Slovenka Ľubomíra sa ešte v roku 2009 vybrala na dovolenku do Egypta, kde stretla Mohameda a domov sa tak vracala vo vzťahu, ktorý do dnes predstavuje silné predsudky. Po trinástich rokoch vzťahu na diaľku a života na Slovensku žije rodina Mohamady už tretí rok v Hurghade, kde vychovávajú dvoch synov. 

Od roku 2019 žijete s manželom a dvoma synmi v Hurghade, čo je však ďaleko od Káhiry, kde ste sa sobášili…

Bolo by logickejšie, keby sme sa usadili v Káhire, keďže len približne 40 km odtiaľ je mesto, kde máme celú rodinu z manželovej strany. Rozhodol asi osud a letecká dostupnosť. Paradoxne, ani jeden z nás sme tu predtým nestrávili viac ako pár dní.

Mesto je plné cudzincov, život tu je príjemným kompromisom medzi Európou a Egyptom. Najprv sme si mysleli, že tu budeme pár mesiacov. Prešli tri roky a stále sme tu. Po týždni v hoteli sme si našli prenájom v rezidencii, kde dostal môj manžel prácu ako generálny manažér.

Je svadba egyptského muža a slovenskej ženy komplikovaná čo sa týka „papierovačiek“?

Veľa Sloveniek, ale aj Egypťanov, si stále predstavuje, že v 3. tisícročí, kedy je veľa medzinárodných manželstiev, je to jednoduché. Je to však veľmi zdĺhavá, drahá procedúra, aby sa Slovenka mohla oficiálne vydať za Egypťana a aby manželstvo bolo uznané v Európe. Nehovoriac o tom, keď sa rozhodnú, že on príde žiť z Egypta na Slovensko.

Len pre predstavu, zoznam dokladov pre ministerstvo spravodlivosti v Káhire pred svadbou je čestné vyhlásenie o rodinnom stave, dokument o rodinnom stave, rodný list, krstný list a podobne. Neznie to až tak strašne, kým si neuvedomíte, že všetko musí byť superlegalizované, čo je strastiplná cesta po úradoch. Pokračuje to cez ministerstvo zahraničných vecí a končí na ambasáde Egypta v Bratislave. Každú listinu je potreba oficiálne preložiť a len poplatky spojené s tým ma pred svadbou stáli 800 eur.

Slovenka vydatá za Egypťana žije v jeho krajine. Je to ešte stále téma, ktorá dokáže nejakým spôsobom pobúriť ľudí?

Stačí začiatok tejto vety. Pre mnohých Slovákov je to hneď stopka. Nehovorím, že pre všetkých, ale platí to pre mnohých. Hádžu ich do jedného vreca, dokonca aj egyptských kresťanov, pre nich je každý proste Arab. Je to doteraz stále téma, ktorá víri sociálne siete a médiá.

V komentároch si človek bežne prečíta reakcie ako prečo jej nestačil Slovák, čo bude robiť keď jej ukradne deti alebo čo v prípade, že ju zbije alebo zabije. Ani v našom modernom svete nie je núdza o predsudky. Každopádne, aj ja sa snažím svojim obsahom trošku meniť obraz, ale sú ľudia, ktorým sa nedá nič vysvetliť.

K druhej časti vety, že žijem v Egypte, sa vyjadrovali presne tí ľudia, ktorí si nedajú nič vysvetliť. Počúvala som, že načo na Slovensko ťahám Arabov, že keď som si ho vzala, nech s ním idem preč do jeho krajiny. Na druhej strane, mám pod svojimi fotkami a videami mnoho pozitívnych reakcií.

S akým najväčším predsudkom voči Egypťanom sa stretávate?

Predsudky vychádzajú z toho, že 90 % z nich sú moslimovia. Ľudia to dokonca vidia tak, že všetci Egypťania sú tí „džigolovia“, čo postávajú v rezortoch. Sú žiaľ prípady, kedy sa snažia nájsť si európsku ženu a získať občianstvo či peniaze. Tento biznis väčšinou funguje tak, že ženatý Egypťan si nájde bohatšiu Európanku a je s ňou za cieľom zabezpečiť svoju egyptskú rodinu.

Aké majú Egypťania vedomosti o Slovensku, respektíve Európe?

Veľmi to záleží na tom, s kým sa rozprávate. Niektorí nevedia nič ani o samotnom Egypte. Je tu však mnoho ľudí, ktorí sú inteligentní a scestovaní. Poznám mnohých, ktorí chodia radi napríklad do Piešťan, Viedne či Prahy. Egypťania totiž nemajú veľký záujem o globálne problémy či iné štáty. Riešia najčastejšie len svoje rodiny a svoj štát. Záujem majú len tí, ktorí sú z vyšších vrstiev a veľa cestujú.

Naopak, Európania väčšinou poznajú Egypt ako pyramídy a dovolenkové rezorty. Aký je skutočný Egypt? Predsalen ide o štát, ktorý je často zaradzovaný na zoznam nebezpečných krajín.

Európania poznajú Egypt z katalógov a cestovných kancelárii. Rezorty sú takým štátom v štáte. Nezodpovedajú tomu, aký je skutočný Egypt. Sú tu časti a časti. Neodporúča sa ísť k hraniciam s Izraelom či častiam Sinaja, no všeobecne tu nehrozí výrazné nebezpečenstvo.

