Nenávisť a pomsta sú nebezpečným dôsledkom vojnového konfliktu. Po tom, ktorý sa odohral v Európe v rokoch 1939-1945 zasiahli tieto emócie aj Slovensko. Do akých rozmerov však v prípade slovenského dôstojníka Karola Pazúra vyeskalovali, je nepochopiteľné. Dôsledkom bol krvavý vojnový zločin, ktorý o život pripravil 265 civilistov, medzi ktorými vo veľkom počte nechýbali ženy a dokonca ani malé deti.
Nenávisť voči Nemcom a Maďarom bola v Československu po konci druhej svetovej vojny, hlboko zakorenená. Nacistické Nemecko prvú ČSR pripravilo o rozsiahle územia Mníchovskou dohodou v roku 1938, Maďarsko si zas poriadny kus z juhu Slovenska ukrojilo po Viedenskej arbitráži. Keď sa k tomu pridajú Lidice, spolu s množstvom ďalších koncom vojny vypálených a vyvraždených dedín na území Československa, deportácie slovenských i českých židov a iné zverstvá napáchané počas vojny, môžeme mať pocit, že negatívne emócie boli na mieste.
V júni 1945 však bola vojna síce nedávnou, no predsa len minulosťou. Nemecko i Maďarsko patrili k porazeným, po tretíkrát vznikajúce Československo zase k víťazom. To, že sa Československo pridalo na stranu víťazných mocností, zabezpečilo najmä Slovenské národné povstanie a 1. česko-slovenský armádny zbor. Ten tvorilo asi 60-tisíc vojakov, ktorí bojovali vo významných bitkách na východnom fronte a významne prispeli aj k oslobodzovaniu územia Československa.
Bitka o Kyjev či ťažké boje na Dukle. 1. česko-slovenskému armádnemu zboru možno pripísať množstvo hrdinských zásluh. Medzi nimi však vytŕča krvavý incident, ktorý sa odohral v júni 1945 na strednej Morave a na ktorý naša história často zabúda. Možno o ňom hovoriť ako o vojnovom zločine a surovom vraždení bez príčiny, ktoré bolo nariadené dôstojníkom Karolom Pazúrom.
Masaker pri Přerove
Stalo sa to v noci z 18. na 19. júna 1945. Príslušníci 17. pešieho pluku z Petržalky – bývalí príslušníci 1. česko-slovenského armádneho zboru – sa práve vracali z vojenskej prehliadky na Václavskom námestí. Na železničnej stanici neďaleko stredomoravského mesta Přerov sa však vojaci stretli s ďalšími ľuďmi, ktorí sa vracali na územie Slovenska. Išlo o transport karpatských Nemcov, Maďarov a Slovákov, ktorí boli v roku 1944 nacistami, kvôli postupujúcemu východnému frontu, evakuovaní a odvlečení zo svojich domovov do západných Čiech. Teraz sa vracali späť na Spiš, Gemer, pod Tatry aj Pohronie do domovov, ktoré museli počas vojny opustiť.
17. pešiemu pluku velil Karol Pazúr. V roku 1917 sa narodil v Krompachoch, počas druhej svetovej vojny sa pridal k HSĽS, Hlinkovej garde a neskôr narukoval aj do Slovenskej rýchlej divízie, ktorá bojovala po boku nacistov v Sovietskom zväze. Tu Pazúr nakoniec padol do zajatia Červenej armády. V ZSSR však kabát prezliekol, stal sa nadšeným komunistom a vstúpil do Komunistickej strany Československa i vznikajúcich československých jednotiek. Pre svoju minulosť v Hlinkovej garde a Slovenskej rýchlej divízii však do budúcej kariéry potreboval vojnové zásluhy, ktoré by pred komunistami jeho meno očistili. Stať sa ním mal práve masaker pri Přerove.
Karol Pazúr svojej jednotke nariadil ľudí zo šiestich vagónov najskôr vypočuť a neskôr eskortovať k obci Horní Moštěnice pod zámienkou, že ide o nacistov, príslušníkov SS a kolaborantov s nacistami. Privolaní boli aj obyvatelia obce Lověšice, ktorí mali údajne pod hrozbou smrti, vykopať karpatským Nemcom masový hrob. Pazúr potom svojim vojakom nariadil strieľať, pričom údajne niekoľkých ľudí zastrelil aj on sám. 17. peší pluk na Švédskych šancoch, neďaleko Přerova, zmasakroval celkom 265 ľudí. 71 mužov, 120 žien a 74 detí.
O žiadnych nacistov však nešlo. V transporte boli niekdajší obyvatelia Dobšinej, Gelnice, Kežmarku či Žiaru nad Hronom. Karpatskí Nemci, Maďari i Slováci. Dokonca ľudia, ktorí podľa oficiálnych záznamov riskovali svoje životy v bojoch proti nacistom počas Slovenského národného povstania. 8 mužov sa síce pred popravou priznalo k niekdajšej príslušnosti k Hlinkovej garde, no k tej koniec koncov kedysi patril i sám Karol Pazúr. Vražda 265 ľudí, z ktorých väčšinu tvorili nevinné ženy a malé deti bola vykonštruovaná, celkom nezmyselná a brutálna. Telá zostali ležať v masovom hrobe pri obci, majetok ľudí si vojaci rozdelili ako vojnovú korisť. A čo že od konca vojny ubehlo už niekoľko týždňov…
Masaker bol na krátku dobu zametený pod koberec. Karol Pazúr dokonca dostal vyznamenanie a bol povýšený do hodnosti nadporučíka. V roku 1947 sa však masovou popravou začali zaoberať médiá, začalo sa vyšetrovanie a Pazúr sa nakoniec musel postaviť pred súd. Vo svojej obhajobe neustále opakoval, že zabití ľudia boli nacisti, priami príslušníci SS, alebo kolaboranti s nacistami. Vyšetrovanie však žiadne spojenie nepreukázalo. Pazúr navyše klamal aj o veku obetí. Tvrdil, že najmladší popravení boli príslušníci Hitlerjugend a žiadne malé deti v transporte neboli. Exhumácia obetí ukázala, že najmladšia obeť masakru mala len štyri mesiace.
Karol Pazúr bol v Bratislave odsúdený na 7,5 roka väzenia. Po odvolaní mu súd v Prahe trest zvýšil na 20 rokov. Kariéra v komunistickej strane mu však nakoniec priniesla ovocie. Po vyše roku od vynesenia rozsudku, bol Pazúr prepustený na slobodu. Klement Gotwald mu udelil amnestiu, vďaka ktorej za svoj čin nikdy nepykal. Do konca života pracoval ako agent ŠtB. Nikto z ďalších vojakov nebol za masaker pri Přerove súdení. Za mrežami namiesto vrahov skončil prokurátor Anton Rašla (zohral významnú úlohu pri obvinení Pazúra), ktorý sa stal po roku 1948 obeťou komunistických čistiek.
Masaker transportu Karpatských Nemcov, Maďarov i Slovákov nakoniec prežilo len sedem ľudí, ktorým sa pred popravou podarilo ujsť. Telá obetí, neskôr exhumované, ležia dodnes na cintoríne v meste Přerov. Na mieste masakru stojí od tohto roku i pamätný kríž, ktorý má celú udalosť pripomínať. Kríž je dielom umeleckého kováča a symbolicky ho pokrýva niekoľko dier, ktoré vyzerajú ako dôsledok streľby.
literarninoviny.cz, idnes.cz, ceskenoviny.cz, ecavdobsina.sk
Nahlásiť chybu v článku