Viac než storočie sa vedci opierali práve o výskumy dvojičiek, aby lepšie pochopili správanie sa ľudí podmienené genetikou. Dvojičky zdieľajú fyzické aj psychické puto, ktoré je v ľudskej interakcii jedinečné. Také silné puto nie je možné nájsť u súrodencov rôzneho veku. Jedno z najzvláštnejších pút však zdieľali dvojičky June a Jennifer. Hovorí sa, že jedna zo sestier umrela, aby tá druhá mohla viesť plnohodnotný život.
June a Jennifer sa narodili v roku 1963 a boli známe ako „Tiché dvojčatá“ keďže komunikovali len medzi sebou, avšak s nikým iným
June a Jennifer sa narodili 11. apríla 1963 na Barbadose. Po ich narodení sa rodina presťahovala do Haverfordwestu vo Walese. S pribúdajúcim vekom sa dvojičky stali nerozlučnou dvojkou. Dokonca medzi sebou komunikovali zvláštnym zrýchleným jazykom, ktorý pripomínal anglické nárečie, avšak nikto im nerozumel. Dokonca ani ich rodičia.
Dvojičky boli v komunite, v ktorej vyrastali, jediné deti tmavej pleti. Kvôli tomu boli v škole šikanované. Táto traumatická skúsenosť viedla k tomu, že odmietli komunikovať s kýmkoľvek. Rozprávali sa len medzi sebou jazykom, ktorému nikto nerozumel.
Vo veku 14 rokov boli dvojičky poslané za terapeutom, dokonca navštevovali aj rôzne internátne školy, aby ich rodičia donútili komunikovať aj s inými ľuďmi. To ale nepomohlo a dievčatá sa ešte viac stránili spoločnosti.
Kvôli odmietaniu komunikovať s inými ľuďmi navštívili June a Jennifer mnoho terapeutov, ani jeden z nich ich však nedonútil rozprávať sa so svojim okolím. V snahe prelomiť izoláciu boli poslané na rôzne internátne školy, to im však vôbec nepomohlo. V konečnom dôsledku komunikovali ešte menej a stiahli sa ešte viac do úzadia.
Po ich opätovnom stretnutí strávili dievčatá niekoľko rokov vo svojej izbe v dobrovoľnej izolácii. Hrali jedna pre druhú hry a písali si denníky. V tých odhalili temnú stránku svojho puta.
Po tom, čo lekári videli nežiadúce účinky oddelenia dvojičiek, požiadali rodinu, aby ich znova dali dokopy. Niekoľko rokov následne strávili dvojčatá izolované vo svojej izbe. Zabávali sa hraním s bábikami a vytváraním a hraním príbehov. V roku 1979 dostali na Vianoce do daru denníky. Od toho dňa písali veľmi intenzívne, denne napísali aj tritisíc slov.
Na stránkach svojich denníkov odhalili dievčatá temnú stránku svojho puta. June napísala: „Nikto netrpí tak ako ja, nie so sestrou, s manželom, ani s manželkou, ani s dieťaťom, ale moja sestra, temný tieň oberajúci ma o slnečné lúče, je moje jediné trápenie.“
Inšpirované svojimi denníkmi začali písať novely zobrazujúce muža a ženu, ktorí páchali trestné činy. June napísala dielo Pepsi – Cola Addict a Jennifer The Pugilist, Discomania, The taxi driver´s son a mnoho ďalších krátkych príbehov.
Popri písaní denníkov sa sestry rozhodli rozbehnúť kariéru v písaní. Zúčastnili sa korešpondenčného kurzu tvorivého písania a každá zo sestier napísala niekoľko noviel. Príbehy, ktoré písala June sa odohrávali hlavne v Malibu, Kalifornii a USA. Novela Pepsi – Cola Addict bola o stredoškolskom hrdinovi, ktorý bol zvádzaný svojim učiteľom a neskôr bol poslaný do polepšovne. Tam ho však terorizoval homosexuálny dozorca. Jennifer napísala tri novely a hru určenú pre rádiá, ktorej názov bol Postman and Postwoman. Ich diela však vo svete literatúry nezaznamenali žiaden výrazný úspech.
