Vďaka svojej unikátnej tvorbe má na Instagrame desaťtisíce fanúšikov. Nie je to však iba o nádherných fotografiách, starostlivosť o domáce zviera si vyžaduje množstvo práce. Tomáš Bodnár si je toho vedomý a spolu s vlčiakom Orcom vás presvedčia, že majú výnimočný vzťah, ktorý je cítiť aj z ich fotiek.
Tomáš Bodnár je známy predovšetkým ako autor účtu na Instagrame s názvom Life of Orco. Jeho fotografie si obľúbilo vyše 40-tisíc fanúšikov z celého sveta. Ak ste si však mysleli, že je to jednoduché a robí to iba pre slávu na sociálnych sieťach, opak je pravdou. Tomáš si uvedomuje, aká je starostlivosť o domáce zviera náročná a prispôsobil tomu aj svoje bežné fungovanie.
Prvé Tomášove oboznámenie s plemenom vlčiaka bolo prostredníctvom inzerátu, v ktorom jeho suseda, majiteľka útulku, hľadala dočasnú opateru pre československého vlčiaka. „Žil som vtedy v podnájme s kamarátom, ktorý mal mladého útulkáča menom Pajda, ktorého sme brávali všade na túry.“
Tomášova žiadosť však bola zamietnutá, pretože hľadali iba skúseného majiteľa. „Odvtedy som si začal toto plemeno dosť všímať a študovať, až kým to neprešlo do bodu: OK, idem do toho.“
Prvú fotografiu uverejnil Tomáš na Instagrame v roku 2015
„Dostal som sa k viacerým inzerátom chovných staníc ale aj “súkromných osôb” ale neuspel som, všetky boli buď predané alebo rezervované. Neskôr som dostal telefonát od českej chovateľskej stanice, ktorej sa uvoľnilo jedno šteniatko z vrhu po zrušení rezervácie. A toto šteňa bolo práve Orco.“
Aká je tvoja skúsenosť s chovateľskou stanicou?
Keď mi pani Jarmila, ktorá je okrem majiteľkou tejto stanice aj predsedkyňou chovu ČR oznámila, že je Orco voľný, oznámila mi aj jeho cenu. Bolo to myslím 650€, čo bolo trikrát viac, ako pýtali “chovatelia” za psy mimo chovnej stanice.
Keď som jej povedal, že to je oveľa viac, ako bol môj rozpočet, že skôr budem teda hľadať nejakého bezpapierového, poprípade kríženca, okamžite ma odhovorila so slovami, že československé vlčiaky majú náchylnosť na displáziu (deformáciu pozn. redakcie) bedrových kĺbov.
Úlohou chovných staníc je dozerať na vývoj tohto plemena, poskytovať odborný servis majiteľom, ale z neposlednej rady je to aj veľký dôraz na rozhodnutie o tom, či je pes do daných rúk záujemcu naozaj vhodný.
Budem úprimný, keď poviem, že ma spočiatku pani Jarmila odmietla. Bol som slobodný, čiže som bol na psa sám, býval som v byte, čo tiež nie je výhra, no a Orco mal byť môj prvý pes, čiže s chovom psa som nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti.
Bol som ale neoblomný, všetko som mal viacmenej premyslené a tak nakoniec po splnení podmienok a hlavne toho, že si prečítam knihu od zakladateľov tejto rasy, môžem Orca vziať.
Chcem sa Jarke za toto rozhodnutie veľmi poďakovať, jej prístup ma donútil postaviť sa k veci zodpovedne a takisto, keď bol nejaký problém, tak si vždy vedela nájsť čas a problém mi pomohla vyriešiť. Chovná stanica ma určite svoj význam, za čo si človek priplatí, to sa mu neskôr vráti.
Je samotná starostlivosť o vlčiaka náročná? Množstvo ľudí si totiž predstavuje, že je to jednoduché a neskôr zvieratá končia v útulku…
Je to nesmierne náročné plemeno, vyžaduje si veľa času, energie, pevných nervov ale aj financií. Mať záhradu nestačí, treba s ním dennodenne chodiť na niekoľkokilometrové prechádzky, ideálny je napr. bicykel. Najnáročnejšia je však spočiatku socializácia a výchova psa.
Práve v tomto období majiteľom dôjde trpezlivosť a psa dajú na adopciu.
Dať psa vychovať nejakému cvičiteľovi tiež veľmi nepomôže. Cvičiteľa síce pes bude počúvať, no keď vám vášho psa odovzdá, vás ako autoritu poslúchať nebude.
Hovorí sa, že vlčiak má iba jedného pána a to bol vlastne dôvod, prečo sa toto plemeno neujalo v armáde, kde bolo pôvodne chované ako experiment pohraničnej stráže, keďže sa psovodi striedali na smeny. Keď sa však človek zaprie, resp. keď dobre vie, do čoho ide, tak sa mu to všetko vráti v podobe neskutočného vzťahu medzi ním a jeho psom a to za to naozaj stojí.
