Cestovateľ Martin Navrátil je známy svojimi dobrodružnými cestami po celej Zemi. Jeden kontinent mu však až doteraz na pomyselnom zozname chýbal. Bola ním Antarktída. To sa ale zmenilo a krajinu „večného snehu a ľadu“ nielenže navštívil, ale zdolal aj Južný pól.

Ako ti vôbec napadla myšlienka vydať sa na Južný pól?

Prvýkrát mi to prišlo na um pred štyrmi rokmi, keď sme sa snažili dostať cez Beringovu úžinu z Čukotky na Aljašku. Vtedy som sa zoznámil s jedným Novozélanďanom, ktorý bol na Južnom ale aj na Severnom póle. Uchoval som si to niekde v hlave a hovoril si, prečo to neskúsiť?

Do takýchto vecí sa ale nemôže ísť zhurta. Treba sa náležite pripraviť, lebo takáto cesta je oveľa namáhavejšia ako vydať sa napríklad na nejakú osemtisícovku. Tým nechcem povedať, že vydať sa na osemtisícovku je jednoduché. Musel som byť teda presvedčený o tom, že to dám.

Kedy prišlo rozhodnutie o tom, že tam pôjdeš? Ako prebieha príprava?

Bolo to v apríli 2022 a potom nasledovala príprava, ktorá trvala asi polroka. Tá spočívala vo fyzickej príprave – zameriaval som sa na posilňovanie stehien. Popritom som ešte išiel do Grónska, kde nie je žiadny signál, naložil som si batoh a zisťoval, ako to zvládne najmä „hlava“. Psychická príprava je totiž ešte dôležitejšia. Ten, kto sa bude pripravovať iba po fyzickej stránke, ten to nedá.

Na Južný pól podobným spôsobom ako ja, musí ísť ten, kto už má nejaké skúsenosti s polárnymi oblasťami, zažil extrémny chlad a silný vietor o sile 100 km/h a hlavne nie s tým pocitom, že vie, že večer už bude pri kozube v teple piť varené víno.

Si prvý Slovák, ktorý dosiahol Južný pól?

Ak by sme to zobrali, kto bol vôbec prvým Slovákom na Južnom póle, tak to bol známy cestovateľ a polárnik Peter Valušiak. Ja som dosiahol prvenstvo medzi Slovákmi v tom, že som sa na Južný pól dostal od pobrežia. Predo mnou na Južnom póle boli, samozrejme, aj ďalší cestovatelia, a tiež aj ľudia, ktorí si zaplatili priamy let. Takýto let, keď sa na Južnom póle iba pristane, vystúpi sa von približne na hodinu a letí sa naspäť, stojí asi 60-tisíc eur.

Na výpravu, akú som išiel ja, teda nemôže ísť každý. Treba mať organizátora, ktorý zabezpečí súkromný let, no hlavne treba dokázať, že už má človek za sebou nejaké skúsenosti.

Mal si so sebou nejakú extrémne špeciálnu výbavu?

Používam hlavne nórske a anglické značky, no mám aj české či slovenské merino tričko, ktoré mi závideli aj Nóri. Keď totiž ideš, musíš ísť naľahko. Ja som mal dve merino tričká a na tom tenkú goratexovú bundu. Keď sme zastali a bolo jedno, či bolo -15 stupňov alebo -40, tak sme si museli dať na seba páperovú bundu.

Kto boli tvoji spolucestujúci?

Boli sme traja. Okrem mňa bol s nami jeden Angličan menom Rob a lídrom výpravy bola Nórka Kathinka, ktorá je vo svojej krajine už doslova legendou. Ona bola tiež jediná z nás, ktorá na Južnom póle už bola.

Ako prebiehala samotná cesta na Antarktídu?

Leteli sme z juhoamerického mesta Punta Arenas, ktoré sa nachádza na juhu Čile. Odtiaľ sme preleteli štvorhodinovým letom na Junior Glacier na pobreží Antarktídy. To je taký sezónny basekemp. Tam sme si dobalili veci a čakali na vhodnejšie počasie, aby sme sa mohli vydať na ľadovec Ronne. A odtiaľ sme už šliapali tých 1 047 kilometrov až na Južný pól, čo trvalo tých 47 dní.

Ako si vnímal svoje prvé dni na Antarktíde?

Keď sme vystúpili z lietadla na pobreží, bolo tam relatívne teplo, približne tých -15 stupňov, no začal silne fúkať vietor, tak som nevedel vhodne zvoliť oblečenie a začal som sa strašne potiť.

Prvé dni išlo najmä o to, aby sme si navykli na prostredie, nešli príliš rýchlo. Prešli sme vtedy iba okolo 12 kilometrov, ale po takom týždni sme nabehli na to, že sme denne robili 23 až 25 kilometrov, samozrejme, všetko záviselo od počasia a podmienok.

Okrem toho sme si za sebou ťahali sane, tie moje vážili od 80 do 100 kilogramov. V nich sme mali dehydrovanú stravu, benzínový varič, oblečenie a ďalšie potrebné vybavenie.

Ako Antarktída vyzerá? Je tam len sneh a ľad, alebo sú tam aj nejaké stromy či zvieratá?