Veľký boom sociálnych sietí takých, aké ich poznáme dnes, si pamätá asi takmer každý z nás. Alebo mu to napovie samotný Facebook v spomienkových upozorneniach. Väčšina ľudí na Slovensku začala s touto dnes už závislosťou približne v roku 2009. O 10 rokov neskôr môžeme oslavovať pomyselné výročie rozšírených možností, ktoré nám ponúkol.
Vďaka nemu sme mohli byť účastníkmi akcií, o ktorých by sme bez neho s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevedeli. Vieme aj to, že nášmu kedysi blízkemu priateľovi sa narodilo dieťa či to, že bývalá priateľka oslavuje výročie svadby. Vieme toho o ľuďoch skutočne veľa a dostali sme sa k tomu tak jednoducho. Stačilo otvoriť aplikáciu.
Tento článok ale nie je o tom, čo všetko sme nadobudli vďaka sociálnym sieťam. Je skôr odkazom na to, čoho všetkého sme sa vzdali. Veľa z nás si to nebude chcieť pripustiť, no v priebehu uplynulých 10 rokov sme sa stali otrokmi svojho vlastného ega, lajkov a túžby vedieť vždy všetko o všetkých. Zvykli sme si na to, že nám nič neujde.
Diagnóza: bežný používateľ?
Rozhodne nepatrím medzi hviezdy sociálnych sietí a považujem sa za úplne bežného používateľa, hlavne Instagramu a Facebooku. Čas od času pridám príspevok, väčšinu času ale strávim prezeraním obsahu, ktorý priadli moji priatelia alebo ľudia, o ktorých sa zaujímam. Táto činnosť mi podľa štatistík z telefónu denne „zožerie“ približne 5-6 hodín času. A v tom stále nie je zahrnutý čas strávený pri notebooku.
No buďme k sebe úprimní. Mám rada aj to, keď vidím narastajúci počet zdvihnutých prstov, srdiečok či podobných emotikonov pri svojich fotkách. Veď kto by aj nie. Tento jav je spustený momentom, keď niečo nové pridám a potom čakám, aká je na daný príspevok odozva. Dobrý pocit stúpa s každou pozitívnou reakciou.
Ako to takto počas dňa ide a k tomu sa pridávajú upozornenia z Messengera, uvedomujem si, že hľadím na telefón aj v momentoch, kedy sa na obrazovke nerozžiarila žiadna bublinka. Síce mám telefón položený pár centimetrov od seba, no čo ak som prepočula hlásenie alebo sa telefón sám rozhodol nehlásiť? Kontrola je dôležitá, nič mi nemôže ujsť.
Takéto drobné okamihy dokážu vytvoriť celkom veľké číslo a podľa môjho hrubého odhadu som dokázala takmer úplne zbytočne stráviť až 120 dní do roka prezeraním si informácií, z ktorých veľká časť bola takpovediac nepodstatná.
Jedného dňa nastane moment, keď povieš DOSŤ!
Po novom roku som v hĺbke svojej mysle začala stále častejšie vnímať myšlienku, aby som sa tohto všetkého vzdala. Nebudem klamať, bála som sa tohto rozhodnutia. Facebook je akoby ďalšou rukou, ktorá si pamätá všetky dátumy, stretnutia, presné informácie, komunikujem prostredníctvom neho so spolužiakmi, aj kolegami. Na začiatku som nevedela, ako tento komunikačno-informačný problém vyriešim.
Preto som sa rozhodla tento krok naplánovať. Deň pred samotným „odchodom“ som online svet informovala o tom, že odchádzam a k tomu pridala aj možnosti, ako ma v prípade potreby zastihnúť. Do večera získal daný post posledných pár prštekov a komentár s pozvaním na blížiacu sa akciu. Na najbližších 30 dní som si musela s touto dávkou vystačiť.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Nie je to ľahké, ale ani nezvládnuteľné
Medzi jedno z najúspešnejších vkročení do tejto výzvy považujem vymazanie aplikácií z telefónu a odhlásenia sa z konkrétnych sietí ešte pred spaním. Chcela som ísť na istotu, preto som podstúpila hneď takýto „radikálny“ krok, ktorý sa aj vyplatil.
Po dlhom čase som sa tak zobudila do ničím nerušeného rána. Existenciu sociálnych sietí som začala registrovať až približne hodinu na to, keď som sa ocitla v plnej aule spolužiakov. Nie je prekvapením, že väčšina aktívne chatovala a scrollovala. No ja som niečo také nemala príležitosť urobiť. Preto som len sledovala a predstavovala si, aké kvantum informácií asi práve prúdi okolo nás.
Povedzme si to ale na rovinu. Aj keď si človek myslí, že nie je na ničom závislý, v tomto prípade sa presvedčí, že je. Úplne rovnako to bolo aj u mňa. Spočiatku som sa presviedčala, že to bude malina. No postupne som prichádzala do situácií, kedy som mala pocit, že sa bez Facebooku nepohnem.
