Aj keď to bol významný muž, jeho meno by mnohí ľudia nepoznali, ak by chorobu, ktorú objavil, nejak pomenoval. Až neskôr sa začala nazývať po jeho objaviteľovi Aloisovi Alzheimerovi, ktorý ju dokázal popísať po piatich rokoch štúdia. Avšak ani dnes, po 115 rokoch od jej objavenia, na ňu neexistuje liek. Alzheimerova choroba je tak stále veľkým strašiakom, ktorá môže postihnúť v podstate každého a jediným vykúpením z nej je smrť. 

Alois Alzheimer sa narodil v roku 1864 v bavorskom meste Marktbreit. Ako 19-ročný začal študovať medicínu a v roku 1887 promoval vo Würzburgu ako doktor medicíny, uvádza publikácia venovaná Alzheimerovi.

Zručný a presný

Ako uvádzalo v minulosti TASR, Alzheimer začal pracovať v Nemocnici pre duševne chorých a epileptikov vo Frankfurte nad Mohanom, pretože ho zaujímala liečba duševných chorôb. Veľmi rýchlo sa stal uznávanou autoritou na tejto klinike. Bol aj zručným laboratórnym technikom, dosahoval značnú presnosť v popisoch mikroskopickej patológie. Založil archív pitevných prípadov, ktorý bol veľmi užitočný v jeho ďalšej kariére.

Mladý Alzheimer sa mohol svojim vedeckým výskumom venovať aj vďaka výhodnému sobášu s bohatou Židovkou Ceaciliou Geiseinheimerovou. s ktorou sa im spolu narodili tri deti. Získal ponuku vyučovať psychiatriu vo Vroclavi (Poľsko). V roku 1902 dostal pozvanie pracovať na univerzite v Heidelbergu u profesora Emila Kraepelina, zakladateľa modernej klinickej psychiatrie. Neskôr spolu odišli do nového klinického a výskumného strediska v Mníchove.

Ako píše stránka Alzheimer.sk, nové techniky mikroskopického farbenia mozgových tkanív mu umožnili určiť zmeny v architektúre mozgových buniek.

Prvý prípad, ktorý podnietil objav

V roku 1901 Alzheimer pozoroval pacientku vo frankfurtskom azylovom dome. 51-ročná Auguste Deterová mala zvláštne symptómy správania. Trpela podivnou formou demencie, ktorá sa prejavovala poruchami pamäti, neschopnosťou orientovať sa v čase a priestore, problémami s čítaním a písaním. Mala tiež sluchové halucinácie či poruchu reči. Trpela teda niečím, čo sa aj na začiatku 20. storočia označovalo jednoducho. Človek bol blázon.

Alzheimer ju nasledujúce roky skúmal a po piatich rokoch, keď zomrela, získal jej zdravotné záznamy a niečo, o čom predpokladal, že tam nájde zdroj tejto choroby – mozog, uvádza publikácia o Alzheimerovi.

V apríli 1906 Alzheimer začal mozog pani Deterovej skúmať. Spolu s dvomi talianskymi lekármi mozog rozrezal a rezy zafarboval tzv. Bielschowského farbením, aby identifikovali amyloidné plaky a neurofibrilárne vlákna.

Alzheimer zistil, že mnohé bunky v kôre mozgu obsahovali vláskovité fibrily a tie sa združovali do hrubších zväzkov, uvádza stránka Alzheimer. V neskoršom štádiu sa celé bunky v mozgu rozpadli a zostali tam iba zoskupenia vlákien. Keďže vlákna pri zafarbovaní mali inú farbu ako normálne bunky, Alzheimer usudzoval, že práve ukladanie týchto patologických produktov napokon súvisí so smrťou. Takmer tretina buniek Deterovej bola takto postihnutá.

Viac zaujala masturbácia

Svoje zistenia Alzheimer publikoval 3. novembra 1906 na stretnutí juhozápadných nemeckých psychiatrov v meste Tübingen. Správa o patológii mozgu a symptómoch presenilnej demencie však poslucháčov veľmi nezaujala, nemali ani otázky a viac sa tešili na prednášajúceho po Alzheimerovi, ktorý mal hovoriť o kompulzívnej masturbácii. Jeho objav tak v prvom momente až tak nezaujal, uvádza publikácia o Alzheimerovi.

