Lucy Santay Hudecová – umelkyňa, ktorú mnohí poznajú pod prezývkou Lucy Bumpkin alebo jednoducho, iba Bumpkinova. Tvorí jemné, priam až rozprávkové kreslenky, so svojím manželom Richardom majú tetovacie štúdio v Trnave, kde Lucy nielen kreslí tetovačkové návrhy, ale aj sama tetuje technikou handpoke. V rozhovore sme prebrali, aké je to byť umelcom na Slovensku, či občas máva kreatívnu krízu aj to, ako vníma sociálne siete.
Lucy, tvoje kreslenky sú veľmi jemné, nežné, priam až rozprávkové. Bola tvoja tvorba vždy takáto alebo sa v priebehu času menila a vyvíjala, až kým si si nenašla tento svoj jedinečný štýl kreslenia?
Myslím, že ako u každého tvorcu, aj u mňa to bolo tak, že som sa vyvíjala neustále. Rokmi sa to stále posúvalo niekam inam. Bolo to vplyvom inšpirácie, aj tým, ako som sa cítila ja, o akých veciach som premýšľala a aké situácie som žila. Robila som počítačovú grafiku a skladala fotografie dohromady, ktoré boli omnoho tmavšie ladené, atmosférou možno záhadnejšie a ťažšie. Tiež ma to veľmi bavilo, lebo vtedy som žila taký iný život. Nebol Instagram, ani na Facebooku som nemala nejakú fanpage. Proste som bola Lucy, ktorá s malou nočnou lampičkou svietila na lacný tablet a v monitore tvorila obrázky. Potom som objavila fixky a akvarel a znovu som sa tak nejak v sebe otočila a začala sa hrať. Lebo tvorenie je vlastne hra, v ktorej neexistuje byť prvý, ale ani posledný.
Netuším, či mám nejaký štýl, či je to rozpoznateľné medzi inými autormi. Ja si prídem veľmi obyčajná, v mnohých obrázkoch si prídem veľmi amatérska a gýčová. Ale viete čo? Mňa to veľmi napĺňa, všetko, čo z mojich rúk vyjde, je presne také, aké to má byť. V tom obrázku je všetko tak, ako má byť. A ak to celé tvorí nejaký môj štýl, tak som za to vďačná, lebo my tvorcovia a umelci tvoríme len tak, ako cítime, často veľmi podvedome.
Všetky tvoje ilustrácie by sa už dali pravdepodobne počítať v stovkách až tisícoch, však? Stáva sa ti občas, že máš „kreatívnu krízu“, kedy neprichádzajú nápady, inšpirácia či chuť kresliť?
Tvorivú krízu nemám, ak mám byť úprimná. Je toľko krásnych vecí okolo nás, ktoré sú inšpiratívne a ktoré mňa dokážu nakopnúť. Už len ten fakt, že ráno vstanem, že mám tú možnosť sa zobudiť a nadýchnuť, už to je pre mňa ohromne inšpiratívne.
Ale nakoľko som pred mesiacom začala trpieť panickými atakmi, začala som si viac dávať na seba pozor. Nesmiem byť taký workoholik ako kedysi. Musím si vážiť seba, neklásť na svoje plecia zbytočne priveľa úloh. Tiež som začala chodiť ku psychologičke Janičke a sú to najlepšie investované peniaze. Dáva to môjmu životu a práci jasnejšie kontúry. Dokáže ma to inšpirovať ešte viac a zisťujem aj vďaka nej, že úzkosti som mala už ako malé dieťa a nik sa tomu nevenoval. Nároky, ktoré som vždy na seba kládla, nie sú už tak dôležité ako kedysi.
Tvorivé krízy nemám, ako vidieť, dokážem využiť pre seba všetko, lebo je to všetko pekné, aj keď nám to niekedy vženie slzy do očí. Inšpirujú ma ľudia okolo mňa – môj manžel, moje kamarátky, Lucka účtovníka, moje klientky z tetovačiek, moji psíčkovia. Mám oči a môžem sa pozerať a inšpirovať, to je super!
