Je študentkou vysokej školy, fotografovanie je jej koníček a dostala sa k nemu viac-menej náhodou. Keď sa po rokoch konečne dostal do jej života dnes 8-ročný austrálsky ovčiak Charlie, spoločne vytvorili niečo jedinečné. Fotografie Kristýny Kvapilovej z Českej republiky sa za posledné týždne objavili na stránkach niekoľkých svetových internetových médií.

Máš 21 rokov, no tvoje fotografie už teraz obdivuje celý svet. Kedy a ako si sa k fotografii dostala?

K fotografovaniu som sa dostala primárne vďaka môjmu prvému psovi Charliemu, ktorý je dodnes mojím najvernejším modelom a zároveň veľmi trpezlivým učiteľom. Kým som si zaobstarala psa, tak som 11 rokov tancovala a keďže si to mamka priala všetko kvalitne zachytiť, zohnala si fotoaparát, s ktorým som sa po príchode Charlieho skamarátila skôr ja (aký majiteľ by predsa nechcel zachytiť tie roztomilé šteňacie roky). Následne sa fotoaparát stal skôr mojím partnerom, s ktorým som skúšala všetko možné a mamka mi ho ochotne požičiavala do doby, kým som si zohnala svoj vlastný, čo bolo asi pred rokom a pol.

Venuješ sa najmä portrétovej fotografii, prevažne štvornohých miláčikov. Čím ťa tak oslovili?

Od malička som mala slabosť pre zvieratá. Na prvého psa som čakala niekoľko rokov, prečítala som tony kníh, cvičila som psy rodinným známym a dokonca som jedného viac ako rok chodila aj venčiť. Jedného dňa sa mi splnil sen a aj ja som sa predsa len po niekoľkých rokoch prehovárania, dočkala šteniatka a sociálne siete sa neubránili môjmu zdieľaniu fotiek. Ľuďom sa fotky páčili a mňa to samozrejme tešilo. Začalo to fotografovaním s kamarátkami a ich psíkmi, až ma začali oslovovať aj ďalší a ďalší a postupne sa mi otvoril úplne iný svet.

Na tvojich fotografiách sa najčastejšie objavuje jeden konkrétny psík. Môžeš nám ho predstaviť?

Na fotkách sa objavuje môj osobný model a úplne prvý, vysnívaný psík – austrálsky ovčiak Charlie, ktorý tento rok na Silvestra oslávi 8 rokov. Je to parťák, s ktorým trávim väčšinu svojho času. Jazdíme spolu na hory, spíme v stane či v aute, objavujeme svet a navzájom jeden druhému dokážeme zlepšiť deň o 100%. Spoločne sa venujeme dogfrisbee, v ktorom sme dokonca súťažili na majstrovstvách sveta a zároveň sme sa stali niekoľkonásobnými vicemajstrami ČR v kategórii Quadruped. Keďže som ho od malička učila rôzne triky, skvele sa to teraz hodí pri fotografovaní. Naučila som ho povely od „drž“ cez „stojku“, až po „olizni sa“ a „pozeraj sa do diaľky“… takzvaný psí model lvl. profík (smiech).

V portfóliu máš aj portréty ľudí či koní. V čom je fotenie zvierat náročnejšie oproti foteniu ľudí?

Zvieratám nemôžete povedať, ako sa majú tváriť. Môžete ich nasmerovať kam sa majú pozerať, ale to je tak všetko. Emócie vo fotografii musíte vyjadrovať inak, ako len výrazom tváre, ktorý je poväčšine neutrálny. Modelke poviete, kam má dať ruky, kam sa má pozerať a ako sa má tváriť. Preto mám radšej fotenie so zvieratami. Je to o niečo viac spontánne a pritom si myslím, že kreativita môže byť zachovaná. Naviac sa vyvarujete retušovaniu tváre. Samozrejme aj vo zvieracom svete sú ťažšie a ľahšie fotenia. Napríklad najväčšia fuška je fotenie šteniat, ktoré stále niečo skúmajú a nevydržia na mieste dlhšie ako pár sekúnd.

Nie každý psík dokáže vydržať na mieste a to moju prácu robí o niečo náročnejšiu, nie však nemožnú. Základné povely ako zostaň, sadni, ľahni by mali byť samozrejmosťou každého psíčkara. Fotenie mi príde ako taký záväzok zachytiť okamihy tak, aby sa výsledok páčil čo najviac. Niekoľkokrát som fotila aj svadbu, kde mi tento záväzok príde oveľa dôležitejší – zachytiť prvý bozk, tanec alebo napríklad slzy rodičov a preto obdivujem fotografov, ktorí to zvládajú denne, keďže mne to párkrát do roka bohato stačí.

Častokrát to ale prináša aj úsmevné a jedinečné situácie. Spomenieš si na nejakú konkrétnu?

Som ten typ človeka, ktorý je schopný pre fotku pokojne zariskovať aj nejaké to zašpinenie bahnom, mrznutie, stratenie sa alebo napríklad vynadanie pre vstup na neprístupné miesta. Vtipná historka je, keď prišli kamarátky fotografky z Rakúska a ja som ich vzala na miesto, kde som ešte nikdy nebola. Nanešťastie boli arborétum a celá botanická záhrada, kde sme mali v pláne ísť, zatvorené. A čo teraz? Obišli sme areál sem a tam, nikde nikto a nás samozrejme nenapadlo nič iné, ako preliezť aj so psami plot. Našťastie nás nikto nechytil a my sme s úsmevom na tvári odkráčali. Podobných historiek mám množstvo, keďže fotím aj na neobvyklých miestach a pohybujú sa okolo mňa zvláštni ľudia. Raz mi dokonca pár ľudí pri fotení v meste hodilo na zem niekoľko drobných.

Dá sa takouto fotografiou uživiť? Alebo je pre teba fotenie len hobby?

Myslím, že by sa uživiť určite dalo. Ja však neviem, či je to smer, ktorým by som sa chcela vydať. Fotografovanie mám ako koníček, ktorý úplne zbožňujem a bojím sa, že keby som sa s tým stretávala ako s prácou a upravovala fotky ako na bežiacom páse, tak ma to po určitej dobe omrzí. Ťažko povedať. Fotografovanie mám momentálne skôr ako privyrobenie si na nájom a živobytie počas môjho štúdia na vysokej škole v Prahe.

Otvoriť galériu (34)

Pozri aj:

Mladej slovenskej fotografke pózujú oddaní chlpáči na výnimočných záberoch. Jej láska ku psom sa preniesla…