Ovplyvnila ti starostlivosť o Orca fungovanie bežného života?
Zmenila mi život samotný. Vyspávanie, cestovanie do exotických krajín alebo leňošenie, sú už pre mňa minulosťou. Hneď na začiatku som podal výpoveď v dobrej práci na úkor toho, aby som mal čas na jeho výchovu a socializáciu, bol som nútený takto fungovať asi polroka, kým som sa zamestnal ako snowboardový inštruktor. Táto práca bola asi najlepšia “dovolenka” môjho života. Okrem toho, že som vtedy spoznal svoju snúbenicu, žili sme s Orcom prakticky celú zimnú sezónu v horách.
Orco mal pohyb, ja prácu, ktorá ma napĺňala. Takýto život nám dosť prospel. Človek si vtedy uvedomí, čo od života chce a čo nie. Hory sú však sezónna záležitosť, preto sme sa s priateľkou rozhodli odsťahovať na krátky čas do zahraničia. Tento krátky čas sú už ale tri roky. Je to však najmä kvôli Orcovi. Chceme mu zabezpečiť super život na veľkej záhrade a to je práve dôvod, prečo sme ešte stále tu – zarábame na náš skromný domček.
Na Slovensku je naše najobľúbenejšie miesto Národný park Malá Fatra, ktorú máme iba kúsok od našej rodnej Žiliny, kde sa plánujeme už budúci rok vrátiť.
Ako ste sa dostali k spoločnému foteniu? Fotil si aj predtým?
Odmalička som zbožňoval dobré fotky. Vždy som túžil po zrkadlovke, realita na Slovensku mi to žiaľ neumožnila. Vždy, keď bolo náhodou 500 € v peňaženke, išlo to na platenie účtov, na opravu auta alebo podobne. Až život tu v zahraničí mi umožnil kúpiť si prvý lepší foťák. Vtedy to prakticky začalo.
A keďže život v cudzine, kde nemám veľa kamarátov, mi nedovolil ani prokrastinovať, začal som fotenie študovať, pozeral som dennodenne videá o fotení a hlavne som začal fotiť na dennej báze. Fotenie a venčenie idú totižto dosť k sebe. A keďže krajina kde žijem, pohraničie Holandska a Nemecka, nie je zrovna zaujímavá, bol som nútený fotiť predovšetkým Orca.
Je práca so zvieraťom pri fotení náročná?
Pre mňa nie, ale keby Orco dokáže rozprávať, bola by odpoveď asi iná. On by totižto radšej behal, čuchal a vyhľadával problémy, do ktorých sa zamotá. Časom som ho však naučil, že ak pekne zapózuje, dostane aj maškrtu.
Čo sa týka fotografa, ak je trpezlivý, a nájde si spôsoby, ktoré fungujú na daného psíka, tak je to potom easy. Často mi ľudia píšu, že ich pes nedokáže zapózovať, nezastaví sa.
Fotenie musí byť pre psa predovšetkým hrou. Vtedy to naozaj ide samo.
Na Instagrame máte viac než 40-tisíc sledovateľov. Je to úspech, ktorý určite súvisí aj s tvojimi fotografiami aj so samotným Orcom. Ako dlho fungujete na sociálnych sieťach?
Mať publikum je neskutočný hnací pohon fotografa. Ja som nesmierne rád za to, že nás sleduje toľko ľudí, bez nich by som asi toľko nefotil. Orco je veľká výhoda, mať pekného modela/modelku na fotografiách je určite veľký podiel úspechu fotografie.
Veľmi veľký podiel na úspechu ma však aj Maggie, ktorá ak nestojí práve pred objektívom, tak stojí za ním a pomáha mi zaujať Orca nech dá čo najlepší pohľad. Musím však povedať, že každý pes je pekný a je na fotografovi, ako to dokáže využiť. Instagram som prakticky založil chvíľu na to, ako som si Orca zaobstaral. Neboli to však žiadne umelecké diela. Bolo to z istého spôsobu aj z recesie, keďže som dovtedy Instagram nemal, dokonca som naň istým spôsobom frflal.
Prišlo mi komické, že ja nemám Instagram, ale môj pes ho má.
Kedy si si začal uvedomovať, že začína mať tvoja tvorba úspech?
K tomu, ako moja tvorba vyzerá dnes, ma posunul každý feedback ktorý som dostal, či už pozitívny alebo negatívny. Pozitívny ten poteší, ale kritika (konštruktívna) je tá vec, ktorá vás prinúti zamyslieť sa nad svojou tvorbou a nad jej zlepšením. A keď vám ju dá skúsený fotograf, ktorý je vaším vzorom, tak je to hotový poklad.