Predtým, než ste s manželom založili tetovacie štúdio Bumpkin Tattoo, si pracovala v korporáte. Kedy nastal ten zlomový okamih, keď si si povedala, že stačilo a ideš si plniť svoj sen? Čo by si dnes odkázala mladým ľuďom, ktorí prežívajú niečo podobné a bojujú niekde medzi stabilnou prácou a plnením si svojho sna?
Myslím, že som o tomto písala už niekoľkokrát, ale v skratke, aby som sa neopakovala. Išla som s bývalou kolegyňou v aute do práce a pár metrov pred vrátnicou som náhle v sebe pocítila „a stačí, dosť, sem chodím už posledné razy“.
Už sme s manželom mali 2 roky otvorené štúdio v Trnave a ja som stále pracovala aj ako personalistka. Stále som chodila do práce, robila pohovory, vybavovala školenia, varila a rozlievala kávu po našich Kórejcoch. Úprimne, behanie s kávou pre návštevy mi nikdy nešlo, to ostatné sa ale dalo zvládnuť. Mňa tá práca bavila, lebo aj to som ja. Ja som proste rodená personalistka. Ja viem dokonca aj nežne klamať a manipulovať, čo v tomto povolaní je celkom užitočné. (Smiech)
Ale už som bola veľmi unavená a myslím, že som robila viac chýb než kedykoľvek predtým, no dala som teda výpoveď a išla pracovať s manželom. Nikdy nechcite pracovať so svojím manželom. To je za trest, prisahám. My sa spolu celé roky trestáme navzájom. (Smiech)
Aké je to byť umelcom na Slovensku? Sme my, Slováci, ochotní platiť za umenie, jedinečnosť a originalitu?
Veľmi ťažká otázka. Platí pravidlo, čím chudobnejší človek, tým viac vám chce zaplatiť a tým viac si váži vašu prácu. My pracujeme s obyčajnými ľuďmi. Nemáme celebritných klientov, ja obliekam do svojich vecičiek mamičky, ženy, víly, ktoré už utratili u mňa nejaké tie peniaze. A neskutočne si to vážim. Je pravda, že veľa z nich si viac pamätá mňa, než ja ich. A často, keď si kúpia oblečenie a potom prídu na tetovanie, mi povedia, že „ja mám toľko vecí od teba…“. A ja, totálne zahanbená, že neviem podľa mena proste priradiť, čo vlastne má odo mňa. Ale! Nech mi je odpustené, mená si nepamätám, ale srdečná sa snažím byť ku všetkým. Naozaj sa snažím, lebo to, že môžem tvoriť pre ľudí, je skvelé.
Je ale pravda, že bazén a vilu si za to nikdy nekúpim. Síce po tom netúžim, no realita je taká, že na Slovensku je to stále veľmi ťažké. Je dobre, ak máte minimálne dve kreatívne projekty, ktoré slúžia ako váš príjem. Je to naozaj tvrdá práca, kde skutočne 8 hodín pracovný čas je „normálka“, plus neplatený nadčas v sobotu a niekedy aj v nedeľu.
Je teda ľahšie byť tou personalistkou. Ale… akosi, čosi, ťahalo ma to inde.
Ako ovplyvnila teba i Bumpkin Tattoo aktuálna situácia ohľadom pandémie? Bola to pre vaše podnikanie doteraz najväčšia skúška alebo ste už prekonali aj iné, väčšie problémy? Posunula vás táto situácia nejakým spôsobom ďalej, uvažovali ste nad tým, čo budete robiť, ak by sa tetovacie štúdiá opäť museli zavrieť?
Momentálne sme v tej istej situácii ako v marci. Čakáme. Nervózne. Možno, keď vyjde tento článok, už budú prevádzky zavreté všetky. Môj manžel vraví, že ak sa tak stane, zavrieme. Ja mlčím. On je biznis šéf a urobím všetko preto, aby sme to zvládli.
