Kristína Laufová pracovala viac ako štyri roky ako letuška pre národnú aerolinku Kuvajtu. „Lietali sme nielen do iných krajín Blízkeho východu, ale aj do juhovýchodnej Ázie, Ameriky a Európy,“ spomína. Vďaka tomu precestovala poriadny kus sveta a ako hovorí, táto skúsenosť jej otvorila oči a rozšírila obzory. No práca letušky nie je iba o cestovaní. 

Kristína opisuje, že práca letušky je podľa nej výnimočná, pretože miestami sa môže zdať ako jedna nepretržitá dovolenka. A nepochybne aj kvôli tomu láka mnohých vyskúšať ju. Nahliadnite do toho, ako však vyzerá skutočne a čo všetko zahŕňa prostredníctvom jej skúseností a zážitkov.

Do akých miest ste cestovali najčastejšie, ktoré boli vaše najobľúbenejšie a ako dlho ste v destináciách zostávali?

Pri kratších letoch sme sa vždy s novými pasažiermi na palube vrátili naspäť do základne v Kuvajte, pri dlhších letoch sme v danej destinácii zostávali aj na noc alebo na pár dní. Medzi najčastejšie takéto lety patrili New York a Londýn, ale často som lietala aj do Indie a Bangladéša.

Mala som veľmi rada lety do Európy, napríklad Frankfurt alebo Mníchov, lebo mi pripomínali domov. Thajsko a Filipíny mi pripadali ako dovolenka a New York s nekonečnými možnosťami ma neprestal baviť ani po tom, ako som tam letela s mesačným odstupom až 11-krát po sebe – vždy totiž len na 24 hodín.

Ľudia si väčšinou pod prácou letušky predstavia dokonalý život plný cestovania a zážitkov. Ako to bolo z vášho pohľadu?

Z určitej časti to tak naozaj bolo, život palubnej posádky sa môže miestami zdať ako jedna nepretržitá dovolenka – a to hlavne za pomoci sociálnych médií, kde vidíme len tie najsvetlejšie momenty. Je to podľa mňa naozaj výnimočná práca, ktorá vás privedie na miesta, na ktoré by ste sa možno sami nedostali, rozšírite si obzory a umožní vám spoznať svet z inej perspektívy. To ale neznamená, že ako každá iná práca nemá aj svoje negatíva.

Čo ste mali na tejto práci najradšej? Aké boli najväčšie benefity, ktoré ste vnímali?

Ak by som mala použiť len jedno slovo, bola by to jej rozmanitosť. Bavilo ma chodiť do práce o tretej ráno, robiť si drdol a obliekať si uniformu, kým celý svet spal a potom môcť prespať celý deň.

Vidieť každý deň úplne novú skupinu kolegov z celého sveta, môcť s nimi prežiť často extrémne situácie a potom sa už nikdy viac v tej istej zostave na palube nestretnúť. Na každom lete sa totiž stretne novo zostavená posádka ľudí, a aj po štyroch rokoch sa mi stále stávalo, že som prišla na let a zo svojich kolegov na daný deň som nepoznala nikoho.

Ako obrovský benefit som vnímala hotely a “vreckové”, ktoré sme dostávali na dlhších letoch. Vždy som si z týchto layover letov, kedy sme sa nevracali do Kuvajtu, ale zostávali v danej krajine, spravila mini dovolenku. Ak to bola Európa, stretla som sa s rodinou. Ak neznáma krajina, išla som na výlet, spoznávala nové miesta – často aj sama, ak zvyšok posádky nebol rovnako akčný, ochutnávala miestne jedlo. Bola som neskutočne vďačná za to, že som si mohla každý mesiac priniesť čerstvé mango z Indie, ísť na masáž v Bangkoku alebo nakupovať vianočné darčeky v New Yorku.

Na svojom TikToku ale spomínate aj negatívne stránky. Aké to boli?

