Uplynulé týždne žije svet a najmä postkoloniálne krajiny hnutím #BlackLivesMatter. Zabitie Afroameričana Georga Floyda vyvolalo takmer na všetkých kontinentoch protesty a demonštrácie volajúce po ukončení storočia trvajúceho rasizmu a segregácie obyvateľstva. Objavili sa však aj odporcovia, ktorí akoby zabudli na hrozivú históriu tej najhoršej formy rasizmu v ľudských dejinách. Udalosti z éry otrokárstva si treba dnes viac ako predtým pripomínať, aby sme pochopili podstatu rasizmu a vyčleňovania, ktoré v určitej forme prežili storočia a sú dodnes súčasťou spoločnosti, ktorú si dovolíme nazývať modernou.

Príbeh lode Zong zo začiatku 80. rokov 18. storočia pobúril britskú verejnosť. Objavil sa dokonca v tlači a stal sa jedným z hlavných motívov, pre ktoré spoločnosť žiadala zákaz obchodovania s otrokmi. Zákaz otroctva napriek tomu Britské impérium prijalo až o viac ako 50 rokov po tom, ako obchodníci vyhodili pre nedostatok zásob cez palubu lode do oceánu viac ako 130 nevinných ľudí, z veľkej časti žien a detí.

Kapacitu prevýšili dvojnásobne

Zong bola pôvodne holandská otrokárska loď spoločnosti so sídlom v meste Middelburg. Začiatkom roku 1781 ju zajalo britské námorníctvo, ktoré loď presunulo do prístavu Kráľovskej africkej obchodnej spoločnosti na území dnešnej Ghany. Tu loď Zong kúpila otrokárska spoločnosť z Liverpoolu pomenovaná po obchodníkovi Williamovi Gregsonovi, ktorému patril najväčší podiel spoločnosti. Gregson loď kúpil aj s 244 otrokmi, ktorí už boli v tom čas na jej palube. Predpokladá sa, že na lodiach, ktorých bol aspoň čiastočným vlastníkom Gregson bolo cez Atlantický oceán vyvezených približne 58-tisíc Afričanov.

V polovici augusta, keď loď Zong vyplávala z Akkry na dlhú cestu na Jamajku však už na palube nebolo len 244 otrokov, ich počet bol navýšený na 442. To je viac ako dvojnásobok ľudí, ktoré v tom čase vyvážali iné britské otrokárske lode. Tie prepravovali spravidla 1,75 otroka na 1 tonu kapacity lode. V prípade lode Zong to však boli 4 otroci na 1 tonu možného nákladu. V 21. storočí by sme mohli povedať, že otrokári hrubo porušili bezpečnostné predpisy, pričom prevádzkovú kapacitu lode na dlhej ceste cez Atlantik prekročili minimálne o dvojnásobok.

Zásoby nedoplnili a poplietli aj navigáciu

Plavba lode Zong cez Atlantický oceán napriek tomu prebehla bez väčších problémov. Začiatkom septembra posádka doplnila zásoby na ostrove Svätého Tomáša a vydala sa na plavbu cez šíry oceán. Po desiatich týždňoch sa Zong priblížila k ostrovu Tobago v Karibiku a vtedy došlo k fatálnej chybe. Loď na ostrove nezakotvila, aby doplnila zásoby pitnej vody a potravín.

Na konci novembra navyše došlo k veľkej navigačnej chybe. Posádka sa priblížila na dohľad od svojho cieľa, Jamajku si však pomýlili s ostrovom Hispanola (dnešné Haiti a Dominikánska republika) a pokračovali tak v plavbe ďalej na západ. Kto bol za chybu zodpovedný nie je dodnes jasné. Kapitán lode bol dlhodobo chorý, prvý dôstojník, ktorý mal jeho pozíciu zastávať, bol zbavený svojej funkcie. Lodi tak velil Robert Stubbs, bývalý kapitán otrokárskych lodí, ktorý však nebol riadnym členom posádky a bol v podstate jediným civilným pasažierom lode.

Chybu si námorníci uvedomili v čase, keď boli od Jamajky vzdialení takmer 500 km. Podľa odhadov mali na palube v tom čase zásoby pitnej vody na 4 dni, plavba späť mala však trvať minimálne 10. Nedostatok priestoru, zlé hygienické podmienky, podvýživa a choroby už do tohto momentu pripravili o život niekoľko členov posádky a minimálne 62 otrokov. To najhoršie však ešte loď Zong len čakalo.

Zabili 140 ľudí, ostalo im 2000 l vody

Spoločnosť Williama Gregsona si totiž loď aj otrokov na jej palube pred plavbou poistila tak, ako bolo v tom čase bežným zvykom. Otroci vyvážaní z Afriky boli pri takejto transakcii považovaní za obyčajný tovar. Ak by zotročení Afričania zomreli na pevnine v dôsledku podvýživy počas plavby, otrokári by náhradu škody nedostali. Rovnako, ak by otroci zomreli na palube lode. Posádka preto prišla s najneľudskejším možným riešením. Námorníci sa časť otrokov rozhodli hodiť cez palubu, neskôr sa u poisťovne chceli domáhať náhrady škody s odvôvodnením, že pre záchranu zvyšku tovaru museli jeho časť obetovať.

Ešte na konci novembra tak námorníci hodili cez palubu lode 54 otrokov. Všetko ženy a deti. O dva dni na to takto zavraždili ďalších 42 mužov, v nasledujúcich dňoch vrhli cez palubu ešte 36 ľudí. V súvislosti s týmto neľudským konaním sa 10 otrokov rozhodlo spáchať skokom do otvoreného mora samovraždu. Otroci potom sami navrhli, že počas spiatočnej plavby na Jamajku nebudú jesť ani piť len preto, aby námorníci už nikoho nezabili. Otrokári však ponuku odmietli, za otrokov v zlom zdravotnom stave totiž hrozili menšie zisky.

Počas spiatočnej cesty tak na palube lode Zong, vrátane samovrážd, zomrelo viac ako 140 ľudí. Zo 442 ľudí zostalo nažive len 208 Afričanov, posádka napriek tomu k ostrovu doplávala so zásobami vody v celkovom objeme 2000 l. V deň, keď námorníci cez palubu prevrhli 42 ľudí dokonca podľa neskorších výpovedí pršalo a posádke sa podarilo nazbierať šesť plných sudov vody.

Otrokárska spoločnosť Williama Gregsonga po návrate skutočne žiadala poisťovňu o preplatenie škody, ktorá jej počas plavby vznikla. Po objasnení prípadu poisťovňa vyplatenie škody odmietla, prípad sa nakoniec dostal až pred Najvyšší kráľovský súd. Ten nakoniec uznal, že poisťovňa škodu vyplatiť nemusí, nakoľko námorníci zabíjali otrokov sami v dôsledku vlastnej navigačnej chyby.

Prípad sa v nasledujúcich mesiacoch dostal aj do tlače, rýchlo sa stal argumentom, ktorý vo veľkom využívali príslušníci hnutia za zrušenie otroctva. Už v roku 1788 bol aj pod tlakom verejnosti v Britskom impériu prijatý zákon o regulácii obchodu s otrokmi, ktorý určoval najmä počet prevážaných otrokov. Otroctvo Británia napriek tomu zakázala až v roku 1833.

Pozri aj:

Móric Beňovský najskôr domorodcov chránil, potom chcel predávať otrokov. Kráľom Madagaskaru nikdy nebol

Blackpast.org, understandingslavery.com, Patrik Kunec/Historická Revue