakulte. Bolo to po smrti ocina, keď som mal prerušené štúdium.

Prijímačky boli náročné. V tom čase boli postavené na testových otázkach náhodne vybratých zo súboru asi 1500 otázok z biológie a chémie. Celý maturitný ročník som chodil na doučovania. Neboli zlé, ale rozsahom preberaného učiva mi prišli až prehnané. Bývali napríklad aj v nedeľu o ôsmej ráno. V apríli pred maturitami som tam prestal chodiť. Intenzívne som sa biflil testovnice na obe fakulty v Bratislave. Podal som si prihlášky na všetky slovenské fakulty a prijali ma na SZU na Kramároch.

Čo bolo najťažšie na vašom štúdiu? Nemali ste zo začiatku problém napríklad s odoberaním krvi?

Cele štúdium bolo extrémne teoretické. Určite by si systém výučby medikov zaslúžil kompletnú prerábku s praxou pri pacientoch od začiatku štúdia. Možno aj nejaký nultý ročník, kde by mnohí možno naozaj zistili, či chcú vlastne študovať medicínu. Želám si, aby sa študenti raz dočkali osvietených lekárov a politikov, ktorí túto situáciu zmenia. Pretože aj ona má veľký podiel na tom, ako navonok vyzerá naše zdravotníctvo.

Najťažšie bolo absorbovať veľké množstvo teórie v krátkom čase. Skúškové obdobie trvá vlastne nepretržite celé štúdium. A zvyknúť si byť väčšinu času sám so sebou. Prípravu a seba samého neoklamete. Musel som sa naučiť žiť z vlastného vnútorného prameňa. Prijať neistotu. Doslova tak, ako o tom hovorí grécka filozofia. Gréci boli vždy machri a vedeli, čo vravia.

S odberom krvi som nemal problémy. Najhoršou praktickou skúsenosťou bolo vidieť pitvu novorodenca. Vtedy som odišiel z pitevne. Prvého reálneho pacienta sme videli až v tretiaku na internej. Prvé dva roky sme boli zavretí v labákoch. Mal som smolu, že všetky praktické cvičenia sme ako krúžok mali v jeden deň.

Histológia nebola moja šálka kávy. Na nej sme pozerali do mikroskopu a prekresľovali, čo vidíme. Vtedy sa mi zišla výtvarná zo ZUŠ. Nikdy som ale ten predmet moc nepochopil. No proste, neboli sme kamarátky. Najradšej som mal fyziológiu. Asistentka bola veľmi prísna semetrika. Viackrát nás vyhodila celý krúžok z cvika. Vtedy to bol obrovský stres, ale mám z toho obdobia historky na celý život. Pozdravujem.

Ako vyzerali vaše bežné dni ako študenta medicíny? Koľko času ste venovali škole a učeniu?

Vždy som mal viac-menej šťastie na rozvrh a nebol som celé týždne v Bratislave. Som z Nitry, a tak som často dochádzal. Bola to aj moja najlepšia psychohygiena. Nedokázal som sa učiť na intráku. Za všetky roky to bolo tak do päťkrát. Takmer vôbec som nechodil na prednášky, ktoré sa vtedy zapisovali. Prezenčka, to bol večný cirkus v ročníku. Na skúške to ale takmer nikdy nikto neriešil. Už vtedy som navrhol, aby boli poobedné prednášky online. Pandémia priniesla naozaj aj niečo dobré.

Mimo školských dní som sa učil doma vždy od deviatej do štvrtej. Spravil som si zo svojej izby kanceláriu, akoby som chodil do práce. Čistokrvný homeoffice. Učil som sa nahlas. A dodržiaval rituály. Vždy som si ráno vyvetral, spravil si kávu, prísne dodržiaval polhodinovú prestávku o dvanástej. Poobede som sa najedol a chodil na prechádzky,
vyluftovať sa. Dbal som na pravidelný spánok. V noci som sa nikdy neučil. Nikdy som neklamal samého seba tým, že som vypínal siete a mobil. Odstavil som účty spolužiakov, ktorí ma znervózňovali.