Neostávalo mi nič iné, než si potrebné informácie vytelefonovať. V danom momente som si uvedomila, že sme prekvapivo rozmaznaná generácia. Zvykli sme si na prístup ku všetkým informáciám, ktoré potrebujeme, a to ihneď. V prípade, že máme čakať, alebo urobiť pre ich získanie niečo viac, ako pár klikov, tak znervóznieme.
Čím rýchlejšia výmena informácií, tým menej si užívame svet okolo nás
V období, keď sa začali moje oči dvíhať od obrazovky telefónu, začala ich fixácia na iné záujmy. V priebehu konca prvého týždňa dostáva okolitá realita, v ktorej dennodenne žijem, viac mojej pozornosti. V tomto prípade nemusí ísť len o kontakt s ľuďmi, ale aj aktívne vnímanie skutočností, ktoré sa dejú okolo nás.
Čím viac priestoru máme v tomto smere, tým viac rastie aj naša kreativita. Nie len v tom, čo vytvoríme, ale aj to, ako poznáme samých seba. V prípade môjho mesiaca bez sociálnych sietí som „ušetrený“ čas venovala najmä záhrade, o ktorej som si myslela, že nie je vôbec pre mňa. Pravdou bolo však to, že som túžila byť stále online a dotykový telefón sa s rukami špinavými od hliny ovládal ťažko.
Opísala by som to ako prasknutie digitálnej sociálnej bubliny, ktorú som si v priebehu času okolo seba vytvorila. Jej odstránením som síce znížila množstvo informácií, ktoré sa o mne dozvedeli ľudia prostredníctvom sociálnych sietí, ale aj zvýšila úroveň aktívneho zdieľania pocitov a emócií s priateľmi, či ľuďmi všeobecne v realite.
Podľa niektorých trvá 21 dní, kým si v sebe vytvoríme nový zvyk a dokážeme sa ním riadiť. V prípade tohto detoxikačného mesiaca by som skôr povedala, že je to veľmi individuálne. U niekoho môže zvykanie trvať dlhšie, u niekoho pre zmenu kratšie. Hlavné je ale vkročiť do samotnej výzvy s rozhodnutím, že to chceš zvládnuť a aj to zvládneš.
10 dôvodov, prečo vyskúšať túto výzvu
- Skutočný pokoj objavíš, až keď sa úplne odpojíš (tichý režim nie je riešenie).
- Tvoja myseľ dostane priestor oddýchnuť si od rušivých upozornení.
- Začneš byť viac kreatívny.
- Zistíš viac o sebe samom.
- Uvedomíš si, že život na tomto svete je príliš krátky na to, aby sme ho premrhali na internete.
- Budeš si viac vážiť to, čo už máš.
- Vytvoríš si odstup od názorov ostatných na tvoju osobu.
- Získaš viac času na podstatnejšie veci.
- Stretnutia s priateľmi budú ešte lepšie.
- Ušetríš na faktúre za dáta.
V momente, kedy si uvedomíš túto skutočnosť a rozhodneš sa svoj život naplno chytiť do svojich rúk, začneš si svoje slobodné dni užívať. Síce prvé dni nebudú jednoduché, tie ostatné budú stáť skutočne za to. V mojom prípade tento moment prišiel niekedy v priebehu druhého týždňa. Preto zvyšné dva týždne ubehli už len ako voda.
Ako vyzerá život po výzve?
To, čo sa bude diať po uplynutí detoxikačného mesiaca závisí od každého človeka individuálne. Návrat do webového sociálneho sveta nebol ničím veľkým. Kontá naďalej existujú. No rozhodla som sa pre jemnejšie pokračovanie tejto výzvy aj naďalej.
Facebook a Messenger už viac v mojom telefóne nemajú svoje miesto. Instagram sa tam predsa len dostal, no časom sa odtiaľ pravdepodobne tiež vytratí úplne. Je tu ale jedna vec, na ktorú si musia zvyknúť moji priatelia. Nie som nonstop online. Notebook mimo práce zapnem 2 až 3-krát do dňa. A keď je stav pohotovosti, tak mi zvoní telefón.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Na záver mi napadá jedna veľmi dôležitá vec, na ktorú mnohokrát zabúdame. V zhone dnešného sveta zabúdame byť deťmi. A aj keď sa náš vek ráta v desiatkach, nemali by sme zanevrieť na fakt, že tie najlepšie zážitky boli vytvorené mimo displejov telefónov.
Síce sme neraz prišli domov s odretými kolenami alebo zlomenou rukou po páde z preliezačky, v danom momente sme si povedali, že to stálo za to. Dokonca v nás takéto momenty zanechali väčšiu spomienku ako meméčka, ktoré sú aktuálne v kurze.
Nahlásiť chybu v článku