Neskôr sa dvojčatá dali na kriminálne chodníčky. Kvôli nevhodnému správaniu boli poslané do ústavu Broadmore, kde strávili 14 rokov.
Po tom, čo ich novely nezískali príliš veľa pozornosti, dvojičky sa dali na trestné chodníčky. Dopustili sa drobných krádeží, škrtili jedna druhú a dokonca podpálili budovu. Kvôli podpaľačstvu sa dostali aj pred súd. Keďže trpeli závažnou sociálnou poruchou, sudca sa rozhodol, že budú umiestnené v ústave. Ich prípad sa stal slávnym, keď o nich novinárka Marjorie Wallace napísala do The Sunday Times.
V ústave boli lekári zo správania sestier zmätení. Striedali sa v jedení. Jeden deň sa jedna zo sestier najedla do prasknutia, kým druhá hladovala. Na ďalší deň sa vystriedali. Sestry boli umiestnené v celách, každá na opačnom konci nemocnice, avšak sestry ich často nachádzali akoby zamrznuté v rovnakých pozíciách.
Počas pobytu v ústave uzavreli dohodu, že jedna z nich zomrie. Keď sa lekári rozhodli, že dvojičky presunú na inú kliniku, Jennifer prevoz neprežila. Jej smrť dodnes zostáva nevyriešenou záhadou.
Počas pobytu v ústave sestry začali veriť, že ak má jedna z nich viesť normálny život, druhá musí zomrieť. Po mnohých diskusiách sa dohodli, že by to mala byť Jennifer, kto umrie. V marci v roku 1993 sa lekári rozhodli sestry presunúť inde. Ešte predtým s nimi prišla novinárka Marjorie Wallace urobiť rozhovor. Počas rozhovoru zrazu Jennifer vyhlásila: „Marjorie, Marjorie, budem musieť zomrieť.“ Keď sa Wallaceová opýtala prečo, Jennifer len odpovedala, že sa tak rozhodli.
Počas presunu na inú kliniku Jennifer s otvorenými očami oddychovala v Juninom náručí. Neďaleko od kliniky však Jennifer prestala javiť známky života a lekári ju vyhlásili za mŕtvu. Ako príčinu smrti určili náhly zápal srdca. Počas pitvy v tele nebol nájdený žiaden jed ani drogy a jej smrť ostáva záhadou.
Po tom, čo Jennifer zomrela, June vyhlásila, že sa cíti oslobodene a jej sestra sa vzdala života kvôli nej. Momentálne žije normálnym životom vo Walese.
Keď bola June neskôr vypočúvaná uviedla, že Jennifer sa posledných niekoľko dní správala zvláštne. Jej reč bola nezreteľná a obe dospeli k záveru, že umiera. Keď ju o niekoľko dní opäť navštívila Wallaceová, June povedala: „Aspoň som voľná, oslobodená a Jennifer sa vzdala svojho života kvôli mne.“ Zvláštne je, že po smrti svojej sestry začala June normálne komunikovať s ľuďmi. Už viac nepotrebovala pomoc psychiatrov a opäť sa vrátila do svojej komunity. Teraz žije pokojný život vo Walese neďaleko svojich rodičov.
Doteraz nikto neodhalil tajomstvá tohto bizarného súrodeneckého vzťahu sestier Gibbonsových. Snáď okrem útržkov z Jenniferinho denníka: „Stali sme sa pre seba fatálnymi nepriateľmi. Cítime, že z našich tiel vychádzajú smrteľné lúče prepichujúce pokožku tej druhej. Pýtam sa samej seba, môžem sa zbaviť vlastného tieňa? Je to možné, alebo nemožné? Bez môjho tieňa, umrela by som? Bez svojho tieňa, získala by som život, slobodu, alebo by som bola odkázaná na smrť? Bez svojho tieňa, ktorý je tvárou biedy, podvodu a vraždy.“
interez.sk (Petra Sušaninová) unbelievable-facts.com
Nahlásiť chybu v článku