V marci a apríli nás podržali moje zákazníčky. Keby nerobili objednávky u mňa, prisahám, že nemáme ani na nákup. Ušetrené peniaze išli na štúdio, na nájom, na úvery… No a moje zákazníčky nás potiahli. Viete, videla som na internete kopec mudrlantov, ktorí sa čudovali, že ako je možné, že ľudia nemajú ušetrené, čo teraz plačú, majú ísť robiť predavačov do obchodných reťazcov. Nikdy by som toto nepustila z úst. Predstavte si, že budujete roky svoj sen, makáte a potom máte všetko zrazu zavrieť a vzdať sa toho. Chcem vidieť toho, komu to išlo ľahko. My sme bojovali ako sa dalo. Tentokrát si myslím, že manžel už nebude mať nervy čakať, dúfať, a že si radšej kúpi zváračku a bude vyrábať brány.
Svet sa celkovo ocitol v jednej veľkej čiernej diere. Odhliadnuc od covidu, máme tu klimatickú krízu, konšpiračné teórie, internetových trollov, reklamy na rôzne produkty, ktoré ani nepotrebujete, ale chcete si ich kúpiť, máme tú ľudí, ktorí sa psychicky cítia zničení a topia sa v tom celom, máme tu ignorantov, ktorí si myslia, že všetko toto sa deje mimo nich. Preto som vďačná za tu malú komunitu, ktorú máme okolo seba a verím, že to všetko zvládneme.
Pred nejakým časom si sa okrem ilustrácií a tetovačkových návrhov začala venovať aj handpoke tetovaniu. Mám pocit, že táto technika tetovania ešte u nás nie je veľmi rozšírená. Ako si sa k nej dostala ty a aké boli prvé ohlasy tvojich klientov? Skúšala si aj klasické tetovanie strojčekom?
Tetovanie strojčekom ma nebaví. Robí ho môj manžel, no a ja nechcem byť o niekoľko tried horšia než on. Ja ho považujem sa skvelého tatera. Nevidela som význam v tom, aby sme robili vlastne to isté. Osobne si myslím, že klient by mal mať na výber, či chce niečo farebné alebo niečo jemnejšie odo mňa.
Handpoke je najstaršia technika tetovania, kde sú len jednorázové tetovacie ihly a tetovacia farba. No, a obrázok sa vpichuje do kože – bodka po bodke. Závisí od zručnosti tatera, ako presný dokáže byť. Ako dokáže vyšperkovať dané handpoke tetovanie. Mne je táto technika blízka, lebo je to istý druh meditácie pre mňa. Myslím si, že je to menej bolestivé, než tetovanie od môjho manžela a tým, že som žena, tak tie moje sedenia sú také iné, osobnejšie. Ale nech posúdia moje klientky, ja to vidím veľmi subjektívne. Stále vravím, že ja nie som taterka, proste je to len technika, ktorou sa ako výtvarník vyjadrujem.
A čo ty a tetovania? Máš nejaké?
Mám tetovania, sú od manžela. Všetky boleli, lebo mám nízky prah bolesti. Tým pádom nechcem ďalšie, lebo som upišťaná a trápna. (Smiech)
Na sociálnych sieťach sa ti podarilo vybudovať pomerne veľkú komunitu ľudí, ktorí ťa majú radi a sledujú ťa pravidelne. V čom tkvie tajomstvo tvojho úspechu? Je podľa teba aktivita na sociálnych sieťach v dnešnej dobe pre umelca takpovediac nevyhnutnosťou?
Je ťažké zhodnotiť, či to je veľká komunita. Človek, ktorý fotí spolupráce a fast fashion má ďaleko viac followerov a mňa to niekedy hnevá, že kde sme my, umelci. Sme na chvoste sociálnych sietí. Hlavne aj tu na Slovensku, pokiaľ nerobíte fashion a beauty, tak sa treba pripraviť na to, že sociálne siete si tak ľahko nevybudujete. Potrvá to dlho a vy budete musieť byť veľmi trpezlivý.
Dať páčik fotke s fashion obsahom a dať páčiť obrázku, na ktorom niekto pracoval hodiny, je priepastný rozdiel. Stále sme, bohužiaľ, konzumná spoločnosť. Väčšie percento chce vidieť pekných ľudí, šťastných ľudí, prípadne rôzny bizár, ktorý vlastne ani nemá obsah. A tie handmade veci a tvorba sa tam úplne tak nezmestia. Preto chápem rýchly rast influencerov.
