Katarína Sládečková pochádza zo Šale a študuje v Číne. Keď sa do tejto krajiny prvýkrát dostala, nepoznala miestny jazyk, no napriek tomu to riskla a odišla tam žiť. Ako sa napokon ukázalo, bolo to dobré rozhodnutie — podarilo sa jej napríklad dostať sa do top štvorky v celosvetovej súťaži pre študentov čínskeho jazyka, aj keď sa ho učí v podstate len chvíľu. Ako sama priznáva, život v Číne vyzerá inak, ak čínštinu ovládate. 

Niektoré príležitosti, ktoré nás v živote postretnú, by sme mali využiť. Svoje o tom vie aj Katarína, ktorá dostala ročné štipendium na štúdium čínskeho jazyka v Číne.

Najprv dlho váhala, či ho využiť a ísť. No uvedomila si, že takúto možnosť nedostane hocikto a nie je isté, že by sa jej v budúcnosti ešte niekedy naskytla. „A tak som si zbalila kufre a o necelý mesiac sa ocitla v Číne,“ vysvetlila nám.

Ako ste sa dostali do Číny?

Do Číny som sa prvýkrát dostala, keď som mala 24 rokov. V tom čase som dostala štipendium na ročné štúdium čínskeho jazyka. Od tej doby som v Číne zostala a do dnešného dňa tam študujem, konkrétne už 6 rokov. Počas pandémie som však bola na Slovensku, a teda reálny čas strávený v Číne je zhruba tri roky. Vyštudovala som tu dve magisterské štúdiá, jedno v anglickom jazyku — odbor obchodná administratíva, a druhé budem končiť budúci mesiac — učiteľstvo čínskeho jazyka, štúdium v čínskom jazyku.

Čím vás lákala práve táto krajina?

V 13 rokoch som začala robiť kung-fu, pričom som sa učila nielen obranu, ale aj čínske myšlienky, ktoré ma oslovili.

Neskôr, keď už som mala možnosť osobne spoznať Čínu, ma ako prvé očarila mentalita ľudí. Sú veľmi milí, nápomocní a priateľskí. Kultúra je taktiež veľmi rozmanitá a odlišná. Celkovo ma teda život v Číne uchvátil natoľko, že som si pôvodný jeden rok predlžovala už niekoľkokrát.

Nemali ste spočiatku strach vycestovať do neznáma? Ako ste sa pripravovali na to, že odídete žiť do zahraničia?

Moje prvé vycestovanie do Číny bolo zároveň aj mojím prvým odlúčením od rodiny na dlhšie než týždeň. Dlho som váhala či ísť, alebo nie. Je to predsa len veľký krok a veľká zmena. Navyše som v tom čase nevedela ani po čínsky. Mamina ma však upokojila slovami, že „takúto príležitosť nedostane hocikto, ak sa ti nebude páčiť, vždy sa môžeš vrátiť, no ak odmietneš túto príležitosť, nie je isté, že sa ti naskytne druhá šanca“. A tak som si zbalila kufre a o necelý mesiac sa ocitla v Číne.

Pripraviť sa na odlet do Číny sa viac-menej nedá. Človek sa snaží zbaliť čo najlepšie na celý rok, no zistí, že 23 kg kufor je nič. Zopár kúskov oblečenia a je hneď plný. Moje balenie teda spočívalo v stratégii zobrať zo Slovenska suveníry a ostatné oblečenie a životu potrebné veci sa dajú kúpiť aj v Číne. Uistila som sa ale, aby mali moji rodičia WeChat, teda sociálnu sieť využívanú v Číne, aby som sa s nimi dokázala hocikedy spojiť.

Zaujímavé a netypické je, že keď ste do Číny prišli, nevedeli ste jazyk. Mali ste problém s komunikáciou? Ako vás vnímali miestni?