Kristina Miřetinská prekonala anorexiu a dlhé roky bojovala s poruchami príjmu potravy, o ktorých mala v tom období málo informácií, pretože jej ich nikto nedal. Začala si o svojej chorobe zisťovať viac sama a dnes môže byť inšpiráciou pre ďalších ľudí. 

Na svojom Instagrame a blogu prináša zaujímavé informácie zo sveta porúch príjmu potravy a zároveň otvorene hovorí o svojej chorobe. Ako nám prezradila, už iba to, že o nich píše môže ľuďom pomôcť uvedomiť si, že nie je dobré keď tieto veci zažívajú a môže ich to podnietiť k tomu, začať niečo robiť alebo ukľudniť a pomôcť im pochopiť ich stav. Zdôrazňuje však, že by tieto informácie mali byť v prvom rade dostupné od lekára alebo terapeutov a preto je potrebné začať sa poruchám príjmu potravy na Slovensku venovať viac. Nie sú totiž vôbec ojedinelé.

Bojovali ste s poruchami príjmu potravy, v štrnástich rokoch ste prekonali anorexiu. Aké rizikové faktory sa o to zapríčinili a kedy ste si svoju chorobu začali uvedomovať?

Uvedomovala som si, že niečo nie je v poriadku pomerne skoro, kvôli mojím myšlienkam. Vedela som, že sa bojím, mám strach z jedla, strach necvičiť. Zhodou okolností som rok predtým písala pre školské noviny článok na túto tému. Tak som v tom mala jasno skôr, než som dosiahla kritickú hmotnosť.

Rizikové faktory som si dala dokopy až s odstupom času, po vyliečení, pretože v tej dobe som mala málo dostupných informácií. Skôr až teraz spätne mi všetko dochádza.

Aký bol jej priebeh? Ako vyzeralo vaše bežné fungovanie v tomto období?

Bola som vychudnuté dievča, teda klasickým príkladom anorexie, ale veľa ľudí to tak nemá. Nerada by som spomínala presnú hmotnosť, pretože by som tak iba posilnila presvedčenie, že závažnosť choroby závisí práve od nej. To nie je pravda.

Nebola som ako moje spolužiačky, ktoré tiež držali diéty, nezaujímala som sa o módu. Dievčatá riešili v trinástich celulitídu, ja som vtedy to slovo počula vôbec prvýkrát. Ale bola som veľmi zakríknuté nesebavedomé dievča, silno som vnímala hlavne svoje nedostatky a pubertálne meniace sa telo ich malo čoraz viac. Chcela som si spevniť postavu, začala som cvičiť, potom som prestala jesť sladkosti. Postupne to prerástlo až k tomu, že som mala striktný režim. Ten zahŕňal tri hodiny cvičenia každý deň. Oproti bežnému príjmu som jedla veľmi málo. Nemohla som mať deň bez cvičenia, nedokázala by som v tom prípade zjesť vôbec nič.

Boli ste hospitalizovaná na psychosomatickom oddelení psychiatrickej nemocnice v Pezinku. Prečo bola potrebná hospitalizácia?

Keď som to v akútnej anorexii už nezvládala, išla som za rodičmi, aby sme to riešili a podchytilo sa to pomerne rýchlo. Začala som chodiť k psychologičke, priberala som a dostala sa v podstate na ako keby zdravú hmotnosť. Ale nastali u mňa zdravotné problémy, tráviace ťažkosti, nepríjemné nafukovanie, ťažoba a nevedela som, prečo mi je tak zle. Myslela som si, že niečo nerobím správne. Spojila som si to s tým, že asi jem príliš veľa.

To sa ťahalo roky, až som sa na tieto problémy čoraz viac fixovala. Lekárske vyšetrenia mi nič nenašli, iba intolerancie. Nikto mi moje problémy nevedel vysvetliť. Hovorili, že to mám iba v hlave. V tom období, keď som mala 22 rokov, začali kolovať po internete rôzne články o tom, ako si vyliečiť črevo. Naskočila som na eliminačné diéty, s tým, že som v tom čase ešte nemala vyriešené anorektické myslenie a pravidlá a myslela som si, že sa ma už anorexia netýka.

Znovu nasledoval pád dole. Mala som strach z jedla, ale nie v zmysle priberania, ale skôr z dostavených reakcií. Nakoniec som nebola schopná zjesť nič, bála som sa všetkého, že mi z toho bude zle. Vtedy som ešte nevedela, že tie reakcie súvisia s energetickým deficitom. A s tým, že problémy s trávením sú veľmi bežné pri liečbe porúch prímu potravy reštriktívneho typu. Akurát to mi nikdy nikto nepovedal.

Chodila som na skupinové terapie a tam mi navrhli, že by bolo vhodné ísť do Pezinka, pretože sa neviem doma ďalej sama pohnúť. Tak som sa nakoniec dostala do nemocnice.

Aké boli jej pozitíva a negatíva? Vo svojom príspevku na Instagrame ste opísali ako vás lekári obviňovali z toho, že potajomky zvraciate, pretože chudnete a podobne. Ako túto skúsenosť hodnotíte z dnešného pohľadu?