Ja osobne nesledujem profily, kde jeden deň niekto propaguje šampón, ktorý je úžasný a za tri dni ďalší šampón, ktorý je tiež úžasný. A všetko je to také úžasné, až sa mi zdá, že s tými šampónmi by bol môj život šťastnejší, ale nebude. Mám rada tvorcov, handmade, to je to, čo mňa baví a chcela by som, aby títo tvorcovia boli pre tie šampóny virtuálna konkurencia.
Viete koľkokrát som dostala správu od nejakého tvorcu, že naozaj sa snaží, ale jeho/jej veci sa nepáčia. Či chcete, alebo nie, ľudia sa porovnávajú. Každý deň, dokonca aj s tými šampónmi. A nie sú to ľudia, čo tvoria pár mesiacov. Sú to značky, ktoré majú roky a ten sociálny svet je pre nich ťažké rozbehnúť. Ale čo im poradiť? Toť otázka na marketérov. Ak by som ja mala poradiť, tak v prvom rade vypnúť sociálne siete, nadýchnuť sa a ponoriť sa do tvorenia. Aj s malou komunitou môžete mať veľa objednávok a dobrý predaj.
Aktivita na sociálnych sieťach nie je zárukou prívalu followerov. Základom je byť autentický, sem-tam ukázať zákulisie, netrollovať sebou svojich followerov, nehovoriť, ak nemáte, čo povedať, nevyjadrovať sa za každú cenu ku všetkému, odpovedať na správy, budovať si zdravý rešpekt, ale ostať vďačný a úctivý.
Na tvojom instagramovom profile nevidieť žiadne spolupráce, firmy ťa však určite s takýmito ponukami oslovujú. Rozhodla si sa ich odmietať? Prípadne je nejaká spolupráca, ktorú by si odmietnuť nedokázala?
Ja som asi typ človeka, ktorý pôsobí odpudivo na spolupráce. Mňa totiž nik neoslovuje. (Smiech) Moja komunita sú hlavne mamičky, tvorcovia, je toľko výtvarných potrieb, ktoré ja som im už odporučila, a to bez akejkoľvek spolupráce. Úprimne, je mi to absolútne jedno, ako fungujú sociálne siete a spolupráce. Ja mám svoju prácu a propagovať napr. beauty, to by bol podľa mňa úplný fail pre moju značku. Neviem si to predstaviť, ako by sa zatvárili moji followeri, ak by som im začala ponúkať tie spomínané šampóny.
Druhá vec, ja vlastne predávam svoje produkty, obrázky, tetovanie, oblečenie. Na spolupráce podľa mňa tam nie je miesto. Ja chcem predávať seba, nie cudzie značky a cudzie produkty. Takže mi to ani nevadí, že ma nik s ničím neoslovuje.
Teda takto, párkrát to bol nejaký alkohol, ale nakoľko ja som „Straight edge“, moje stanovisko a odpoveď boli jasné. Nikdy som alkohol nepila a nikdy by som ho ani nepropagovala. Nemám problém hovoriť nie, mám 38 rokov, cez 10 rokov som si budovala svoju značku, takže zapáčiť sa nemusím nikomu nasilu. Ak to znie namyslene, nie je to mojím cieľom a nie je to tak úmyselne. Iba si vážim seba a svoju prácu a viem, že odo mňa záleží, kam sa uberiem, žiadna značka zvonku, žiadna spolupráca ma neurobí lepšou. To môžem nakoniec iba ja sama.
Máš ešte nejaký umelecký sen, ktorý si si zatiaľ nesplnila, no veľmi po ňom túžiš?
Chcela by som predovšetkým, aby ma to bavilo, aby ma vždy našli tí ľudia, ktorí ocenia to, čo robím. Chcela by som možno znovu šiť, pliesť, háčkovať. Tešiť sa z toho, čo ma baví. Keby som mala dostatok financií, kúpim si stroj na potlač textilu a zamestnám si nejakú asistentku, s ktorou budeme baliť balíčky a piť kávu. A ešte kopec drobností, ktoré by som chcela. Ale teraz je aj tak najdôležitejšie zdravie. Tak nech ho máme všetci!
Nahlásiť chybu v článku