Nie je Slovák, ktorý by ju nepoznal. Tresku možno považovať za tradičné slovenské jedlo a špecialitu, akou je aj bryndza. Stala sa neodmysliteľnou súčasťou raňajok, obedov, olovrantov či skvelým doplnkom na výlety. 

Príbeh tresky je rovnako zaujímavý ako príbeh jej stvoriteľa, rodáka z Nového Mesta nad Váhom, Júliusa Boška. Za prvej republiky sa vyučil za kuchára a cukrára. Na námestí v Novom Meste nad Váhom si kúpil dom – na poschodí žil so svojou prvou manželkou, no a dole si otvoril cukráreň, ktorá bola vychýrená široko-ďaleko. Žena ho však po dvoch rokoch manželstva opustila, no oženil sa aj druhýkrát.

Zmena prišla po vojne

Na námestí a v centre mesta mali svoje obchody a kaviarne aj Židia, ktorí boli počas vojny nútení opustiť svoje domovy. To spôsobilo pokles spoločenského života v meste. Počas znárodnenia museli Boškovci predať svoj dom aj s cukrárňou a bytmi štátu, žiaľ, hlboko pod cenu. Z Nového Mesta nad Váhom tak putovala rodina Bošková, v tom čase už obdarená dvomi synmi, do Bratislavy. V jednoizbovom bratislaviskom byte im bolo síce pritesno, no dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a časom prišiel na svet aj tretí syn.

Rodina žila kúsok od bratislavskej prevádzky národného podniku Ryba. Ten v tom čase sídlil aj v Košiciach a Žiline, kde fungovala výroba rybích špecialít na Slovensku najdlhšie, už od roku 1924. Július sa tam zamestnal a netrvalo dlho, kým sa vypracoval na vedúceho výroby. Štát vtedy podporoval dovoz rýb zo severských krajín, keďže morské ryby boli najlepším zdrojom živín a po vojne aj spestrili jedálniček Čechoslovákov.

Celé ryby sa im zunovali

Zo začiatku sa v Rybe predávali len celé ryby, ktoré boli určené na domáce spracovanie. Tie však prestali ísť na odbyt, ľudia sa ich totižto prejedli. Keďže bol Boško kreatívny človek a prípravu jedál mal, ako vyučený kuchár, v malíčku, na vlastnú päsť začal experimentovať. V roku 1954 uzrela svetlo sveta zmes varenej tresky, zeleniny a majonézy. Samozrejme, že v Bratislave sa stala hitom okamžite a onedlho sa už vyrábala naprieč celým Slovenskom.

Okrem toho, že Boško dohliadal na výrobu a podieľal sa na vývoji nových rybích špecialít, stíhal počas víkendov a po večeroch pracovať ako kuchár vo vychytených bratislavských hoteloch. Bol vychýrený špecialista na studenú kuchyňu, a tak sa dostal aj na štátnické recepcie. Vďaka svojim zručnostiam sa uplatnil na nejaký čas aj v hoteli vo Viedni.

V bratislavskej Rybe pracoval až do začiatku 70-tych rokov, do skončenia výroby na Dunajskej ulici. Neskôr mu ostala ako hlavná náplň práca v hotelierstve a popri tom si na istý čas prenajal na Bajkalskej ulici garáž, kde varil, mrazil a predával svoju vlastnú zmrzlinu.

Kedysi sa nevyrábala do zásoby

Treska sa kedysi nevyrábala do zásoby. Čo sa v noci alebo ráno urobilo, to sa cez deň minulo. Ľudia, ktorí by si ju kúpili na viac dní, by zostali sklamaní, treska totižto skyslela. Dnes už však existujú iné technologické postupy a treska musí vydržať v chladničke dlhšie.

Ryba Žilina, ktorá je dnes najväčším výrobcom tresky, sa však snaží dbať na tradíciu. Kladie sa dôraz na výber surovín, či už ide o ryby alebo zeleninu, a takisto aj na ich spôsob spracovania. To všetko s cieľom mať v treske čo najviac prirodzených živín a čo najmenej prídavných látok. A samozrejme, zachovať jej výnimočnú chuť.

Žilinská treska sa z pohľadu aktuálneho zloženia môže smelo zaradiť aj medzi moderné potraviny, ktoré zohľadňujú trendy v stravovaní. Vďaka rybiemu mäsu a zdravému repkovému oleju v majonéze je bohatá na omega – 3 mastné kyseliny. Jej konzumáciou prijímame v prirodzenej forme jód i selén.

Výhodou je tiež, že neobsahuje lepok ani laktózu. Ryba Žilina bola prvým výrobcom tresky na Slovensku, ktorý v roku 2015 vypustil z receptúry umelé sladidlá, pridal podiel zdravej zeleniny a zredukoval umelé konzervanty na nevyhnutné minimum.

V spolupráci s Ryba Žilina