Hodnotím ju pozitívne, aj z hľadiska toho, že človek sa naučí neodsudzovať ostatné psychické choroby. Ale určite si nemyslím, že je u nás dobrá úroveň liečby porúch príjmu potravy. Sú podhodnotené vzhľadom na to, aké je toto ochorenie časté a liečba je zastaralá. S pacientami s poruchou príjmu potravy je to ťažké, pretože veľa z nich o svojej chorobe klame. Nie je to niečo, čo by im malo byť vyčítané. Tak ako schizofrenikovi nikto nevyčíta, že má halucinácie, tak toto je tiež symptómom choroby.

V nemocnici som chudla, pretože sme tam nedostávali až tak veľa jedla, ako som z môjho pohľadu videla, že by bolo treba. Museli mi ho nakoniec pridávať viac, pretože som nepriberala.

Hospitalizácia mi určite veľa dala v zmysle, že som si tam mohla oddýchnuť. Pretože ľudia s poruchou príjmu potravy často trpia kompulzívnym cvičením, čo bol aj môj prípad, takže som takmer neoddychovala. Navyše som spoznala skvelú psychiatričku, s ktorou som po hospitalizácii spolupracovala a veľa mi do života priniesla. Priala by som si, aby liečba vyzerala trochu inak, pretože keď pustia pacienta domov po liečbe, je bezradný. Tam mal režim, ktorý bol kontrolovaný a zrazu to má doma robiť sám. Medzitým ešte niečo chýba.

Ako prebiehala domáca liečba? Kto alebo čo vám napokon pomohlo? Ako ste sa zo svojej choroby dostali?

V nemocnici je istý režim stravovania, ktorý je prispôsobí jej chodu. Raňajky sú o ôsmej, o desiatej desiata, o dvanástej obed. Ale nie kvôli tomu, že je to správne, ale preto, lebo oddelenie musí nejakým spôsobom fungovať. Oni nám ale tento režim predkladali a hovorili, že takto sa musíme stravovať stále. To však nie je možné v bežnom živote, keď má človek svoje povinnosti a aktivity. Byť fixovaný na presné časy je ťažké a stresujúce, veľa ľudí sa v tomto zamotalo na dlhý čas. Ja som bola tiež na tom tak, že som odmietala niekam ísť, pretože o šiestej máme večeru, tak predsa musím byť doma.

Po návrate z nemocnice sa mi zhoršil psychický stav aj trávenie. A potom som sa z toho dostala sama. Začala som si študovať informácie, hľadať ich na zahraničných stránkach. A práve to mi pomohlo, pretože som napríklad zistila, že za mojimi problémami môže stáť nedostatočný energetický príjem. Dozvedela som sa, že pokiaľ nezačnem jesť viac, tak môj tráviaci trakt nemá šancu naskočiť späť. Na základe týchto poznatkov som začala meniť veci a naozaj sa začali upravovať. Našla som si prácu, začala som žiť a postupne sa mi to podarilo.

Ako ste v tomto čase vnímali jedlo? Ako ste ku nemu pristupovali?

Môj postoj k jedlu sa menil v celom vývine. Niekedy na začiatku, keď som mala 14 rokov, tak som prestala jesť pečivo a zaradila do jedálnička nízkotučné veci – robila som to, čo som si prečítala v časopisoch. V klasickej anorexii to bolo zas o tom, jesť čo najmenej. Kalórie som si našťastie nikdy nepočítala, pretože z toho sa je ťažké dostať. Išlo mi skôr o to, aby porcie neboli veľké. Keď mi nastúpili tráviace problémy, tak som vylúčila lepok a mlieko. Toto obdobie u mňa trvalo najdlhšie. Už mi nešlo o chudnutie, ale o obavy z mojich tráviacich symptómov.

Poruchy príjmu potravy ovplyvňujú bežné fungovanie, voľný čas, medziľudské vzťahy. V čom najviac?

Nemala som bežné dospievanie, ako moji spolužiaci. Nechodila som na žiadne párty, nemala som o to žiadny záujem. Chcela som si iba doma zacvičiť. Celkovo sa v týchto prípadoch človek izoluje od okolia a stráca záujmy. Vždy som veľa čítala a bola som skôr antišportový typ. Vedela som celý deň sedieť na gauči a rozmýšľať. To však už nie je pri tejto chorobe možné. Človek má stále potrebu niečo robiť. A čokoľvek čo robí, tak to nie je naplno, pretože premýšľa iba o jedle, o tom, čo bude jesť alebo kedy bude cvičiť. Aj rozhovory s priateľmi sú vedené iba po povrchu.

Môžete povedať, že vám choroba aj niečo dala?

Určite áno. Som presvedčená o tom, že keby komunikácia v našej rodine bola otvorená, keby tam bola vzájomná dôvera a nehodnotiace prostredie, tak to nemuselo dopadnúť tak, ako to dopadlo. Práve choroba nám pomohla v komunikácii. A zároveň viem, že nebudem pokračovať v tomto vzorci aj vo svojej rodine. Rozhodne som sa veľa naučila a spoznala množstvo nových ľudí.