Osamelosť bola bežnou súčasťou života a veľakrát som si priala, aby som mohla zážitky zdieľať s niekým blízkym. Ste síce v najkrajších miestach sveta, ale väčšinu času trávite sami. Počas mojej práce ako letuška som sa “na dovolenku” domov dostala raz do roka. Voľno medzi letmi som trávila vždy v základni – v Kuvajte. Mali sme totiž nárok na 30 dní dovolenky do roka, ktoré sme si ale museli čerpať všetky naraz. Vianoce, narodeniny, víkendy, sviatky – nič také neexistovalo. Bol len rozpis letov podľa dátumu a často som ani netušila, aký deň v týždni práve je.

Stresové situácie prináša asi každá práca, v lietadle boli možno len viac urgentné. Keď sa malá nehoda stane na zemi, je postup úplne iný, ako keď sa rovnaká vec stane vo výške 10 kilometrov nad zemou. Takisto práca s ľuďmi z iných kultúr a národností je niekedy náročná a rozličnosť kultúr môže nielen obohatiť, ale aj spôsobiť nedorozumenia.

Práca letušky nie je iba o cestovaní a obsluhe cestujúcich. Čo všetko zahŕňa? Na aké situácie musí byť letuška pripravená?

Letušky podstupujú podrobný výcvik a musia ovládať technické detaily jednotlivých modelov lietadiel, bezpečnostné protokoly, prvú pomoc. Aj keď sa to reálne udeje v len veľmi malom percente prípadov, každý člen posádky musí vedieť, čo robiť pri požiari vo vzduchu, núdzovom pristátí alebo teroristickom útoku. Rovnako na palube nemáme lekárov, takže posádka musí vedieť zastúpiť aj funkciu zdravotnej sestry.

Na mojich letoch sa našťastie na palube neudialo nič vážnejšie ako krvácanie z nosa, horúčka alebo podávanie kyslíka. Moji bývalí kolegovia ale v posledných mesiacoch museli napríklad asistovať pri dvoch pôrodoch na palube.

Vo svojom blogu spomínate, ako ste z dvoch dní strávili až 25 hodín vo vzduchu. Bolo náročné zvyknúť si na takýto režim? Ako ste to zvládali?

Táto práca mi odomkla nové levely únavy, ktoré som nikdy predtým nezažila. V lietadle sme boli väčšinu času na nohách a aj fyzicky to bolo pomerne náročné. Po prvom 13-hodinovom lete z New Yorku som bez prestávky prespala 14 hodín. Jetlag, na ktorý sa mnohí sťažujú, ma ale veľmi nezasiahol. Osvedčilo sa mi orientovať sa podľa miestneho času v danej krajine – keď bola noc, spala som, keď bolo svetlo, bola som hore.

Medzi jednotlivými letmi sme mali minimálnu prestávku 12 hodín, ale často sa to s dopravou na letisko a čakaním na batožinu zredukovalo aj na 8 hodín čistého času, takže v praxi to vyzeralo tak, že som mala čas len na spánok a výmenu uniformy a letela som znova.

Bola táto práca dobre finančne ohodnotená?

Z môjho pohľadu áno, vzhľadom na to, že v podstate človek na jej výkon nepotrebuje nijaké špecifické vzdelanie ani skúsenosti. Ja som začala lietať ako 20-ročná hneď po maturite, takže vzhľadom na to, že to bola moja prvá práca, to bolo veľmi fajn.

Záleží, samozrejme, aj od krajiny a typu spoločnosti, na Blízkom východe je táto práca ohodnotená o niečo lepšie ako v európskych nízkonákladových spoločnostiach. Nie je to ale zadarmo. Veľakrát som si po prebdenej noci na náročnom lete povedala, že si tú výplatu naozaj zaslúžime.

Zažili ste nejakú nepríjemnú skúsenosť na palube?

Raz kvôli počasiu a zníženej viditeľnosti náš let do Kuvajtu po neúspešnom pokuse o pristátie odklonili na najbližšie letisko v Dauhe. 120 pasažierov vtedy začalo panikáriť a museli sme ich upokojiť a udržať na palube ďalšie tri hodiny, kým sa počasie nezlepšilo. Tým, že sme už boli na konci 6-hodinového letu z Indie sme už nemali na palube vôbec žiadne jedlo a len zvyšky nápojov, čo situácii veľmi nepomáhalo.

