Kým občas máme problém aj s prepisom do anglického jazyka, pričom Slováci často netušia, kde sa nachádza symbol, akým je apostrof, väčšinu písmen nájdeme veľmi jednoducho. O čosi komplikovanejší je prepis do ruštiny, kde musíme hľadať písmená, akými je й či ы. Čo sa však stane v momente, keď sa učíme znakové písmo, aké nájdeme v mandarínčine či japončine?
Ľuďom, ktorí takýto jazyk nikdy neštudovali, možno pripadá koncept znakového písma ako jadrová fyzika.
Našu redakciu zaujala scéna z filmu Past Lives. V jednej zo scén píše postava na našej klávesnici, pričom však píše v znakovom písme.
A kým väčšine Slovákov takýto pohľad nedáva žiadny zmysel, my vieme presne, ako sa to robí.
Písať viete v akomkoľvek písme, stačí vedieť ako na to
Ako príklad toho, ako presne vyzerá prepis znakového písma na našej klávesnici, sme sa rozhodli použiť japonské písmo, ktoré ovládame a študovali sme ho.
Proces učenia, ako sa vyznať v písaní v znakovom písme, je zdĺhavý, a spolu s japonskou gramatikou patrí k najnáročnejším častiam japonského jazyka.
Napriek tomu, naučiť sa písať po japonsky s použitím našej klávesnice, je relatívne krátky proces, ktorý je veľmi intuitívny.
Prvým krokom je stiahnuť si do počítača japonský jazyk. Po stiahnutí japonského jazyka viete medzi jednotlivými jazykmi prepínať podľa potreby.
Keď sa prepnete na japonskú klávesnicu, v dolnom rohu viete zároveň voliť medzi japonskou a rímskou klávesnicou. Takýmto spôsobom viete písať v akomkoľvek písme na akejkoľvek klávesnici.
Ale čo potom?
Japonský jazyk používa nie jeden, ale hneď tri systémy písma – hiraganu, katakanu a kandži.
Prvé dva systémy slúžia na prepis slabík, pričom japončina samostatne zapisuje spoluhlásky do slabičných písmen a nie ako samostatné hlásky. Výnimku majú len samohlásky (a, i, u, e, o) a písmeno „n“, ktoré je často na konci slova.
Pokiaľ teda napíšete slabiku „ma“, pri písaní na japonskej klávesnici to bude vyzerať buď ako „ま“, alebo v prípade katakany zase ako „マ“. Dve abecedy sa používajú rozdielne, pričom základným dôvodom existencie katakany je prepisovanie výrazov, mien či názvov z cudzích jazykov.
Napríklad, slovo hamburger či taxi do hiragany prepisovať nesmiete a píše sa v katakane.
A teda, nakoľko spoluhlásky z rímskej abecedy v japonskom jazyku samostatne neexistujú, pokiaľ napíšete len „m“, japonská klávesnica toto písmeno napíše ako „ｍ“.
Existuje viac detailných rozdielov, vám však stačí vedieť, že písanie v dvoch abecedách vôbec nie je veľká veda. Nevyžaduje nič, len trochu praxe a vedieť, ktoré slabiky práve potrebujete.
A čo zvyšných 50-tisíc znakov?
Znakov kandži, ktoré japonský jazyk prebral z čínskeho písma, je viac ako 50-tisíc. Toto číslo je však razantne vyššie od skutočného počtu znakov, ktoré dnes japonský jazyk využíva.
Na to, aby ste vedeli čítať jednoduché texty, vám stačí ovládať 500 až tisíc základných znakov, ktoré sa najčastejšie opakujú. Aby vás považovali za človeka, ktorý japonský jazyk ovláda plynule, štandardne by ste mali vedieť 1500 až 2500 znakov.
Mnoho z týchto znakov má intuitívny tvar a vyzerá presne ako ich význam. Napríklad, slovo „človek“ vyzerá ako „人“, slovo s významom „veľký“ vyzerá ako „大“, slovo „strom“ vyzerá ako „木“, a slovo „oheň“ vyzerá ako „火“.
Dobrou ukážkou je aj systém čísloviek. Takto napríklad vyzerajú znaky pre čísla od jedna do päť: 一、二、三、四、五。
Viac ako 3-tisíc znakov ovládajú väčšinou len tí, pre ktorých je japonský jazyk rodnou rečou, a ktorí sú ešte k tomu vysoko vzdelaní.
Zvyšné znaky síce japonský jazyk pozná, avšak využíva ich minimálne či vôbec. Drvivú väčšinu z toho zároveň poznáme len na základe historických textov.
Nakoľko však majú znaky často rovnaké čítanie, ale rôzny význam, samotný počítač vám v procese písania pomáha nájsť kandži, ktoré práve potrebujete. Keď ho nájdete, stačí stlačiť enter a znak sa do textu následne doplní.
A teda, v procese tvorenia vety viete presne vybrať, ktorý znak práve potrebujete.
Jednoduché, však?
Nahlásiť chybu v článku