Myslím, že armáda s políciou má veci pod kontrolou. Snažia sa Egypt chrániť pred militantnými skupinami, keďže by to (potenciálny útok, pozn. autora) štát oslabilo ekonomicky. Kontroly sú pravidelné a prísne. Cítim sa tu bezpečne, ale ako hovorím, treba sa vyhýbať niektorým miestam, kde to môže byť nebezpečné. Egypt je rozmanitý. Ponúka najvyšší luxus ale aj chudobné vidiecke časti.

Aké sú tam výdavky na život?

Egypt je pre nás krajina 3. sveta. Je tu aj veľká chudoba, ale aj obrovské bohatstvo. Nie sú tu kasty, ale vrstvy sa tu nikdy nemiešajú. Napríklad, nikto z chudobnej rodiny sa nezosobáši s niekým z inej vrstvy. Záleží teda len na tom, čo si môžete za váš plat dovoliť.

Výdavky na život sú neporovnateľne nižšie ako u nás. Ľudia si tu neberú bežne hypotéky, žijú s tým, čo majú. Pre veľmi chudobných sú rôzne programy, majú aj karty, ktoré im v niektorých obchodoch dovoľujú nakupovať základné potraviny a potreby za symbolickú cenu.

Priemerný plat, napríklad bežného zamestnanca v hoteli, je od 800 – 1000 egyptských libier, čo je v prepočte od 40 do 50 eur. K tomu však treba prirátať, že o veci ako ubytovanie, jedlo, služby či uniformu sa stará zamestnávateľ.

Kým nerobíte pre medzinárodné alebo súkromné firmy, zarobíte v priemere 250 eur. Vnímame to ako veľmi málo, no v Egypte sú všetky poplatky a platby omnoho lacnejšie. Ak by ste však svojim deťom alebo rodine chceli dať taký „európsky životný štandard“, tak by to bolo veľmi drahé.

Na všetky dovezené tovary je tu obrovské clo. Či už jedlo, kozmetika, autá, to sú neskutočne vysoké ceny. Výdaje sú aj na školu, v prípade našej rodiny je to asi 1 000 eur na rok na jedno dieťa. Úroveň zdravotníctva je taká, že síce majú lekári skúsenosti, no ísť tu na liečenie či operáciu do štátnej nemocnice, je riziko a vyhýbajú sa tomu aj samotní Egypťania. Súkromné nemocnice sú oveľa lepšie, ale aj drahšie.

Čomu sa s manželom v súčasnosti venujete?

Manžel dostal dobrú pozíciu v rezidencii. Ja sa v pracovnom živote motám stále okolo novinárčiny. Moje pôsobenie na sociálnych sieťach beriem stále z tej žurnalistickej stránky. Ľudí sa stále snažím informovať o tom, čo vidím a žijem. Neživí ma to, ale za to veľmi baví. S tým, že sme ostali žiť tu, som sa musela dohodnúť s mojim zamestnávateľom na zrušení pracovného kontraktu.

Egyptský školský rok však trvá necelých 7 mesiacov, čiže zvyšok času trávim s deťmi.

Vaši dvaja synovia sa narodili v Bratislave. V čom sa dá výchova detí porovnať u nás a v Egypte. V čom naopak určite nie?

Máme dvoch synov, Karima (7,5) a Adama (4). Výchova je rozdielna v tom, že my v Európe o deti trošku viac bojíme. Nie žeby tu nemali matky radi svoje deti, ale ide o také veci ako dezinfekcia či prezliekanie mokrých vecí. Vidieť však, že prístup egyptských mamičiek sa tiež mení. Napríklad, pred rokmi tu väčšina mám nenosila deti v kočíkoch či nosičoch, proste ich mali voľne „prehodené“ cez ruky, veľakrát bez žiadnej perinky.

Čo sa týka mojej rodiny, udržiavam to, čo som bola naučená ja. (smiech) Dávam im slovenskú výchovu. Ak sme u svokrovcov, nemiešam sa do toho, čo im povolia a čo nie. Ideálny by bol všade taký zdravý stred.

Ako je to s cudzími jazykmi v Hurghade?

V mestách, kam chodia turisti, ľudia vedia nejaký cudzí jazyk. V Hurghade je to angličtina, nemčina a ruština. Na jazyky sú nadaní, základy chytajú veľmi rýchlo. Som milo prekvapená aj školským systémom a výučbe cudzích jazykov, kde sa deti učia anglickú abecedu už ako štvorročné.

Dokáže vás ešte niečo v arabskom svete prekvapiť?

Veľa žien napríklad verí v moc zlého oka. Boja sa urieknutia a ohovárania, nedávajú na sociálne siete žiadne fotky, ani detí či zariadenia bytu. Zažila som aj to, že sa zakrývali hrnce plné jedla, aby nikto nevidel, koľko má daná rodina mäsa či všeobecne jedla.

V akom stave je vaše odvolanie voči rozhodnutiu cudzineckej polície o nepredĺžení pobytu pre vášho manžela?

Rozhodnutie bolo, že manžel nebude mať predĺžený pobyt. Prišlo to z cudzineckej polície s odvolaním sa na odporúčanie SIS. Čakáme na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Čakáme už tri roky.

Otvoriť galériu (10)

Veľmi radi by sme znova išli na Slovensko, ale záleží na tom, čo na to súd a polícia. Nevieme sa dočkať, kedy budeme môcť spoločne pristáť na bratislavskom letisku, dať si kofolu, bryndzu a podobné úžasné veci. (smiech)

Pozri aj:

Lucia odišla do Barcelony, vedie úspešný gastro biznis: Na jej jedlo sa čaká v hodinových…