Nepríjemné bolo takisto, keď som vo svojej zóne mala pacienta na nosidlách pripojeného na najrôznejšie prístroje, ktorý cestoval do Ameriky na transplantáciu srdca a ak by sa čokoľvek stalo, nad Atlantikom sme nemali kde núdzovo pristáť.

Ako sa správajú cestujúci k letuškám alebo stevardom? Majú rešpekt?

Veľká časť cestujúcich sa správala slušne a s úctou. Samozrejme, našli sa takí, ktorí nás videli ako slúžky alebo upratovačky. Sadli si na svoje miesta, kufre nechali v uličke, a len pohybom prsta naznačili, aby sme ich vyložili my.

Pasažieri často nevedia, že letuška nemá automaticky v náplni práce zdvíhať batožinu. My sme napríklad v našej spoločnosti mali zakázané vykladať kufre, ak vyslovene nešlo o starších ľudí, matky s deťmi alebo zdravotne znevýhodnených pasažierov.

Máte aj nejakú zábavnú príhodu s cestujúcimi?

Veľa vtipných príbehov sa stalo práve na nočných letoch, keď už sme my aj pasažieri boli na pokraji síl. Kolega už zo zúfalstva pri vysvetľovaní už po 50-krát na danom lete, ako sa otvárajú dvere na toaletu ďalšiemu pasažierovi v rade povedal, že stačí zatlieskať a dvere sa otvoria. Nečakali sme, že mu niekto uverí, ale začali to skúšať všetci. S otváraním dverí na záchod sa toho stalo viac. Počas cesty do Dháky niekto uviazol vnútri a namiesto toho, aby použil kľučku, vybral celé dvere z pántov.

Čo by mali podľa vás cestujúci v lietadle prestať robiť, no napriek tomu to stále robia?

Začať si odopínať bezpečnostné pásy, vstávať a vyberať si batožinu hneď po tom, ako sa lietadlo dotkne zeme! Málokto vie, že čas, kedy sa lietadlo pohybuje po zemi pred odletom alebo priamo po pristátí je tou najnebezpečnejšou časťou letu. Aj po úplnom zastavení lietadla trvá nejaký čas, kým sa dvere otvoria a pokiaľ svieti znak bezpečnostných pásov, mali by pasažieri stále sedieť pripútaní na svojich miestach.

Veľa mladých ľudí práca letušky respektíve stevarda láka. Komu by ste ju ale skutočne odporúčali a komu zas nie?

Človek musí byť veľmi samostatný a sebestačný, schopný prispôsobiť sa takmer všetkému. Otvorený novému a neznámemu, pripravený spoznávať a neodsúdiť to, čo je iné. Táto práca je skvelou voľbou pre niekoho, kto nemá rád bežnú rutinu.

Keď človek lieta, aj čas letí neskutočne rýchlo. Nevnímate dni a týždne, len si zrazu uvedomíte, že prešiel ďalší mesiac. Je to takisto práca s ľuďmi, či už hovoríme o pasažieroch alebo kolegoch z posádky a pilotoch, takže si vyžaduje istú dávku trpezlivosti a empatie.

Prečo ste sa rozhodli s touto prácou skončiť?

Chcela som viac “normálnosti” do svojho života. Chýbala mi štruktúra, režim, pravidelnosť a, samozrejme, aj domov a rodina. Bola to úžasná skúsenosť a mne ako vtedy 20-ročnému dievčaťu neuveriteľne otvorila oči a rozšírila obzory, ale verím, že som si z nej zobrala, čo som potrebovala a je čas sa posunúť ďalej.

Otvoriť galériu (9)

Pozri aj:

Aleš precestoval 62 krajín: Na Taiwane mi cudzinka ponúkla milión za oplodnenie, cez Tinder som…