Na svojom Instagrame hovoríte o témach spojených s poruchami príjmu potravy otvorene. Kedy a prečo ste s tým začali?

Začala som s tým preto, a aj sa mi to stále potvrdzuje, že u nás nie sú informácie o patológii tejto choroby, o jej vplyve na psychické zdravie alebo o tom, ako veľmi je nebezpečná. Plno vecí, ktoré som aj telesne prežívala mi nikto nikdy nevysvetlil. Napríklad mi nikto nepovedal, že súvisia s podvýživou. Preto sa snažím o nich písať. Už aj to môže ľuďom pomôcť uvedomiť si, že nie je dobré keď to zažívajú, môže ich to podnietiť k tomu, začať niečo robiť. Alebo aj ukľudniť, keď si povedia, že súvisia s chorobou a už jej zrazu rozumejú lepšie.

Snažím sa hovoriť aj o tom, čo prebieha v hlave takéhoto človeka. Jeho mozog funguje inak a je to veľmi ťažké na pochopenie pre niekoho, kto to nezažil.

Prečo nemáme na Slovensku dostatok potrebných informácií?

Chýba tu špecializácia. Keď prídeme k všeobecnému lekárovi, on má možno za rok jedného pacienta s poruchami príjmu potravy a nemá špeciálne vzdelávanie ohľadom nich. Psychoterapeut sa zas nevenuje záležitostiam ohľadom telesného zdravia. Aj moja terapeutka pred niekoľkými rokmi tvrdila, že je špecializovaná, ale ja naozaj neviem v čom, pretože sme nerobili nič špeciálne pre poruchy príjmu potravy. Dokonca veľakrát hovorila o tom, čo by som mala a nemala jesť alebo že by som mala jesť zdravo. A to nie je vhodné povedať človeku s anorexiou, ktorý má v hlave nastavených milión ďalších pravidiel.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí si všimnú, že by ich blízky mohol trpieť poruchami príjmu potravy?

Keď si niečo také vo svojom okolí všimnete, určite to netreba nechať tak. Samé od seba sa to nezlepší, zvykne sa to väčšinou iba zhoršovať. Čiže radšej sa pomýliť, ako neurobiť nič. A predovšetkým treba takéhoto človeka osloviť citlivo, opísať správanie, ktoré ste si všimli a opýtať sa ho, či sa cíti v poriadku, prípadne mu podstrčiť nejaké články.

Pokiaľ ide o dieťa, naštudovala by som si niečo o rodinnej terapii. Je to jediná metóda, ktorá má výborné výsledky v liečení hlavne u tých, ktorí majú chorobu kratšie ako tri roky. Je založená na tom, že rodičia musia nútiť deti jesť pravidelne a je to dosť náročný proces.

Môžeme ľuďom v okolí poskytnúť oporu a ukázať im, že sme tu pre nich. Nikoho však nemôžeme do liečby nanútiť. Ide tam ale o čas, pretože dôsledky podvýživy sa potom nemusia dať zvrátiť späť.

Aké môžu byť dôsledky podvýživy?

Napríklad strata menštruácie, pri ktorej dochádza k poškodeniu vaječníkov. Nebýva to však také časté. Čo však časté je a u nás sa to nerieši, je riziko osteoporózy. Pretože tým, že žena stratí menštruačný cyklus, tak sa jej zníži tvorba estrogénu, ktorý je dôležitý pri stavbe kostnej hmoty. K poruchám príjmu potravy väčšinou dochádza v puberte, kedy má byť najväčšie budovanie kostí. Sú štúdie, ktoré ukazujú, že už po deviatich mesiacov bez menštruačného cyklu dochádza k poklesu kostnej hmoty.

A u nás na vyšetrenie, ktoré to potvrdzuje, nikoho neposielajú. Aj sa to snažia pacienti vydobyť, ale nechcú ich naň poslať, pretože sú mladí a osteoporóza sa predsa vyskytuje u starších žien v menopauze. Podvýživa, dlhodobý nedostatok jedla alebo zvracanie či laxatíva ovplyvňujú všetky telesné systémy. Myslím si, že je dosť podhodnocované všetko, čo môže podvýživa spôsobiť.

Čo by ste chceli, aby sa vo vnímaní porúch príjmu potravy zmenilo?

Chcela by som, aby táto téma dostala viac priestoru. Vidíme to napríklad aj v Detskej fakultnej nemocnici, kde sú dlhé čakacie doby, pretože nie je dostatok lôžok. Keďže tam nie je miesto, tak dajú deti na lokálnu psychiatriu, kde nie je špecializovaná liečba. Takže by sa toto malo rozhodne začať u nás riešiť. Pretože je nonsens, aby si ľudia hľadali informácie z Instagramu. Tak by to nemalo byť a mali by byť dostupné v prvom rade od lekára, terapeutov a podobne.

Pozri aj:

Renate nedobrovoľná hospitalizácia na psychiatrii zachránila život: Elektrošokov sa netreba báť, kazajky sú minulosťou