Matej Smutný je mladý slovenský hudobník, ktorý má pred sebou sľubnú kariéru aj v zahraničí. Okrem úspechov, ktoré sa mu podarilo získať, posledných päť rokov aj cestuje po svete a venuje sa hraniu na uliciach spoločne s hudobníkom Martinom Harichom. V rozhovore nám porozprával, kde všade si už na ulici zahral, aké sú reakcie ľudí na jeho hudbu v USA, alebo aké zaujímavé zážitky mu busking priniesol. 

Matej vyštudoval na konzervatóriu hru na bicie nástroje, v roku 2015 odišiel do USA, kde pôsobil ako učiteľ, dokonca bol prijatý na prestížnu univerzitu Berklee College of Music. V uplynulých mesiacoch vydal dve skladby, ktoré nájdeme aj na jeho pripravovanom EP Elixir, na ktorom pracuje s vydavateľstvom Warner Music.

Ako si sa dostal od štúdia bicích k tvorbe vlastnej hudby? Mal si vždy takéto ambície?

Nemal som vždy takéto ambície, ale už počas štúdií som si písal skladbičky a hovoril som si, že možno niekedy raz. Potom mi pri rozhovore s kamarátom muzikantom napadlo, že nemôže byť vôbec také náročné napísať popovú skladbu. A tak som si povedal, že to spravím. Ale prišiel som na to, že je to možno niekedy ešte náročnejšie, ako naštudovať klasický repertoár a potom ho interpretovať alebo hrávať dookola, pretože je s tým naozaj veľa roboty. Na mojej prvej skladbe som robil viac ako dva roky.

Intenzívnejšie som na vlastnej hudbe začal pracovať od januára minulého roka. Baví ma spolupracovať s producentmi a riešiť to, aké zvuky sa dejú dnes vo svete, čo je moderné a čo sa ľuďom páči. Neznamená to, že som úplne zanevrel na bicie. Stále ich riešim, hrám aj na marimbe a melodických nástrojoch. Snažím sa, aby to išlo ruka v ruke, aj keď nie vždy sa to dá z časových dôvodov.

Kedy ste začali hraním po uliciach vo svete?

Na uliciach hrávame už posledných 5 rokov. Keď hráš na ulici zo začiatku pred nikým, je to úplne iný pohľad na muziku, pretože si musíš tých ľudí získať iba hudbou. Nemáš za sebou žiadnu reklamu, manažéra, ktorý ich priláka alebo producenta, ktorý s hudbou niečo urobí. Je to úplne holé, iba ja gitara, mikrofón alebo ja, Maťo, gitara, mikrofón, cajon.

Je super vidieť odozvu, či naozaj má pesnička alebo moja interpretácia potenciál chytiť a pritiahnuť ľudí už ako suchá skladba, alebo je to iba skladba, ktorá, keď je veľmi dobre sprodukovaná, tak si ľudia povedia, že je to super vec. A popritom ona samotná vôbec nie je až taká dobrá.

Je to obrovský kontrast voči tomu, čo sa deje s muzikou u nás na Slovensku. Na druhej strane je to aj psychohygiena, pretože odchádzame od tohto sveta tu na Slovensku, od povinností, sadneme do dodávky a ideme na cesty po Európe alebo Amerike a vôbec o nič sa nestaráme. Iba o to, kde si večer ideme zahrať a kde si kúpime kávičku.

Máte nejaký zaujímavý zážitok z hrania na uliciach?

Je toho strašná kopa. Napríklad si pamätám, že pri hraní na ulici niekde v Bostone prišla za nami jedna pani a opýtala sa nás, či by sme jej neprišli zahrať na svadbu do Washingtonu. Svadby bežne nehrávame, ale ísť hrať do Washingtonu, tak to sme zobrali hneď.

Pri hraní na uliciach to funguje tak, že väčšinou potrebuješ na to povolenie a nemôžeš hrať iba tak. Ale my to robíme napriek tomu, lebo to stojí aj peniaze a zbytočne veľa času a energie. Keď sme takto, myslí,m že tiež to bolo v Bostone, hrali pre 150 ľudí okolo nás, prišlo obrovské policajné auto, vyšiel z neho veľký chlap, policajt, ktorý mal výraz tváre, akože idem vás okamžite zastreliť, tak sme sa s Maťom na seba pozerali, že dobre, končíme, posledná pesnička.

On sa postavil za nás, celý čas tam stál a kým sme dohrali, neurobil nič. Tak sme si povedali, že ešte skúsime jednu. Potom ešte jednu a stále nič. Napokon nás potľapkal po pleci s tým, či by si mohol s nami zaspievať. Spároval si telefón s naším kombom, pustil si Franka Sinatru na podmaz a zaspieval tak, že sme si povedali, že už nemôžeme po ňom hrať, je to krásny záver dnešného večera a končíme.

