Švédsko, Dánsko, Nórsko či Fínsko. K škandinávskym národom dnes vzhliadame ako k učebnici sociálnej demokracie a nie bezdôvodne. Ich obyvatelia patria k najšťastnejším národom sveta, krajiny každoročne víťazia v rebríčku dodržiavania ľudských práv a darí sa aj ekonomike. V dejinách týchto krajín však možno nájsť aj temné obdobia a netreba pritom siahať ďaleko do histórie. Jedno z nich sa odohralo v minulom storočí.
Píše sa rok 1997 a svet nemôže uveriť novinovým titulkom. Škandinávia prežíva spoločenské zemetrasenie. Krajiny severnej Európy mali nútiť k sterilizácii desaťtisíce ľudí, poväčšine žien. To všetko s nehumánnym pozadím zahaleným do výskumu eugeniky. Vlády o tom vedeli, ľudia nie. Trvalo to celé desaťročia. Ďalšie dve desiatky rokov od ukončenia programov to vlády tajili.
Eugenika ako riešenie problémov
Svetová populácia začala koncom 19. storočia prudko stúpať, trend pretrváva prakticky dodnes. Takýto nárast so sebou prináša aj množstvo najrozličnejších problémov. V priebehu 20. storočia tak v mnohých krajinách sveta vznikali vládne programy na kontrolu a riadenie reprodukcie, z ktorých za najradikálnejšie možno považovať nútenú sterilizáciu vybraných sociálnych skupín obyvateľstva. Najčastejšie nimi boli postihnutí problémoví občania z najnižších sociálnych vrstiev, ale aj prisťahovalci.
Sociálno-ekonomickými problémami však takéto programy ospravedlniť nemožno. Vládami kontrolovaná nútená sterilizácia totiž napĺňala znaky sociálno-filozofického smeru nazývaného eugenika, ktorý svet jednohlasne odsúdil po tom, ako sa stal súčasťou ideológie nacistického Nemecka. Odsúdiť tak treba aj programy v Spojených štátoch amerických, Kanade, Číne či v škandinávskych krajinách.
V histórii ľudstva sa však znaky často zamieňali za celé sociálne alebo etnické skupiny. V najdrastickejšej forme poznáme eugeniku z dejín už spomínaného nacistického Nemecka v snahe o vyzdvihnutie čŕt typických pre árijskú rasu.
V Spojených štátoch amerických zas nedobrovoľnú sterilizáciu museli podstupovať mentálne postihnutí ľudia či dokonca väzni, ktorí mali byť takisto nositeľmi pre populáciu nežiadúcich génov. V Číne zas reprodukčné programy v podobe politiky jedného dieťaťa zmrzačili populačnú štruktúru celej jednej generácie.
Mentálne chorí, väzni aj deti
Z krajín Škandinávie bol vládny reprodukčný program „najúspešnejší“ vo Švédsku. Medzi rokmi 1934 a 1975 podstúpilo sterilizáciu viac ako 60-tisíc ľudí, vo veľkej časti prípadov išlo o zákrok nútený. Začalo to prijatím zákona, ktorý povoľoval vykonať sterilizáciu u osôb s mentálnym postihnutím aj bez súhlasu, a to v prípade, že boli títo ľudia právne zbavení spôsobilosti. Zákon bol aplikovaný v prípadoch, kedy existovalo podozrenie, že sa osoba nedokáže postarať o dieťa alebo hrozí prenos mentálnych problémov z rodiča na dieťa. Sterilizácia sa vykonávala aj u osôb, ktorých životný štýl úrady vyhodnotili za protispoločenský.
Podľa odhadov tvorili ženy z približne 60-tisíc prípadov sterilizácie výraznú väčšinu a to až 90 %. Po prevalení škandálu o nútenej sterilizácii sa krajina bránila tým, že lekárske zákroky vykonávala na základe súhlasov pacientov. Vláda vydala aj posudok vypracovaný dvojicou etnológov, ktorí určili, že bez nátlaku bola sterilizácia vykonaná približne v polovici prípadov. Pri tých zvyšných prípadoch je preukázateľné, že sterilizácia bola pacientami povolená pod nátlakom, ktorý často spočíva v prísľube prepustenia z resocializačných či liečebných ústavov. Často pritom išlo o neplnoleté osoby.
Ešte skôr ako Švédsko prijali zákon o kontrole reprodukcie v Dánsku. Stalo sa tak v roku 1929, napriek tomu Dánsko v nadchádzajúcich desaťročiach sterilizovalo podstatne menej osôb, ktorých počet sa pohybuje okolo 11-tisíc, opäť však v mnohých prípadoch išlo o vynútený proces. Vládny program povoľoval bez súhlasu sterilizovať osoby usvedčené zo sexuálnych útokov, rovnako ako všetky mentálne postihnuté osoby. Zákon rovnako platil aj pre neplnoleté osoby.
Veľký počet obetí sterilizácie nakoniec priznalo aj Nórsko. Aj tu program odštartoval v 30. rokoch 20. storočia a trval až do roku 1977. Celkovo krajina sterilizovala približne 40-tisíc svojich občanov. Počas obdobia druhej svetovej vojny, kedy bolo Nórsko okupované Treťou ríšou, sa medzi dôvody sterilizácie pridala aj „ochrana rasových čŕt“. Po vojne (aj pred ňou) sa Nórsko vrátilo k dôvodom podobným v ostatných škandinávskych krajinách. Celkovo bolo v spomínanom období sterilizovaných viac ako 40-tisíc ľudí, z toho asi 75 % tvorili ženy.
V polovici 30. rokov prijalo reprodukčný program aj Fínsko, sterilizácia bola dobrovoľná pre ľudí s ľahším mentálnym postihnutím a tých, ktorí sa obávali, že sa o deti nebudú môcť postarať. Povinná však bola pre osoby s idiociou a imbecilitou, rovnako ako pre schizofrenikov či pre ľudí s bipolárnou poruchou osobnosti. Zákon sa tiež aplikoval na osoby usvedčené zo sexuálnych zločinov. V najväčšej miere možnosť dobrovoľnej sterilizácie vo Fínsku ľudia podstupovali po roku 1950 (do 70. rokov 20. storočia), kedy bolo vykonaných viac ako 56-tisíc zákrokov.
Katarzia
Ako už bolo spomínané, reprodukčné programy neboli v 20. storočí vo svete ničím výnimočným a škandinávske krajiny neboli zďaleka jedinými, ktoré sterilizácie vykonávali. Švédsko však bolo vôbec prvou krajinou, ktorá vytvorila štátny inštitút rasovej biológie, ktorého cieľom bol výskum eugeniky. Stalo sa tak v roku 1921, dávno pred vznikom nacistickej ideológie. Nútenú sterilizáciu dnes ako zločin proti ľudskosti definuje medzinárodné právo, vo väčšine európskych krajín ho pokrýva aj Instabulský dohovor.
Informácie o nútenej sterilizácii v minulom storočí síce najskôr spôsobil v Škandinávii zemetrasenie, krajiny sa však následne k problému postavili v súlade s princípmi demokracie a dodržiavaním ľudských práv v podobe finančného odškodnenia obetí desaťročia starých zákonov. Od nacistickej ideológie sa Škandinávia dištancovala tvrdeniami, že reprodukčné programy neboli postavené na rasovom základe. Ich cieľom malo byť odstránenie sociálne nežiaducich čŕt.
The Guardian, APNews, Independent, Alain Drouard - Concerning Eugenics in Scandinavia: An Evaluation of Recent Research and Publications/Persée
Nahlásiť chybu v článku