S Marcelou sme sa rozprávali v marci minulého roka. Porozprávala nám, aká bola jej cesta k diagnóze hraničná porucha osobnosti a k ďalším diagnózam. Zdôverila sa nám, že nedávno ukončila hospitalizáciu na psychiatrii opäť. Čo jej to dalo tentoraz a prečo sa hospitalizáciu rozhodla predčasne ukončiť sama?

Pripomeň nám v skratke, kto si a aké sú v súčasnosti tvoje diagnózy, s ktorými bojuješ.

Som Marcela Izakovičová a na Instagrame sa prezentujem pod prezývkou Porušená holka. Tento Instagram slúži pre podporu ľudí s duševnými ochoreniami a pre ich blízkych. Otváram zatvorené témy, a to najmä tým, že opisujem vlastné prežívanie. Na Facebooku som založila aj súkromnú skupinu s názvom Porušená holka, kde si ľudia môžu písať, radiť a podporovať sa. Dajú sa písať aj anonymné príspevky a každý jeden kontrolujem ja a ešte jedna šikovná adminka. V 17-tich mi diagnostikovali úzkostno-depresívnu poruchu a hraničnú poruchu osobnosti. Dnes je to 5 rokov odkedy sa liečim. Všetky psychické diagnózy sú späté aj s depresiami, s ktorými tiež bojujem.

Spomínaš, že si bola opäť hospitalizovaná, čo k tomu viedlo?

K piatej hospitalizácii ma viedlo zhoršenie môjho stavu. Začalo sa to pravidelnými rannými úzkosťami. Začalo to v období, kedy začala vojna na Ukrajine. K ranným úzkostiam sa pridali panické ataky a ja som začala mať strach úplne zo všetkého, aj z bežných vecí, ako napríklad ísť von pred bytovku či niekomu zavolať. Narúšalo to aj môj spánok a začalo to vrcholiť tým, že sa vrátilo nutkanie na sebapoškodzovanie a sebanenávisť. Potom prišla hlboká depresia a ja som nebola schopná ani vstať z postele.

Telo bolo nemožné a myseľ zahmlená. K príznakom depresie by som pridala aj neporiadok tvoriaci sa okolo človeka, ktorý ňou trpí. Za roky mojej liečby som vedela, že to sama nezvládam a že to potrebujem zastaviť. Povedal mi to aj môj psychiater a aj moja rodina. Čiže na hospitalizáciu som išla dobrovoľne. A dobrovoľne som aj odišla.

Čo ti posledná hospitalizácia dala/vzala?

Nevzala mi nič. Dala mi super ľudí, na ktorých budem už navždy s láskou spomínať. Za 3 týždne nemôže prísť k veľkej zmene. Vedela som, s čím som do nemocnice prišla a čo potrebujem, no počas hospitalizácie som zistila, že sa toho nedočkám. Potrebovala som terapie. Lieky mám a ani sa mi s nimi nič nerobilo, pretože nebolo potrebné.

Terapeuta som nevidela ani raz a zaradili ma do skupinovej terapie, kde boli zmiešané diagnózy. O tom, čo sa dialo na skupine, sa nesmie hovoriť ani písať. No myslím, že nemám čo tajiť. Nedialo sa tam nič. Bolo to pre mňa veľmi demotivujúce. Neustále sme sa museli prispôsobovať systému, ktorý nefungoval. Bolo to chaotické aj pre lekárov. Ale oni zato tiež nemôžu.

Hospitalizácia v psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku bola pre mňa pozitívna, no aj veľmi negatívna. Odišla som predčasne, a to po 3 týždňoch liečby. Stretla som tu ľudí aj z minulého roka, čo bolo pre mňa milým prekvapením. Nemyslím si, že by som niekoho tak úžasného mimo liečebne, v reálnom živote mohla spoznať.

V Pezinku som bola aj minulý rok, takže areál nebol pre mňa zastrašujúci tak, ako po prvýkrát. Popravde, v momente, keď som prešla bránou, ma oblial pocit bezpečia a strach z nepochopenia opadol. Viem, že na tomto mieste by ma nikto neodsúdil, pretože všetci sme na tej istej lodi. Avšak rozhodla som sa, že otvorím aj tu temnú stránku, a tou je to, že nemocnica nemá dostatok prostriedkov a systém kvôli tomu nefunguje tak, ako by mal. Hnevalo ma to každý deň, pretože sme sa tomu museli neustále prispôsobovať. Aj keď počet pacientov s duševným ochorením neustále narastá, stále je táto oblasť ignorovaná a zanedbaná.