Je to taký kontrast, ako to funguje niekde v Spojených štátoch a ako niekde v Čechách, kde príde policajt, vytiahne ti mikrofón, všetkým povie, aby sa rozišli a dá ti pokutu. Tam príde za tebou policajt, či si môže zaspievať.

Kde všade ste si už zahrali na ulici?

Čo sa Európy týka, tak veľmi často chodíme do Rakúska a Švajčiarska, lebo máme radi to prostredie, hory. Chodíme do Innsbrucku alebo Zürichu, to alpské prostredie je nádherné. Keď hráš a za sebou máš innsbruckú horu, tak je to naozaj zážitok.

Keď chceme ísť na dlhší výlet, tak si vyberáme podľa toho, kde je pekne a kde sme ešte neboli. Mali sme trojtýždňové turné po Spojených štátoch, po severovýchodnom pobreží až po Chicago. A v Európe sme hrali napríklad v Česku, Luxembursku, Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, všetky tieto väčšie krajiny sme si už pobehali.

Koľko najmenej a najviac ľudí si vás prišlo vypočuť?

Najmenej si pamätám, že to bolo v Spojených štátoch a neprišiel sa na nás pozrieť nikto. Ale aj odtiaľ máme pekný zážitok. Dostali sme do kufríka 3 doláre od ľudí, ktorí iba kráčali okolo. Keď sme sa rozdeľovali, dolár som si nechal ja, dolár som dal Maťovi a dolár som roztrhol na polovicu a dozadu sme napísali, že kde sme hrali. Dodnes máme odložené tie polky dolárov a je to pekná spomienka.

Koľko najviac, to presne neviem. Ale stáva sa nám, že máme na ulici aj viac ľudí, ako keď hráme koncert často niekde na Slovensku alebo v Čechách.

Spolupracuješ s producentami z Malty, Kanady alebo Británie, aktuálne nahrávaš album práve na Malte. Ako k tomu došlo?

K producentovi Rikkimu (Rikki Lee Scicluna z Gilkicker Studios, pozn. red.) na Malte som sa dostal cez Maťa, pretože on s ním spolupracoval na svojom EP. Tak sme sa postretávali a spýtal sa, že či aj ja niečo robím. Poslal som mu demáče, ktoré som mal ponahrávané v telefóne a veľmi sa mu páčili, tak povedal, že poďme z toho niečo skúsiť spraviť.

Dal som sa na to a dopadlo to veľmi dobre. Rikki vo svojej spoločnosti zamestnáva producentov z Británie alebo z Kanady a chcem s nimi určite spolupracovať aj naďalej, pretože sú špičkoví a ten zvuk a produkcie sú, myslím si, minimálne na celoeurópskej úrovni.

Ako sa stane zo študovaného muzikanta a street performera hudobník so zmluvou Warner Music?

Oni oslovili mňa. Niekedy v septembri vyšla skladba Psycho Love, nasadilo ju rádio Evropa 2 do rotácie a dokonca vyhrala najväčšiu českú hitparádu, dva alebo trikrát po sebe. Ku koncu roka sa mi ozvali z Warner Music, či by som nechcel s nimi spolupracovať. Tak som sa stretol s pánom riaditeľom a dopadlo to tak, že som podpísal zmluvu.

Spolupracujeme spolu a je to super, lebo mi strašne pomáhajú aj po marketingovej alebo finančnej stránke. Tak sa dosť teším z toho, že mám niekoho takéhoto za sebou. Hlavne veria mojej hudbe, že má potenciál a chcú, aby sme to spoločne niekam dostali. Mám ambíciu dostať svoje pesničky ďalej ako za slovenské a české hranice a oni sú tomu dosť naklonení. Myslím si, že aj tým, že je spievaná po anglicky, aj tým, že je to novodobá európska produkcia, má potenciál ísť ďalej.

Dohodli sme sa, že skladby budeme tlačiť aj do zahraničia a myslím si, že už to začalo fungovať. Môžem povedať, že dosť veľká televízia podobná MTV ich začala hrať v Španielsku, Taliansku a v Nemecku. V ktorých krajinách sa hrajú, vidím aj na číslach na streamovacích platformách.

Kedy sa môžeme tešiť na album?

Myslím si, že na začiatku jesene, na prelome septembra-októbra bude vychádzať EP Elixir. Skladá sa zo štyroch skladieb, z ktorých už dve sú vonku, tretia by mohla byť toto leto, ak všetko dobre pôjde. Na jar 2022 mám naplánované uvedenie celého 10-pesničkového albumu. Tým, že ho robím na Malte, tak záleží na tom, či budem môcť cestovať a pohybovať sa po Európe.

Vypočujte si skladby z pripravovaného albumu:

Pozri aj:

Slovenskí študenti našli spôsob, ako ušetriť 700-tisíc ton odpadu ročne. Ich produkt môžete vyskúšať aj…