Máte hlbokú ranu na pravej ruke. Je napadnutá červami dlhými asi jeden centimeter. Spomeniete si, že váš pes mal raz podobnú infekciu a váš otec mu vtedy nalial do rany petrolej. Odsajete benzín a urobíte, čo treba. Bolesť je obrovská, ale vydržíte. Musíte! Vytiahnete asi tridsať červov, a ste na seba hrdá. Práve ste si zrejme zachránili život.
Predstavte si, že je rok 1971 a vy ste mladý, len 17-ročný tínedžer plný ideálov. Dnes ste získali svoj stredoškolský diplom a tešíte sa na maturitný ples a, pravdaže, na Vianoce, ktoré sú už zajtra. Na Štedrý večer sa máte v Pucallpe stretnúť so svojím otcom, ktorý pracuje v dažďovom pralese.
Obaja vaši rodičia sú zoológovia. V blízkosti rieky Pachitea založili výskumnú stanicu Panguana, a vy tak prežijete podstatnú časť svojho mladého života v divočine.
Na druhý deň nastúpite spolu so svojou matkou do lietadla Lockheed L-188A Electra spoločnosti LANSA. Let číslo 508 sa vám tridsať minút po štarte stane osudným, rovnako ako ďalším 91 cestujúcim, ktorí sú na palube s vami.
Tento text je úryvkom jedného z 33 príbehov knihy Podľa skutočnej udalosti, ktorá vyšla v týchto dňoch v našom vydavateľstve.
Kúpiť si ju môžete v:
Voľným pádom rovno do džungle
Let z Limy do Pucallpy trvá približne hodinu. Dvadsiateho štvrtého decembra 1971 je prvých tridsať minút letu úplne regulárnych. Všetci pasažieri na palube lietadla majú dobrú náladu. Nie div, veď Vianoce už oslávia doma s blízkymi, pre ktorých majú v batožine prichystané darčeky.
Po dvadsiatich minútach nám letušky podávajú raňajky a o desať minút neskôr už upratujú priestory.
Všetko prebieha normálne, ale len do chvíle, kým lietadlo nevstúpi do veľmi tmavého mraku. Pilot vošiel rovno do búrky, tá však bola úplne iná ako všetky ostatné, ktoré som počas lietania dosiaľ zažila. Pristihla som sa pri myšlienke, či nemal možnosť vyhnúť sa jej.
Biely deň sa odrazu zmenil na noc. Blesky nás oslepovali zo všetkých strán, neuveriteľná sila živlu otriasala naším lietadlom, akoby bolo nejakou škatuľkou či hračkou.
Vystrašení ľudia začali plakať a kričať. My s mamou sme sa len chytili za ruky, nedokázali sme prehovoriť. Podnosy so sendvičmi lietajú vzduchom, z prudko otvorených horných priehradiek nám padajú na hlavy osobné predmety.
Až do tejto chvíle som si všetky lety doslova užívala. Nikdy mi nevadili prudšie turbulencie, nikdy som počas nich nebola nervózna, nikdy mi ani len nenapadlo, že by sa niekedy mohlo stať čosi zlé.
Moja mama však bola iná, nemala rada lietanie. Často hovorievala, že je úplne neprirodzené, že takýto vták z kovu vzlietne do vzduchu. Ako ornitologička to videla z iného uhla pohľadu ako ostatní ľudia, zvlášť keď počas jedného z letov už zažila, čo je to mať strach o svoj život. Lietadlu, v ktorom vtedy sedela, sa pokazil motor a mama bola presvedčená, že zomrie. Táto udalosť v nej vyvolala strach z lietania. A hoci lietadlo dokázalo bezpečne pristáť aj s jedným motorom, nepríjemný zážitok zanechal v jej duši stopy.
Som síce stále pripútaná k sedadlu 19F, ale už som sama… sama nad zemou a voľným pádom sa rútim dolu – do peruánskeho dažďového pralesa.
„Dúfajme, že to dobre dopadne,“ prehovorí odrazu mama.
Nakrátko na ňu upriem oči. Priam cítim jej nervozitu, zatiaľ čo ja som stále pokojná. Ale len do chvíle, kým nad pravým krídlom uzriem oslepujúce svetlo. Nechápem. Neviem, či je to blesk, ktorý tam udrel, alebo výbuch.
A vtedy počujem matku prehovoriť po druhý raz. „Je po všetkom!“ vraví a ja ešte netuším, že je to naposledy, čo ju počujem a vidím živú.
Náhle strácam pojem o čase. Nedokážem posúdiť, či to všetko trvá minúty, alebo len zlomok sekundy. Som oslepená tým plamenným svetlom, pričom lietadlo sa rúti strmhlav dolu.
Ľudia v panike kričia, prenikavo volajú o pomoc. Ohlušujúci hukot motorov, ktorý vo svojich snoch budem počuť znova a znova, mi napĺňa hlavu. Vzápätí však už nie je nič, výkriky ľudí v okamihu utíchajú, hukot turbín zrazu tiež nepočuť.
Moja matka už nie je po mojom boku a ja už nie som v lietadle.
Som síce stále pripútaná k sedadlu 19F, ale už som sama… sama nad zemou a voľným pádom sa rútim dolu – do peruánskeho dažďového pralesa.
Boj o prežitie
Z dopadu si nepamätám vôbec nič. Keď sa celkom preberiem, je biely deň. Prvé, čo uzriem, je zelený baldachýn džungle, ktorá ma pohlcuje. Za hustými korunami stromov svieti slnko. Obzerám sa okolo seba, ale nikoho nevidím. Kričím… volám mamu, ale odpoveď na môj krik neprichádza. Som celkom sama. Sama v divočine dažďového pralesa, v ktorom ma rodičia učili prežiť.
Som zmätená a veľmi ma bolí hlava. Nepochybne mám silný otras mozgu.
Znenazdania si uvedomím, že mám len jednu topánku: bielu sandálu, vzadu otvorenú a vpredu uzavretú. Tieto topánky som mala obuté aj v deň svojej maturity.
Krúti sa mi hlava, napriek tomu si obzerám svoje ubolené telo. Minišaty s farebným vzorom a módnym riasením mám od vlhkosti nalepené na koži, v hornej časti ramena si nachádzam ranu, asi tak palec hlbokú. Ruku mám stuhnutú, snažím sa ňou pohnúť, veľmi mi to však nejde. Som presvedčená, že mám zlomenú kľúčnu kosť. Telo mám pokryté reznými ranami, ale neznepokojuje ma to. Horšie ako doráňané telo a bolesť je intenzívny smäd. Cítim sa, akoby som bola zabalená vo vate, pričom ma morí príšerný smäd.
V knihe Podľa skutočnej udalosti sa o tomto príbehu ešte dozviete:
- Čím sa v džungli Juliane živila?
- Ako dokázala nájsť cestu z dažďového pralesa?
- Čo robila po leteckom nešťastí?
- Čo robí Juliane dnes?
Nahlásiť chybu v článku