Mária je dnes uznávanou fotografkou, aj keď, ako sme sa dopočuli, počas študentských rokov to bolo sympatické, no tiché žieňa. Kedysi chcela byť maliarkou a inšpiráciou jej bola jej rodina, ktorá bola taktiež umelecky založená. Potom však prišlo presýtenie umením a pustila sa do štúdia archeológie. Od sestry neskôr dostala staršiu zrkadlovku a tam sa to celé začalo. Prečítajte si inšpiratívny rozhovor so Slovenkou Máriou Švarbovou, ktorá je najmä v zahraničí veľmi úspešná.

Čím si chcela byť keď si bola malá? Mala si umenie v krvi už odmalička?

Spomínam si, ako ma od malička rodičia volali „umelkyňa“. Od detstva som kreslila a maľovala. Chcela som byť módna dizajnérka a maliarka. Môj nebohý ujo bol maliar a teta môjho otca dokumentárna fotografka. Jej fotky sa objavovali v ruských novinách. Nemôžem zabudnúť aj na to, ako sa u nás v rodine neustále fotografovalo. Môj otec a starý otec mali niekoľko analógových fotoaparátov s provizórnou červenou komorou.

Aké boli začiatky? Ako a kedy si sa dostala k fotografovaniu?

K foteniu som sa dostala úplnou náhodou. Po ŠUP-ke (Škola úžitkového výtvarníctva, predtým Škola umeleckého priemyslu – pozn. redakcie) som išla z kreatívneho vyčerpania študovať archeológiu a sestra mi posunula jej staršiu zrkadlovku. Skúšala som s ňou fotiť. Vtedy som fotila absolútne všetko a bol to skôr technický tréning. Neskôr, keď som zvládla technické záležitosti, pustila som sa do svojich súkromných projektov. Postupne, ako som fotila, prišli k tomu celému aj ambície, a tak som na sebe začala pracovať. Nemám totiž rada stagnovanie.

Čo najradšej fotíš a kde hľadáš inšpiráciu?

Aktuálne sú to témy architektúra a človek. Spájam a harmonizujem priestor s ľudskou zložkou, ktorá ho vytvorila. Priestor nemôže bez človeka existovať a človek zase nemôže existovať bez priestoru. Tento rok som nafotila a zdokumentovala v konceptuálnom podaní plavárne na Slovensku.

Tvoje fotografie môžeme vidieť v Paríži, Londýne, a aj v ostatných svetových metropolách. Čím to je, že si v zahraničí prerazila?

Zahraničnému klientovi sa zrejme páči môj vizuál fotografie. Možno som trafila istú estetickú líniu, s ktorou môžem vyjadriť aj pochmúrnejšiu náladu, ale v konečnom dôsledku je podaná veľmi esteticky.

Viem, že pár fotografií sme predsa len na Slovensku vystavené videli. Plánuješ ešte nejaké výstavy aj na Slovensku?

Na Slovensku zatiaľ svoju výstavu neplánujem.

Ako by si zhodnotila situáciu v zahraničí a na Slovensku, čo sa umenia a fotografie týka? Je nejaký rozdiel medzi zahraničným a domácim publikom?

Slovensko sa môže so zahraničím bez problémov kvalitatívne porovnávať. Napríklad spomeniem dvoch slovenských fotografov, ktorých tvorbu sledujem a tiež sa im v zahraničí mimoriadne darí. Je to Michal Pudelka a Evelyn Benčičová. Sú to výborní slovenskí fotografi a ich tvorba je naozaj kvalitná. Určite sa navzájom rešpektujeme a na otázku „Kto bol skôr“ necháme radšej odpovedať ľudí, ktorí majú potrebu sa o tom baviť a riešiť to. My sa chceme venovať svojej práci a ísť ešte ďalej.

Spoločné máme hlavne úsilie, výdrž a chuť pokračovať v progrese. Ja to vnímam tak, že sme vlna súčasnej slovenskej fotografie.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech a čo by si ešte chcela dosiahnuť?

Priznám sa, ani neviem. Zo všetkých doposiaľ dosiahnutých mét sa veľmi teším a za všetky ďakujem. No treba ísť ďalej. Úspechy sú relatívne. Raz si hore a raz dole. Tým pádom mi z toho vychádza, že najväčší úspech je pre mňa zotrvať, vydržať a znovu vstať. Dosiahnuť by som chcela veľa. Svet je veľké miesto a je tu ešte stále veľa možností. Priala by som si veľa energie na všetko, čo mám ešte vysnívané.

Ako vznikol jeden z tvojich najznámejších projektov In swimming pool?

Prvé štyri fotografie vznikli ešte v roku 2014, hneď potom, ako som uvidela prvú plaváreň. Mala nádhernú atmosféru. Vtedy som pracovala na projektoch, kde som modelom zobrala akékoľvek emócie a zostali z nich len figuríny v imaginárnom svete. Ani jeden plavec vtedy nebol vo vode. V tomto roku (2016 – pozn. redakcie) som to napravila a stal sa z toho môj najdlhší osobný projekt, aký zatiaľ mám. Konceptuálne som „zmapovala“ 9 plavární na Slovensku z doby socializmu.

Kde všade môžeme momentálne vidieť vystavenú tvoju prácu?

Najbližšie, a to už v tomto novembri 2016, otváram svoju sólo výstavu v Cantánii (galéria Plenum), tiež v novembri bude pár mojich fotiek na výstave, ktorú organizuje Vogue Italia v Miláne, ďalej budem mať sólo mini-výstavu v decembri v Prahe (galéria Nová galérie) a už sa pomaly pripravuje ďalšia sólo výstava pod záštitou Leica na február 2017 v Bologni.

Kto je tvoj najväčší vzor?

Najväčším vzorom sú pre mňa určite rodičia.

interez.sk (Lucia M.)