Úspech, čo sa týka Instagram účtu, prišiel cca pred rokom práve na jeseň, keď sa jedna z mojich fotiek stala virálnou. Prakticky ňou to celé začalo. Najosobnejší úspech je však pre mňa to, že mi píšu ľudia o tomm ako ich motivujem v ich tvorbe, ísť von so psom alebo s fotoaparátom a všímať si detaily okolo seba.
Čím si myslíš, že si prvá vaša fotka, ktorá sa stala virálnou, získala úspech?
Myslím že to bol súhrn viacerých faktorov. Fotka má skvelú emóciu, priateľka aj Orco sa usmievajú, je to celé jesenne zladené a k tomu všetkému sú ešte na aj longboarde čo je trošku nezvyčajné a ľudí to osloví. Hneď, ako som si fotku pozrel, vedel som, že to je niečo, čo má potenciál.
V ten deň som rozoslal celkom dosť emailov rôznym instagramovým účtom, ktoré prezdieľavajú fotky. Sranda na tom je, že som dostal jednu jedinú odpoveď s tým, že fotku veľmi radi zazdieľajú. A to bolo zrovna od účtu s vyše 3 miliónmi sledovateľov. Dosť som vtedy rozmýšľal či to pošlem aj im, nakoniec to stálo za to.
Aký máš názor na samotné fungovanie sociálnych sietí z hľadiska prezentácie svojich diel?
V partii, s ktorou som vyrastal, sme sociálnymi sieťami tak trošku pohŕdali. Hashtagy a predvádzanie sa neboli veľmi veci, pre ktoré by som mal slabosť. Časom som si však uvedomil, že záleží iba na nás, či sa chceme naivne vychvaľovať alebo niekoho motivovať. Instagram je podľa mňa skvelá platforma – sleduje vás ten, čo vás sledovať chce. Okrem toho, je to o komunite ľudí s podobnými záujmami, ktorí sa navzájom inšpirujú. A inšpirácia je esenciálny nástroj umelcov.
Sociálne siete sú však aj poriadna nástraha, na ktorú treba dávať pozor. Človek ľahko uverí akejsi podobe samého seba, ktorá nemá nič spoločne s jeho pravým ja.
Máš nejakú vyslovene negatívnu skúsenosť?
Vyslovene negatívnu skúsenosť našťastie nemám. Na Facebooku v rôznych skupinách zameraných pre fotografov som bol svedkom viacerých urážok voči slabším fotografom, väčšinou však aj od slabších fotografov samotných. Na Instagrame to je trošku iné, ľudia mi tam prídu milší.
Napriek tomu mám jednu skúsenosť s chalanom z Belgicka, začínajúcim fotografom. Dlhší čas mi písal ako obdivuje moje fotky, pýtal si feedback na tie jeho. Úprimne, išiel trošku cez kopirák ale nikdy som mu to nepovedal, vždy som sa mu snažil poradiť. Jedného dňa som sa dozvedel od klientov Belgičanov, že ho poznajú, a že robil všetko pre to, aby ich mohol nafotiť on miesto mňa.
Pourážal ma, napísal im, že kradnem jeho lokácie, pričom ja fotím v Holandsku a Nemecku, takže som tomu trošku nerozumel. Keď ho milo odmietli, pourážal ešte aj ich. Všetci sme si ho potom zablokovali, takýchto ľudí človek nepotrebuje.
Predstavuje pre teba fotenie zdroj príjmu? Dá sa podľa teba na Slovensku vyžiť z fotenia?
Ako sa to vezme. Stále mám v technike viac peňazí, ako sa mi vrátilo späť. Prichádzajú však prvé normálne ponuky, mám už za sebou aj nejaké zákazky. Či sú to rodinné fotenia, eventy tu v Holandsku, poprípade spolupráce s firmami práve skrz Instagram. Momentálne sa však sústredím na produktovú fotografiu, ktorá sa dá veľmi dobre kombinovať s fotením Orca. Zatiaľ čo on čmuchluje po lesíku, ja si môžem nafotiť produkty v machu a Orco je šťastný, že ma na chvíľu od fotenia pauzu.
To či sa dá na Slovensku z fotenia vyžiť, to zistím o rok. Asi to nebude také ľahké, ako v zahraničí ale poznám viacero fotografov, ktorí sa tým dokážu uživiť a pritom si zachovať aj nejaký ten životný štandard.
Chcel by si niečo dodať na záver?
Ja by som sa chcel ešte poďakovať mojej partnerke za jej veľkú podporu, všetkým kamarátom ale aj followerom, ktorí nás podporujú ale z veľkej časti aj Honzovi známemu pod účtom @kopernikk, ktorý okrem toho, že je výnimočný fotograf, je aj človek so srdcom na správnom mieste.
Je to práve on, kto môže za to, že teraz fotím. Okrem toho, že ma priučil remeslu, ma aj dosť usmernil a vždy, keď mohol, tak pomohol.
Pre viac originálnych fotografií Orca navštívte profil Tomáša Bodnára na Instagrame, kde nájdete toho oveľa viac.
Nahlásiť chybu v článku