Ako vyzeralo obdobie pred skúškami a štátnicami?

V podstate na medicíne trvá celú dobu štúdia. Tým, že som skúšky prenášal, učil som sa aj cez leto. Najhoršie boli prirodzene posledné dni pred skúškami. Nad tým stresom som nikdy nezvíťazil. Úplne najhoršia na psychiku bola posledná štátnica z pediatrie. Išiel som v učení zo zotrvačnosti. A prebiehala v prvej vlne pandémie. Nevedeli sme, čo a ako bude a či vôbec budeme štátnicovať. Nemali sme informácie a potom sa menili za pochodu. Tá neistota bola sviňa. Ale však všetci ste ju nejakým spôsobom v korone zažili.

Hovorili ste aj o svojom vyhorení. Čo ho zapríčinilo a ako ste ho prekonali?

Počas štúdia prišiel v jeden večer domov môj ocino a oznámil nám, že má rakovinu pankreasu. To bol šok. Vedel som, že zomrie. Prerušil som štúdium. Navždy ďakujem za toto moje rozhodnutie. Ocino zomrel tri dni pred ďalším zápisom. Prežiť zomieranie otca je zvláštna vec. Bola to cesta k uvedomeniu si maličkosti a konečnosti bytia. To bola pre mňa najpodstatnejšia skúška na fakulte.

Keď som sa vrátil do školy, bol som totálne unavený. A tak som to prerušil druhýkrát. Nevládal som sa učiť. Čakala ma patológia, ale ja som nedokázal ani vstať z postele. Nepociťoval som nič, bol som apatický. Napísal som si žiadosť o ukončenie štúdia a ukázal som ju večer mamine.

Povedala, že je to moje rozhodnutie a bude ho rešpektovať. Na druhý deň sme mali ísť na študijné oddelenie na Kramáre. Čakal som, že bude nejak reagovať, hovoriť o tom. Zachovala sa geniálne. Zavrel som sa do izby a celú noc si všetko premietal. Ráno som prišiel za maminou do obývačky a povedal som jej, že pokiaľ ma nevyhodia, neodídem. V tú noc sám so sebou som v tichu pochopil, že chcem byť lekár. A pochopil som aj to, že ak sa ním nestanem, život pôjde ďalej. Týmto navždy ďakujem rodičom a babičke za možnosť.

Čo by ste poradili študentom medicíny, ako bojovať so stresom, nedostatkom spánku alebo socializácie a ísť si ďalej za svojím cieľom?

Každý má svoj systém učenia a zvládania stresu. Pre mňa bolo najpodstatnejšie uvedomenie, že chcem byť lekárom. Kľúčové bolo zostať vnútorne pokojným aj v najviac stresových situáciách. Predstavil som si všetky ťažké otázky a prekážky ako niečo vonkajšie a pominuteľné, čo nenarúša moje vnútorné presvedčenie a hodnoty.

Vždy keď som sa cítil unavený, spal som alebo som chodil na prechádzky. Nie je to hanba ani prokrastinácia. Je to schopnosť vypnúť sa z vonkajšieho systému, povinností a názorov, ktoré vás neustále tlačia k výkonu. Byť aspoň kúsok dňa naozaj so sebou samým a tíšinou svojej duše. Nemať aspoň na okamih plán v presne nastavenom systéme. Vyplakať sa, kričať alebo kopnúť si do stromu, keď treba. Pustiť von zo seba ťažké emócie. Neklamať seba samého nejakými pozitívnymi kecmi.

Čo najviac som sa snažil odstrihnúť všetky vonkajšie stresujúce faktory. Mať radosť z malých vecí a okamihov dňa. Zostal som v kontakte so spolužiakmi a ľuďmi, ktorí mi dobíjali a nie vybíjali baterky. Neriešil v hlave to, čo sa nestalo. Mne pomohlo toto a rád to posielam ďalej.

Aké boli vaše prvé pocity, keď ste sa v rámci praxe dostali do nemocnice? Kde to bolo a čo ste ako budúci lekár spočiatku robili?

