Martina pochádza z obyčajnej “sídliskovej” rodiny zo Žiliny. Dokázala niečo, čo sa podarí len máloktorému Slovákovi – dostala sa na prestížnu Oxfordskú univerzitu. Už teraz má za sebou nejeden úspech, je napríklad spoluzakladateľkou OZ Zmudri, ktoré aj vedie. Má však ďalšie ciele, ktorými chce Slovensku pomôcť mať pred sebou svetlejšiu budúcnosť. Jedna z prekážok, ktorú musí prekonať, je tá finančná. Prostredníctvom Donio jej pomohlo už vyše 500 ľudí, pridať sa k nim môžete aj vy.

Prečo ste sa rozhodli práve pre Oxford? Nezvažovali ste štúdium na Slovensku?

Úprimne poviem, že som chcela dostať čo najkvalitnejšie vzdelanie, aké môžem, a preto som Slovensko nezvažovala. Nehovorím, že tu vôbec nie sú kvalitné školy či profesori, určite by sa našli, ale celková kvalita vysokých škôl zaostáva. Oxford je naozaj celosvetová špička, tak som sa oň chcela aspoň pokúsiť a ono to vyšlo. Už teraz cítim, že sa o študenta starajú s veľkým rešpektom a snahou dať mu čo najviac. Napríklad, pár týždňov po prijatí som mala individuálny telefonát s profesorom, kde som sa ho mohla na čokoľvek pýtať a hovoril mi viac o predmetoch, škole, aj o živote v Oxforde.

Aké boli prijímačky? Čo vás sa nich prekvapilo? Čo bolo najnáročnejšie? Pýtali sa niečo, čo vám utkvelo v pamäti?

Milo ma prekvapilo najmä to, že im nešlo len o nejakú vedomostnú alebo intelektuálnu stránku. Pýtali sa napríklad na to, ako konkrétne som už zlepšila svoje okolie a čo dobré som tomuto svetu priniesla. Veľa sa pýtali aj na to, ako som sa poučila aj z negatívnych zážitkov v živote. Sledovali ma celkovo ako osobnosť a človeka, moju motiváciu, nielen to, či sa dokážem nabifliť poučky. Taktiež som musela získať viaceré odporúčania od ľudí, ktorí so mnou pracovali, ale aj ktorí ma zažili ako študentku. Nemáte tak veľmi šancu vytvoriť o sebe falošný obraz, lebo ho rýchlo odhalia.

V čom sa líšia prijímačky na Oxford v porovnaní s prijímačkami na slovenské vysoké školy?

Pamätám si, ako sme sa učili naspamäť stovky testovacích otázok pred prijímačkami na slovenské vysoké školy. Kupovali sme si hrubé príručky, chodili na prípravné kurzy a celé to stálo iba na vedomostiach. Nikto napríklad nemusel dokladať odporúčanie od stredoškolských učiteľov alebo to, že sme niekde dobrovoľníčili, čo podľa mňa povie o mladom človeku veľa.

Ja som nakoniec na bakalárske štúdium išla na VŠMU, kde to, prirodzene, bolo iné a okrem vedomostí hodnotili aj naše umelecké schopnosti. No moji spolužiaci mesiace žili najmä tým, že do nemoty krúžkovali možnosti v testoch. Pritom napríklad pri študentoch medicíny by určite bolo zaujímavé sledovať aj to, akú majú osobnú motiváciu túto ťažkú prácu robiť, akí odolní sú voči stresu, aký majú level empatie voči pacientom a podobne.

To, aký ste človek a ako sa osobnostne hodíte na daný odbor, sa u nás často nerieši. Na Oxforde sa tiež usilujú o to, aby bol každý ročník vyskladaný vyvážene, teda aby sa spolužiaci navzájom dokázali inšpirovať a posúvať. Preto cielene spájajú ľudí z rôznych pozadí, krajín, s rôznymi skúsenosťami. Tak podľa mňa vzniká obrovská časť toho čara, ktoré vám takáto škola dokáže poskytnúť.