Je mladý, má svoj špecifický štýl a rád fotí. No a práve to ho robí najlepším. Mnohí ho poznajú ako fotografa, ktorý fotí skateboarding, no Kubo rád fotí aj iné veci, a práve nám o tom prezradil omnoho viac.

Ako dlho sa venuješ fotografovaniu? Ako si sa k nemu dostal? Môžeš povedať, že je to tvoj koníček alebo sa fotografovaniu venuješ profesionálne? Kde pracuješ?

Fotím už skoro 9 rokov a ako som sa k foteniu dostal? Fotenie mi prirástlo k srdcu hlavne skrz skateboarding.  Zo začiatku prišiel ten prvotný impulz asi keď som vyfotil kamošovi trik na Slavíne. Tá fotka sa začala celkom páčiť všetkým kamošom, bola to vlastne moja prvá fotka.  Veľmi ma to tešilo, no a tak som začal viac fotiť a postupne sa o to viac a viac zaujímať. Inak  je to vlastne aj moja profesia a aj hobby.  Pôsobím hlavne v Prahe, no nemám problém kvôli zákazke docestovať hocikam.

Spomenul si skateboarding. Jazdíš aj ty alebo máš len veľa kamarátov, ktorých to baví a ty to len rád fotíš? Prezraď nám, ako to je.

Tomu ver! Jazdím od 17-tich a nejako stále nemôžem prestať a to mi už ťahá na 30-ku.  Je to fakt moja droga aj s fotením dohromady. Takže ma baví aj fotiť mojich šikovných kamarátov popri tom. Pre mňa je to jedna z najlepších vecí, čo ma mohla stretnúť, pretože skrz skateboarding a fotenie som dostal slobodu, precestoval som toho dosť a hlavne spoznal ľudí,  ktorých som ako mladší chalan obdivoval. To je práve na fotení tá úplne najlepšia vec, že sa dokážeš dostať k ľuďom, ktorí ťa nejakým spôsobom bavia alebo zaujímajú a máš možnosť si s nimi vybudovať nejaký vzťah. To je to najviac, čo mi fotenie dalo.

Myslíš, že platí, že pri vzniku dobrej fotografie ani tak nezáleží na tom, aký vymakaný fotoaparát človek má, ale skôr na tom, či to vie? Niekedy je naozaj umenie zachytiť správny záber. Musí to byť v človeku? Mať nejaký cit pre okamih alebo fantáziu?

Tak určite musíš mat nejaké super schopnosti, inak to bez toho nedokážeš (úsmev). Ale nie, tak napríklad vôbec nezáleží na ,,foťáku“.  A čo je vlastne dobrá fotografia? Nad týmto sa dá strašne polemizovať.  Každý jedinec má svoj pohľad na všetko. Myslím, že fotenie je najmä o seba vyjadrovaní a každý ho môže poňať úplne ináč. To znamená, že niekomu moje fotky nemusia hovoriť absolútne nič a naopak. Myslím, že človek na fotenie nepotrebuje mať ako sa hovorí “talent”, ale skôr nejaký zápal to všetko  v sebe rozvíjať.  Tak jak som to spravil ja. Jednoducho som si o tom všetko zisťoval a všetko som robil podľa vlastného úsudku tak, aby som bol spokojný s výsledkom, a hlavne, aby ma to bavilo. Tak ako doteraz.

Čo fotíš najradšej? Na tvojej stránke je veľmi veľa fotiek prírody. Rád cestuješ? Kde všade si už bol a kde sa ti najviac páčilo?

Najradšej fotím to, čo sa mi páči, no a strašne sa mi páči celá naša planéta,  takže zbožňujem cestovanie. Samozrejme, že ma bavia aj mestá, ale príroda je asi na prvom mieste. Rád tam trávim čas. Páči sa mi veľmi veľa vecí, takže nefotím len prírodu. Baví ma fotiť rôzne témy. Tam patrí aj samozrejme skateboarding.  Mám rád dokumentárny štýl fotenia, takže isto portréty, street, v poslednej dobe aj fashion, alebo aj nejaké experimenty s dvojexpozíciou.

Zhrniem to takto. Keď ťa baví fotiť, tak ta baví fotiť a vôbec nezáleží na tom, čo fotíš. Precestoval som toho dosť hlavne vďaka skateboardingu.  Dá sa povedať, že Barcelona je môj tretí domov, ale inak sa mi páčil aj New York.  Ázia ma baví – bol som síce len v Thajsku a na Taiwane, ale musím povedať, že Taiwan bol veľmi zaujímavý.  Bavia ma špeciálne také miesta, ktoré sú úplne odlišné ako kultúrou, tak aj prírodnou scenériou. Nedá sa povedať, kde sa mi páčilo najviac.

 Vymenoval si naozaj veľa toho, čo rád fotíš. Existuje naopak niečo, čo fotíš nerád?

Som veľmi vďačný za to, čo robím, pretože naozaj fotím len to, čo mám rád. Som šťastný, že fotenie maturitných plesov mám už za sebou (smiech).