Ako som ale spomínala, za to lekári nemôžu. Zdravotnícky personál sa naozaj snaží, no mám pocit, že ich sily nestačia. Toto je frustrujúce ako pre nich, tak aj pre pacientov. Nechcem a ani nemôžem napísať všetko, pretože už tam mi hovorili, že by som z toho mohla mať problémy.

Druhým dôvodom, prečo to nechcem spraviť, je to, že určite nechcem ľudí s duševným ochorením odrádzať od liečby v liečebni. Ak je skutočne zle, je naozaj lepšie byť pod dohľadom odborníkov. Poznám pacientov, ktorí sa do liečebne vracajú pravidelne, a to aj do tejto konkrétnej, pretože sa im tu veľmi páči. Môžu si tu odpočinúť od sveta, pretože mimo liečebne v zabehnutom živote to mnohokrát nejde.

Mojou spásou bola liečebňa vo Veľkom Záluží a prežila som tu najkrajšie obdobie môjho života. Prišla som odtiaľ ako vymenená a s chuťou do života. Ale ako sa vraví, 100 ľudí, 100 chutí a počula som aj na Veľké Zálužie veľa zlého.

Myslíš, že s každou hospitalizáciou sa stav človeka zlepšuje a je menej pravdepodobné, že ju bude potrebovať opäť?

Myslím, že každou hospitalizáciou sa môj stav zlepšuje, minimálne v tom, že sa vždy v nemocnici naučím veľa nových vecí o mne a o mojej chorobe. Pretože čím viac informácií mám, tým to dokážem lepšie a ľahšie zvládať. Už viem, že nechcem zomrieť, že to chce len úzkosť a depresia. V nemocnici sa učíš, ako to všetko zvládať, máš pravidelnú stravu, ktorá je tiež dôležitá a nadobúdaš nový režim, ktorý by si si mal odniesť aj domov. Okrem toho môžeš porovnať svoj stav s ostatnými, čo môže byť náučné.

Ako ovplyvňuje ľudí trpiacich psychickými ochoreniami súčasná situácia. Konkrétne, ako ju vnímaš ty? 

S covidom som už okej. Prvé týždne, keď vypukol, som to nezvládala vôbec dobre. Mala som pocit, že tie obmedzenia nikdy neskončia a že to bude stále horšie. Cítila som beznádej a strach. Vojnu som sledovala prvé dni, pretože sa tomu ani vyhnúť nedalo a spravilo mi to tiež úzkostné stavy, ktoré odštartovali toto zlé obdobie, ktorým práve prechádzam. Teraz, keď sa téme vojna vyhýbam, tak to zvládam oveľa lepšie. Myslím, že táto situácia dostane do úzkosti každého človeka.

Odporúča opätovnú hospitalizáciu lekár alebo o ňu môžeš požiadať sama, prípadne tvoja rodina? Kedy vieš, že teraz je ten zlomový bod, kedy naozaj potrebuješ ísť do nemocnice?

V 18-tich ma na psychiatriu prvýkrát odviezla mama, potom ma posielal doktor. O hospitalizáciu môžem požiadať aj ja sama. Našťastie ma tam nikdy nebrali nasilu, že by som bola mimo reality. Myslím, že u každého je ten zlomový bod iný, u mňa to bolo tiež každý raz úplne o niečom inom. Väčšinou išlo už o depresívne stavy, kedy som chcela zomrieť a mala som samovražedné myšlienky spojené so sebapoškodzovaním.

Čo je to najlepšie, čo pre seba môže človek urobiť po ukončení hospitalizácie?

Riadiť sa režimom, ktorý nadobudne v nemocnici. Pravidelný spánok, strava, aktivity aj písanie denníka, kde môže dať zo seba von myšlienky. A tak veľmi pomaly naskakovať do života. Veľmi rýchlo sa dá spadnúť na začiatok. Tak to, bohužiaľ, chodí s duševnými ochoreniami.

Otvoriť galériu (6)

Ak vás zaujímajú témy ako psychické zdravie, príbehy ľudí so psychickým ochorením či príbehy z prostredia slovenských psychiatrií, sledujte na Instagrame Marcelu Izakovičovú. Zistíte, že pomoc existuje a nech sa deje čokoľvek, nie ste v tom sami.

Pozri aj:

Ukazuje realitu slovenských psychiatrických liečební: Neľutujem ani jednu hospitalizáciu, každá mi niečo dala