Reálne sme s pacientmi komunikovali a vyšetrovali ich na internej propedeutike v zimnom semestri v treťom ročníku na internej klinike na Kramároch. Učili sme sa odoberať kompletnú anamnézu, teda komplexný rozhovor s pacientom o jeho terajších ťažkostiach, doterajšom zdravotnom stave, operáciách a úrazoch. Lekári nám ukazovali ako vyšetrovať pacienta a určovať na základe bolestivých a patologických prejavov pracovné diagnózy. Zúčastňovali sme sa vizít s prednostom alebo primárom kliniky. Toto sa opakovalo v podstate na všetkých oddeleniach. Na chirurgii sme sledovali priebeh operácií.

Ako vyzerala vaša ďalšia prax v nemocnici? Čo všetko ste si v rámci štúdia vyskúšali?

Vo štvrtom ročníku začali tzv. blokové skúšky. Napríklad v októbri sme dva týždne stážovali na klinike radiológie a nukleárnej medicíny a v posledný deň z toho bola riadna skúška. Veľmi ma zaujala z týchto skúšok infektológia, ale bola dosť nelogicky zaradená do blokových skúšok, keďže rozsahom je rovnaká ako veľké skúšky. Počas štúdia sme prešli všetky oddelenia vrátane napríklad ambulancie skríningu znamienok pre malígny melanóm, centrum psychológie s odborným poradenstvom pre vodičov či psychiatrickú nemocnicu v Pezinku.

Zažili ste nejaký nepríjemný moment, ktorý vás zasiahol?

Všetko to boli bežné študentské veci. Bolo tam množstvo prkotín, ktoré sa nemuseli stať. Ale zas na všetkom sa učíte a niečo vám aj negatívne okamihy do života zanechajú.

Keby máte zhodnotiť naše zdravotníctvo z pohľadu študenta medicíny, čo naň hovoríte?

Myslím si, že výučba medikov na lekárskych fakultách by mala byť oveľa viac zameraná po základných nevyhnutných predmetoch na prax a reálnu prácu lekára v nemocničnom prostredí. Tej teórie je vo vyšších ročníkoch vskutku zbytočný nadbytok a podstata často uniká. Určite by som bol napríklad za to, aby sa súčasťou praxe stala aj reálna lekárska etika na konkrétnych pacientských prípadoch. Želám si rozhľadených odborníkov, ktorí ten systém oživia a zbavia ho zbytočného stresu a chaosu.

Čo vás na štúdiu medicíny prekvapilo negatívne a čo pozitívne?

Negatívne technické vybavenie. To je fakt tragédia. A prihlasovanie na skúšky cez internet. To bola čistá psychiatria. Pozitívne mnohí lekári. Sú vzorom pokory a človečiny. Vlastností, ktoré nie sú dnes samozrejmosťou. A som vďačný, že som ich mohol zažiť.

Na čom podľa vás najviac študentov medicíny vyhorí?

Nikomu do hlavy nevidíme a každý má iný spôsob bytia. Určite sú stresujúce faktory samotný rozsah skúšok, množstvo teórie a tiež prístup profesorov, termíny, spolužiaci, prostredie. Medicína nemá žiadny bakalársky medzistupeň. Žiadny plán B. Idete v tom naplno celé štúdium. A preto treba byť autentický k sebe samému.

Ako lekár-absolvent, čo sú najväčšie hodnoty, kvôli ktorým sa vaše štúdium oplatilo a ktoré by mohli motivovať aj iných študentov medicíny?

Získané povolanie a jeho zmysel. Aj keď to stojí obrovskú dávku sebazaprenia, energie a pokorenia seba samého, je to jedno z povolaní, ktoré prežije rôzne krízy a spoločenské udalosti. Dôležité je vedieť, či to naozaj chcete. Neklamať seba samého. A potom špecializácia, ktorá vás naozaj naplní po celý život a nebude vás nudiť alebo naopak stresovať. Neriešte, čo sa nestalo. Prijmite riziko a nedajte sa odradiť.

Pozri aj:

Keď sú potraty zakázané: Urobil ho v hotelovej izbe, dievča mohlo vykrvácať. Za interrupciu zaplatili…