V posledných rokoch si politici a političky zvykli na používanie pojmu „gender ideológia“. Zneužívajú ho na šírenie negatívnej energie a akéhosi strachu a ohrozenia. V skutočnosti však nič také ako „gender ideológia“ neexistuje. Existujú iba ľudské práva, ktoré sú univerzálne a pre všetkých.

Zo strany štátu sú LGBTI+ ľuďom pod nohy kladené rôzne prekážky. Prichádzajú s návrhmi zákonov, ktoré majú transrodovým osobám znemožniť tranzíciu a odmietajú prijatie zákonov, ktoré by komunite zjednodušili život na Slovensku. Vo verejnom priestore LGBTI+ ľudia čelia urážkam, vyhrážkam, útokom aj vyčleňovaniu. Podľa Lukáša je problém v tom, že to spoločnosť dovolí a zatvára oči pred inakosťou. Lukáš opisuje svoj príbeh a verí, že jeho skúsenosti pomôžu k tomu, aby sa Slovensko naučilo premýšľať bez predsudkov.

Ako by ste zhodnotili aktuálnu náladu v spoločnosti?

Z môjho pohľadu je nálada už dlhodobo veľmi napätá a nielen v LGBTI+ komunite. Celkovo sa stretávam s negatívnou náladou, alebo už aj s apatiou voči smerovaniu našej krajiny po voľbách. Nikto nevie, čo ešte môžeme čakať. Útoky na menšiny sú veľmi bežné a podľa mňa len z toho dôvodu, že sme „ľahký cieľ“.

Čo myslíte pod pojmom „ľahký cieľ“?

Často sa hovorí o nás, ale bez nás. Hovoria sa rôzne nepravdy, ale reálne je veľmi málo transrodových ľudí, ktorí by dostali slovo obhájiť sa. Podľa mňa žiadna gender ideológia neexistuje.

No ľudia sa nechajú presvedčiť o tom, že sme nejaká hrozba pre spoločnosť. Tým, že im to nikto nevyvráti a ľudia, ktorí nemajú osobnú skúsenosť s transrodovým človekom, tomu ľahko uveria. Práve preto som sa rozhodol aj prispieť svojou skúsenosťou, možno o nás niekto začne rozmýšľať trochu inak.

Myslíte si, že máme tradíciu v diskriminácii, ponižovaní a sexizme?

Neviem, či by som to nazýval tradíciou. Svet sa zmenil a mení sa aj naša krajina. Všade sú rôzni ľudia a aj v tých najvyspelejších krajinách sa deje diskriminácia, či sexizmus.

Mnohokrát si to ľudia možno už ani neuvedomujú, pretože im to príde „normálne“. Myslím si však, že u nás ľudia zatvárajú oči a čokoľvek čo je iné, je hneď nesprávne. Boja sa prijať, že každý sme iní. Nie každá žena túži po dieťati a nie každý muž si chce dať po robote pivo pri telke.

Môžete zhodnotiť situáciu transrodových osôb na Slovensku v čase, keď ste prechádzali tranzíciou, a dnes?

Keď som pred približne tromi rokmi začínal aktívne riešiť vlastnú tranzíciu, bolo to veľmi podobné dnešnej situácii. Nemyslím si, že sa toho veľa zmenilo. Je naozaj náročné nájsť lekársku starostlivosť, alebo len informácie, za kým vlastne ísť.

V mnohom pomáhajú komunitné centrá ako Prizma v Košiciach. Bez nich by som vlastne ani nevedel, čím si budem musieť prejsť, alebo kam mám ísť.

Je smutné, že ja a asi aj väčšina transrodových ľudí musí cestovať po celom Slovensku, len aby našli ochotného lekára. Bohužiaľ, aj tí ochotní sú v dôsledku kapacity nedostupní a nie je vôbec prekvapenie, ak sa na termín čaká aj pol roka.

Týkal sa ten problém s lekárom aj vás? Prípadne, bol v tom procese niekto, kto sa vás snažil odhovoriť, prípadne vám nanútiť „pomoc“?

Osobne som sa stretol s niekoľkými odmietnutiami. Napríklad, ešte predtým ako som začal s medicínskou tranzíciou, som sa popri vstupných vyšetreniach opýtal, či by som mohol navštevovať istú endokrinologickú ambulanciu a odpoveď bola iba, že „nie, my tu také nerobíme“. Čomu veľmi nerozumiem, ako si lekár môže vyberať, čo robí a čo nie, keď je to jeho špecializácia.

Keď som chcel od svojej všeobecnej doktorky, aby mi podávala injekcie, aby som nemusel kvôli nim cestovať do Bratislavy k endokrinologičke, povedala „to si vybav niekde inde“. Tiež som sa pýtal sám seba, že kde? Mám chodiť po poliklinike a klopať na dvere, alebo ako?

Následne veľmi komplikované to je napríklad s gynekologickou ambulanciou, kde sa mi po zmene dokladov už ani nedostalo odpovede. Našiel som ochotnú lekárku, ale až na západnom Slovensku. Samozrejme, s tým, že si prehliadky musím platiť, pretože poisťovňa mi to už neakceptuje. Ja chcem byť zodpovedný, ale z druhej strany to už neplatí.

Stretli ste sa s tým, že by vás vaša identita nejako obmedzila v práci?

V práci som sa, našťastie, stretol len s pochopením. Pracujem vo veľkej IT firme, kolegovia boli naozaj chápaví. Počas tranzície som dokonca menil aj tím a nikto to vôbec neriešil.

Horšie to je však s procesmi. Zmena emailovej adresy trvala asi viac ako pol roka, kým to niekto uskutočnil, pretože tvrdili, že sa to nedá. No čo je pozitívne, z môjho príkladu sa vytvoril aj handbook na pomoc iným transrodovým ľudom a na zrýchlenie týchto postupov v rámci firmy.