Druhá svetová vojna prináša mnohé smutné príbehy. Jedným takým sú osudy tisícok mladých mužov, ktorí bojovali za Japonsko a boli poslaní na „dobrovoľnú“ smrť, ktorou mali spôsobiť nepriateľovi veľké škody. Kamikadze bol však iba zbytočným pokusom odvrátiť porážku Japonska a hrozný čin k stovkám mladých Japoncov a ich rodinám. 

Japonci pojem kamikadze, v preklade božský vietor, používali na označenie dvoch tropických cyklónov, ktoré v rokoch 1274 a 1281 zničili mongolskú inváznu flotilu.

Tento pojem, na označenie samovražedných leteckých útokov počas vojny nepoužívali, v Japonsku sa kamikadze nazývalo špeciálne útočné jednotky. Americkí prekladatelia jednoducho urobili chybu, no pojem sa neskôr zaužíval.

Počiatky kamikadze

Za prvého kamikadze je považovaný kapitán Masafumi Arima, veliteľ 26. vzdušnej flotily. Ten viedol útok na lietadlovú loď USS Franklin a pri útoku zahlásil do vysielačky, že sa vrhá na cieľ. Pri nálete sa mu ale odtrhli krídla a loď zasiahli iba niektoré trosky. Dodnes nie je jasné, či naozaj chcel do lode dobrovoľne naraziť, no japonská propaganda tento útok šikovne vyzdvihovala a dávala jeho počin ako príklad pre ostatných pilotov.

Japonsko malo v bojoch proti Američanom zásadnú nevýhodu a voči lietadlovým lodiam sa nevedelo efektívne bojovať. 19. októbra 1944 sa stretli vysokí japonskí dôstojníci a komodor Takidžiró Óniši predostrel myšlienku cielených samovražedných útokov, s ktorou ostatní účastníci súhlasili.

Piloti podľa ich záverov mali byť samurajského pôvodu, absolventi námornej akadémie a tiež dobrovoľníci. Toto všetko sa ale v priebehu času zmenilo.

Dobrovoľníci len na oko

Japonci si časom uvedomili, že posielať na istú smrť skúsených japonských pilotov je veľkým mrhaním. Preto neskôr boli vyberaní mladí a neskúsení muži, ktorí absolvovali iba krátke výcviky. Tým ale chýbala prax v pilotovaní a tak často buď cieľ netrafili, alebo boli zostrelení ešte pred samotným nárazom na cieľ.

Piloti sa však prihlasovali dobrovoľne. Aspoň tak to bolo v dokumentoch. V podstate mali iba tri možnosti. Buď zomrú dobrovoľne a s nadšením, zomrú iba dobrovoľne, alebo zomrú nedobrovoľne. Keďže všetky tri možnosti boli vo výsledku tie isté, len pri tretej možnosti boli ešte označení za podradných, každý išiel na dobrovoľnú smrť.

Tvrdý výcvik

Ako uvádzajú denníky Kamikadze, výcvik vojakov bol neskutočne tvrdý. Boli v podstate trénovaní na to, aby zahynuli v boji. Ak mali byť zajatí, mali si radšej vystreliť mozog z hlavy. Japonská vojenská tradícia mala jedinečný prvok. Kým nemeckým vojakom vraveli, aby v bojoch zabíjali, japonským hovorili, aby v bojoch zomreli. Vojaci sa tiež báli dopadov na ich rodiny, keďže podľa tradície ak spácha vojak trestný čin, trest sa potom prenáša na 5 generácií.

Mladí vojaci tak boli staršími zneužívaní, často bití a mnohokrát bitka skončila aj smrťou. To všetko znamenalo, že keď vojakom povedali, že majú ísť na smrť, takmer nikto neprotestoval. Výber pilotov kamikadze zvyčajne prebiehal tak, že tí, ktorí nechceli ísť za pilota, museli urobil krok vpred, prípadne sa prihlásiť. To sa mnohí jednoducho báli urobiť, aby neboli za zradcov Japonska a cisára.

Kasuga Takeo, ktorý pôsobil na vojenskej základni, v roku 1995 opísal, ako vyzerali posledné hodiny pilotov kamikadze:

„Konali sa rozlúčkové večierky, piloti pili studené saké, niektorí si dali iba jeden pohár, iní pili v jednom kuse. Celé miesto sa zmenilo na chaos. Niektorí mečom rozbíjali žiarovky, iní zobrali stoličky a rozbíjali nimi okná, alebo trhali biele obrusy. Spievali vojenské pesničky alebo preklínali svoj osud. Mnohí kričali od zúfalstva alebo iba plakali. Všetci mysleli na svoje rodiny, pred očami mali tváre svojich priateliek či matiek, s ktorými sa už nestihnú rozlúčiť.“

Priebeh útoku kamikadze

Pred samotným odletom boli piloti povýšení a kto chcel, mohol si dať saké. Do lietadla si brali samurajský meč, na hlavu si uviazali bielu pásku s červeným kruhom, ako symbol Japonska. Zvolili si svoje posmrtné meno, pod ktorým mali byť evidovaní. Podľa japonskej ústavy sa z nich po útoku stávali vojnoví bohovia v šintoistickom chráme Jasakumi.

Prvý útok kamikadze sa udial 25. októbra 1944, keď skupina kamikadze lietadiel objavila 6 eskortných lietadlových lodí. Prvý kamikadze z výšky 2 000 metrov strmhlav dopadol na palubu lietadlovej lode USS Suwanee. Rozbil letovú palubu, zabil a zranil 50 námorníkov, loď síce nezničil, ale tá bola na určitú dobu vyradená z boja. Ďalší štyria boli zostrelení v priebehu útoku.

Šiesty stroj sa dostal nad lietadlovú loď USS St. Lo. Následne po krídle skĺzol k lodi a dopadol na zadnú časť letovej paluby. Prerazil ju a vybuchol na hangárovej palube. Tam sa v tej dobe nachádzalo 8 torpéd pripravovaných k akcii. Došlo k sérii explózií a k nezvládnuteľným požiarom. Už 10 minút po zásahu loď horela po celej dĺžke a námorný kapitán Mac Kenne dal rozkaz k opusteniu. 20 minút od útoku explodovali v obrovskom výbuchu palivové nádrže, loď sa prevrátila na bok a potopila. Zahynulo 200 námorníkov, z tých 780 ktorí prežili boli mnohí vážne ranení. S loďou sa potopilo i 34 lietadiel.

Desivá bilancia

Podobné útoky vykonávalo japonské letectvo až do konca vojny v auguste 1945. Najväčšie škody americkému námorníctvu spôsobili v bitke pri Okinawe, v ktorej 11. mája 1945 vyslali proti americkej inváznej armáde šiesty z 10 leteckých protiútokov pod kódovým označením Operácia plávajúca chryzantéma č. 6.

Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny ukončilo svoj život pri samovražedných útokoch asi 2 800 pilotov, ktorí zabili 4 900 námorníkov a rovnaký počet ich aj zranili. Japonci tak boli ochotní obetovať život jedného mladého muža za ani nie dvoch mŕtvych mužov na druhej strane. Aj takto vyzeralo japonské zúfalstvo z toho, že druhá svetová vojna sa nevyvíjala v ich prospech.

Pozri aj:

Druhá svetová vojna v číslach: V Stalingrade bojoval 6-ročný chlapec, vojaci tvorili len 30 %…