Ľudí to rozdelilo na dva nepriateľské tábory, isté však je, že keby nebolo očkovania, ešte aj dnes by ľudia trpeli mnohými chorobami, ktoré sa už podarilo vyhladiť. Medzi také ochorenia patrí napríklad detská obrna. Čo spôsobuje a ako vyzeral život skôr, než sa podarilo vynájsť proti nej účinnú očkovaciu látku?

Milióny ľudí ročne

Vysvetlime si najprv, čo to detská obrna vlastne je a odkiaľ sa vzala. Detská obrna alebo poliomyelitída sužovala ľudstvo už v časoch praveku, avšak najpamätnejšie sú epidémie 20. storočia, ktoré potrápili najmä Európu, no po čase sa rozšírili aj do Ameriky. Epidémie opakovane zmietali krajinami najmä počas letných mesiacov a medzi rokmi 1940 až 1950 zabila alebo paralyzovala detská obrna milióny ľudí ročne.

Nepríjemné príznaky

Ako naznačujú zmienené fakty, Obrna je infekčné ochorenie spôsobené poliovírusom. Ak jedinec nie je proti chorobe zaočkovaný, vírus napadne miechu, konkrétne jej predné rohy, ktoré sú zodpovedné za kontrolu pohybov. Obrna sa prejavuje širokou škálou nepríjemných príznakov, napríklad horúčkami či svalovou slabosťou, ktorá môže viesť k paralýze, ba až k smrti. Paralýza môže zasiahnuť nielen kostrové svaly, ale aj hlavu, krk a bránicu, môže teda zásadne ovplyvniť schopnosť samostatne dýchať.

Postihuje najmä deti

Ochorenie postihuje najmä deti vo veku od 3 do 8 rokov, no neobišla ani dospelých jedincov. Ak jedinca toto ochorenie napadne, môžu mu hroziť vážne trvalé následky, aj keď mnohí pacienti sa vďaka rehabilitáciám zotavia a dokážu žiť ďalej normálnym životom. Po roku 1950 však bolo vynájdené efektívne očkovanie, ktoré môže vzniku choroby zabrániť úplne. V niektorých krajinách sa vďaka nemu podarilo obrnu celkom vyhladiť.

Pred vynájdením vakcíny

Aký bol osud pacientov pred vynájdením vakcíny? V roku 1916 zažila Amerika vážnu krízu, keď epidémia obrny postihla 27 000 ľudí, pričom 6 000 z nich neprežilo. Každý deň v novinách pribúdali mená chorých a na dvere ich domovov boli nalepené výstražné tabuľky. Celé rodiny sa ocitli v karanténe a vyhýbal sa im každý, kto mohol. Rodičia sa báli svoje deti púšťať von, nikto nevedel, koho postihne choroba najbližšie.

Paralýza

Pláže zívali prázdnotou, divadlá boli zatvorené, ľudia sa báli stretávať a kto mohol, ušiel do riedko osídlených oblastí čo najďalej v horách. Panika ľuďom nedala spávať a takmer ani nedýchali. Ak ochorelo dieťa vo veku od 6 mesiacov do 4 rokov, väčšinou prežilo bez vážnejšej ujmy a následne už bolo voči ochoreniu imúnne, so staršími to však bolo horšie, u tých sa totiž častejšie vyskytovala paralytická forma. Z detí ostalo paralyzované len 1 z 1 000, no u dospelých sa počet vyšplhal až na 1 zo 75. Najhoršia vlna epidémia postihla ľudstvo v roku 1952, kedy rôzne formy ochorenia zmenili životy viac ako 21 000 ľudí.

Možnosti liečby

Čím viac bolo chorých, tým viac ľudia volali po lieku a po spôsobe, akým by bolo možné chorobu zastaviť. Našťastie, netrvalo dlho a očkovanie zachránilo tisícky životov, no možnosti liečby príliš ružovo nevyzerali. Lekári robili, čo bolo v ich silách, no mnoho nápadov pacientom viac uškodilo, ako pomohlo. Niektorí lekári odporúčali piť kolu, kávu čo rádiovú vodu, iní sa spoliehali na tinktúry, elektrošoky či okysličovanie tela cez dolné končatiny.

Operácie a vitamín C

Po roku 1917 však začali odborníci testovať aj spôsoby liečby, ktoré sa ukázali ako pomerne efektívne, ako napríklad hydroterapia či elektroterapia. Claus Jungeblut, Albert Sabin či Fred Klenner experimentovali s vitamínom C, iní lekári sa zas pokúšali pacientom pomôcť operáciami šliach a nervov. Mnohí pacienti ostali pripútaní na vozíkoch alebo boli nútení nosiť rôzne postroje a barle, ktoré im umožňovali pohyb.

Železné pľúca

Azda najznámejšou pomôckou sa v tých časoch stali železné pľúca. Prvýkrát boli otestované v roku 1928 v bostonskej nemocnici. Boli poháňané elektromotorom a pripojené boli k vysávačom, ktoré menili tlak v komore a napodobňovali skutočné dýchanie. V nej ležal pacient a von mu trčala len hlava. Pomôcka však bola drahá a nepohodlná. Niektorí pacienti v nej trávili celé mesiace, či roky.

Paul Alexander

Rekordmanom je muž menom Paul Alexander z Dallasu, ktorý v zajatí železných pľúc prežil takmer celý svoj život. Má viac ako 70 rokov a ochorel, keď mal len 6. Dnes sa už železné pľúca nevyrábajú, Paulovi preto neustále hrozí, že sa jeho stroj pokazí. Bez neho však dokáže dýchať len s veľkými ťažkosťami. Napriek životu strávenému v železných pľúcach to však Paul nevzdal a stal sa z neho úspešný právnik.

Je jedným z posledných svedkov hrôzostrašnej epidémie detskej obrny. Je však zároveň aj výkričníkom, nikto by neprial svojmu dieťaťu život strávený v železnej komore.

Pozri aj:

Do Británie sa vracajú starodávne choroby. Raz sme ich takmer vyhladili, teraz sú tu opäť…

wikipedia, wikipedia, wikipedia, youtube, polioeradication, cbc