Letuška Marika Mikušová, pôvodom z Česka, niekoľko rokov pracovala pre jednu z najprestížnejších leteckých spoločností na svete, sídliacu v Dubaji. Podarilo sa jej získať množstvo vzrušujúcich zážitkov, no hovorí aj o tienistej stránke, ktorú toto pre mnohých vysnívané povolanie, v skutočnosti má. 

So svojimi skúsenosťami sa Marika delí na sociálnych sieťach, kde ju sledujú tisíce ľudí, a zo svojho súkromného denníka dokonca vydala knihu, v ktorej priniesla úprimnú spoveď o tom, ako táto práca naozaj vyzerá. S niektorými zaujímavosťami sa v rozhovore podelila aj s nami.

Ako dlho ste pracovali ako letuška?

Táto, ako ja rada hovorím šialená jazda, trvala necelých päť rokov. Červené rúže, klobúčiky a všadeprítomný úsmev boli naším poznávacím znamením. Vyžehlená uniforma, perfektný make-up a príjemné vystupovanie — to musí spĺňať každá dubajská letuška.

Boli ste na začiatku nervózna? Spomínate si, ako vyzeral váš prvý let? Je niečo, čo by ste po rokoch skúseností urobili inak?

Či som bola nervózna? Takmer som vypustila dušu už pri tréningu! (Smiech) Iné to nebolo ani pri prvých letoch.

Môj prvý let dokonca rozhodol o tom, či v aerolinkách zostanem, alebo to vzdám. Že to znie desivo? V ten moment to aj bolo. Celé lietadlo na mňa čakalo, kým otvorím dvere, aby mohli pasažieri vystúpiť. Otváranie dverí sprevádza rada procedúr a ja som na ne v tom strese zabudla.

Určite boli veci, ktoré by som vtedy urobila inak. Ale to si, bez ohľadu na povolanie, asi hovorí každý. K tomu sa však človek musí dostať postupne — skúsenosťami.

Do akých krajín ste cestovali? Ktoré boli vaše obľúbené?

Jednoduchšie by bolo povedať, kam som necestovala. Mám precestovaných 6 kontinentov, navštívila som cez 65 krajín a 70-krát som obletela Zem.

Táto práca dá celkom zabrať. Preto som si unavené telo dávala do poriadku na masážnom stole v Bangkoku. Tam to vedia skvele. Layover — teda medzipristátie, pri ktorom zostávame v destinácii v hoteli — som rada zakončila svojím obľúbeným thajským jedlom. Rada som lietala aj do Kuala Lumpur. Miestni sú veľmi milí a nepanuje tam tá typická česká „naštvaná“ atmosféra, naopak. Naviac sa tam skvele nakupuje kvalitná kozmetika a na tú my letušky nedáme dopustiť. (Smiech)

Čo vás na tejto práci najviac bavilo? Čo ste na nej mali najradšej?

Na práci ako takej ma najviac tešilo, keď som pasažierom mohla spríjemniť let. Chcela som, aby bol pre nich nezabudnuteľným zážitkom. Aby vystupovali s úsmevom. To „naviac“, čo som im mohla ponúknuť, bol môj empatický prístup a snaha, povedala by som dokonca akási moja morálna povinnosť vyjsť im v ústrety, vypočuť ich a pomôcť. Možno si po lete nespomenú, či si na palube dali kuracie alebo hovädzie, ale na letušku, ktorá ich dieťaťu doniesla deku a hračky naviac si spomenúť už môžu.

A čo ma na tejto práci bavilo, keď som práve neupratovala toalety pri lete? (Smiech) Užívala som si dni voľna. Do sýtosti som sa vyspala a zašla do posilňovne. Mali sme takú malú v budove pre posádku, kde som bývala, spolu s bazénom. Potom som sa v tom dubajskom teple osviežovala v bazéne a oddychovala na ležadle. Znie to ako všedný a celkom nudný deň. Ja som ale za tú „nudu“ a relax bola vďačná. Zbierala som sily na ďalší let.

Prinášala práca letušky aj negatívne stránky? V čom je podľa vás najťažšia?

Práca letušky sa výrazne podpíše na zdraví. My letušky raňajkujeme aj o deviatej večer. A hlavne sa nás nepýtajte, koľkého je. (Smiech). Nepracujeme od pondelka do piatku. Žijeme od letu k letu, podľa toho sa orientujeme. Keď sa vrátime doobeda domov, strhané po 15-hodinovom lete zo San Francisca, sotva si spomenieme, že ten chlapík, čo si u nás v kuchyni práve mieša vajíčka, je náš priateľ. Len čo sa z tohto stavu, ktorý sa dá prirovnať k veľmi zlej opici, vyspíme, je na čase si vyžehliť uniformu a pripraviť sa na ďalší let.

S tými vzťahmi je to navyše zložitejšie a koľkokrát bolestivejšie. V prvom diely knihy som nemala odvahu o tom hovoriť, ale v druhom som už prezradila aj to, ako som to sama prežívala. Ešte by som rada dodala, čo som vnímala na práci letušky ako veľkú výzvu. Mala som pocit, že všetko musím zvládnuť sama, a dokonale, a koľkokrát ma to ubíjalo. Potom som, samozrejme, nestíhala svoje povinnosti, pretože som za ostatných robila aj tie ich. A to bol problém. Navyše, nie som práve asertívny typ. A pri tejto práci treba mať ostré lakte.

Mali ste popri práci aj čas na spoznávanie nových miest? Ako vyzeral harmonogram vášho dňa, keď ste pracovali?

Layovery väčšinou trvali 24 hodín a občas bola možnosť ísť na niekoľkohodinovú tour a spoznávať destináciu. Pokiaľ som v nejakej destinácii bola už po niekoľkýkrát, radšej som čas trávila spánkom. Po prvýkrát v novej destinácii som sa vždy na nejakú tour donútila.

A ako vyzeral taký bežný deň? Ako príklad uvediem juhoafrický Durban. Po lete som spala iba pár hodín, aby ma potom budík zobudil a ja som sa veľmi premáhala, aby som sa pripravila a nezmeškala odjazd na potápanie so žralokmi. Za hodinu sme aj s niekoľkými kolegami boli na mieste, obliekli sa do neoprénu a nasadli do člna. Potápači prilákali žraloky krvavým mäsom a po polhodine bolo po nás. Ale nie, robím si srandu, prežili sme. Iba som sa povracala v člne. Prišli sme do hotela, dali si raňajky a išli zase spať. A spali sme až do wake-up callu.

Koľko dní do mesiaca ste približne strávili v lietadle?

Toto je presne tá otázka, na ktorú sa nedá jednoznačne odpovedať. Pracovná doba bola rôzna. Keď vám poviem, že sme lietali zhruba stodvadsať hodín mesačne, nič vám to nepovie.

Aby som vás ale trochu zasvätila — boli určité pravidlá. Napríklad pred a po americkom lete sme museli mať dva dni voľna. A občas sme dostávali „kombá“, kedy sme lietali aj tri nočné lety po sebe. To boli lety, kedy sme nezostávali v hoteli, ale leteli sme späť do Dubaja s novými pasažiermi. Po polnoci som priletela do Dubaja, aby som sa vyspala a večer si to dala zase znova. Tieto „lety za trest“ boli nočnými morami.

Aký je plat letušky v Dubaji?

Taký, že nejakú dobu ste ochotný znášať pravidelnú spánkovú depriváciu, šikanu zo strany aeroliniek aj hádavých pasažierov. (Smiech)