Krátko po prednáške potom publikoval krátky príspevok, ktorý zhrnul jeho prednášku a nasledujúci rok napísal aj väčší dokument o novo zistenej chorobe a všetkých jeho poznatkoch o nej. V roku 1910 Kraepelin v kapitole „Presenilná a senilná demencia“ v 8. vydaní jeho Príručky o psychiatrii použil prvýkrát termín Alzheimerova choroba a odvtedy sa používa dodnes.

Plaky ako prejav choroby

Neskôr sa zistilo, že plaky a zhluky v mozgu sa skladajú z degenerovaných bunkových výbežkov, tzv. axónov, ktoré sa zhromaždili okolo bielkovinovej látky nazývanej beta-amyloid. Až dodnes je nález presenilných plakov a zhlukov vlákien primárnym kritériom pri mikroskopickej diagnóze Alzheimerovej choroby. Alzheimer bol dostatočne erudovaný na to, aby rozoznal, že ide o nový a zvláštny chorobný proces, píše stránka Alzheimer.

Dnes vieme, že plaky a zhluky sa objavujú aj pri normálnom starnutí. Záleží však na ich množstve, pri Alzheimerovej chorobe je ich neporovnateľne viac.

Liek nie je, dôležitá je prevencia

Je desivé, že na túto chorobu, ktorou na Slovensku trpí okolo 60-tisíc ľudí, neexistuje liek a pravdepodobne sa ho tak skoro nedočkáme. Síce prebiehajú rôzne klinické výskumy, tie ale budú trvať ešte roky.

Aj keď sa prepuknutiu choroby nedá na 100 % zabrániť ani predchádzať, existuje prevencia. Tá nemá benefit iba voči Alzheimerovej chorobe, ale na celý rad ochorení. Dôležitá je dobrá životospráva, dostatok pohybu a fyzickej aktivity, nefajčiť, nepiť alkohol a udržiavať sa zdravo, teda nemať obezitu, vysoký cholesterol či vysoký krvný tlak.

Významná je tiež strava a mať v jedálníčku veľa ovocia, zeleniny, kvalitné bielkoviny a zdravé tuky. Prevencia proti Alzheimerovej chorobe je v podstate všeobecné odporúčanie toho, ako by mal každý človek žiť.

Okrem tohto je však dôležitá aj mozgová aktivita. Je treba, najmä vo vyššom veku, mozog zaťažovať. Napríklad riešiť hlavolamy, učiť sa nové jazyky, udržiavať sociálne kontakty a podobne.

Mal pred sebou ešte dlhý život, osud to zariadil inak

Objaviteľ Alzheimerovej choroby bol známy nielen objavením novej choroby, ale zaujímal sa aj o cievne ochorenia mozgu, nádory, epilepsiu či súdnu psychiatriu. Bol veľkým odborníkom na histopatológiu.

Oddaný profesor a veľký milovník cigár však svoj život ukončil predčasne. V roku 1912 ho kráľ Wilhelm II. vymenoval za profesora psychiatrie na Univerzite Friedricha Wilhelma vo Vroclavi. Pri jednej z ciest na univerzitu sa vo vlaku nakazil streptokokovou infekciou, ktorá prerástla do reumatickej horúčky, pri ktorej mu zlyhali obličky a srdce.

V tej dobe na chorobu neexistoval liek, ten sa objavil až o štvrťstoročie neskôr a s veľkou pravdepodobnosťou by ho bol zachránil penicilín. Alois Alzheimer tak zomrel 19. decembra 1915 vo Vroclavi vo veku 51 rokov. Pochovaný je v Nemecku vo Frankfurte nad Mohanom.

Pozri aj:

Jedli mozgy svojich druhov. Kvôli rituálnemu kanibalizmu zomierali domorodci v desivej trasúcej sa smrti