Keby si si mal vybrať jednu jedinú fotku, ktorú ty sám považuješ za najvydarenejšiu, ktorá by to bola a prečo? Existuje taká alebo by ich bolo viac?

Bolo by ich práveže viac.  Vždy mám veľký problém si spraviť portfólio, pretože mám toho fakt veľa,  čo ma baví a čo sa mi páči. Baví na fotkách, že vďaka nim si viem vybaviť daný okamih, situáciu, alebo deň.

Bol už niekedy niekto nespokojný s tvojimi fotkami? Čo robíš v takýchto situáciach (ak sa teda stávajú)? Len sa pousmeješ, mávneš rukou a ideš ďalej? Alebo ťa to veľmi sklame?

Väčšinou sú ľudia so mnou vždy veľmi spokojný, max. keď tak chceli upraviť možno odtieň farby alebo niečo podobné. Samozrejme neberiem to na ľahkú váhu a dosť ma hnevá,  keď sa  niekomu niečo nepáči na mojej tvorbe, čo by len detail, potom sa to snažím vychytať ešte viac. Pokiaľ ide o nejaký ,,zamindrákovaný facebookový hate“, tak to ma vie práveže skôr rozosmiať. Našťastie, s kritikou sa veľmi nestretávam.

Je niekedy fotografovanie nebezpečné? Dostal si sa už do takej situácie?

Určite sú situácie, kedy je fotenie nebezpečné, ale nie u nás. Bol som už párkrát na nie veľmi bezpečných miestach, ale nikdy nie na priam nebezpečných.

Na čom momentálne pracuješ?

Aktuálne dávame s kamarátom dokopy už 5. číslo magazínu The Mag. Je to vlastne čisto skateová záležitosť, ale ocenili by to aj fanúšikovia fotky.  Snažíme sa to robiť inak, je to niečo medzi časopisom a knižkou a je to veľmi esteticky posadené . Škoda, že v tejto dobe instagramu a facebooku je to celkom boj. Som však veľmi rád, že nie všetky moje fotky končia na internete, ale aj na papieri.

 Kto sú pre teba najväčšie vzory? 

Nemám práveže moc vzory, ak myslíš z fotenia, tak to minimálne. Bavia ma rôzne fotky. Vďaka instagramu vieš natrafiť na kvantum a toľko ľudí dnes už fotí tak dobre, že sa nedá napísať, kto by bol špeciálne môj favorit. Inšpiráciu máme všade okolo seba. Ale, ak mám byť trošku konkrétny, tak asi najviac ma inšpiroval Gandhi, hlavne po prečítaní jeho autobiografie – Môj experiment s pravdou. Určite to odporúčam každému si prečítať. Je to až neuveriteľné,  čo sa pánovi podarilo. Napriek tomu,  že to s fotením nemá nič spoločné, trošku som vďaka tomu dozrel.

Aké sú tvoje životné ciele? Zlepšovať sa vo fotení, poprípade vytvoriť ešte nejaký veľkolepý projekt, trebárs na rozvoj mladých začínajúcich fotografov, alebo si spokojný s prítomnosťou a nechcel by si ju meniť? 

Tak určite si s tým  chcem slušne zarobiť (smiech).  Samozrejme, že sa chcem stále zlepšovať a posúvať sa dopredu. Možno časom by som chcel nejakým spôsobom prostredníctvom fotenia viac pomáhať a pomôcť. Hlavne keď sa dosť ukazuje ľuďom problematika dnešnej doby, tak prostredníctvom fotiek a sociálnych sietí môžeme viac poukázať na nejaký problém,  ktorý sa môže viac riešiť tým, že to majú ľudia na očiach. Alebo som iba naivný, ale lepšie skúsiť a neuspieť ako neskúsiť vôbec. Nedávno ma Canon oslovil, pretože majú kampaň ,,Nejsme tu sami“ a ako jeden z ich ambasádorov som bol oslovený do účasti. Ich nápadom bolo to, že by sme mali nejakým spôsobom ľuďom ukázať to, že tu nie sme sami. Ja som mal na to iba jeden deň. Napadlo mi, že kúpim bagetu bezdomovcovi, ktorému som dal potom aj sto korún českých.  Síce sa tá fotka nemohla použiť, pretože tam bola konkrétna osoba, mal som z toho aspoň celkom fajn pocit. Vlastne pred pár dňami som navštívil takto útulok v pražskej Tróji a spravil odtiaľ pár fotiek, ktoré som venoval útulku a samozrejme poslal aj kolegom z Canonu.  Naozaj som mal pocit, že konečne som aspoň svojim fotením bol máličko užitočný. Vlastne ten pocit som mal aj keď som fotil deti z detského domova. To ma až dojalo, čo som bol sám prekvapený zo seba. V budúcnosti by som sa preto rád aj uberal týmto smerom, aby som aspoň trošku prispel k správnej veci.

 interez.sk (Anna Zábojníková)