Júlia Szekely sa do Rumunska vybrala v rámci výmenného študijného pobytu. Získala tu ale omnoho viac, ako len nové vedomosti. Natrafila tu na lásku a v rumunskej nemocnici sa jej narodila dcérka. Aké zážitky si z tejto krajiny, kde strávila niekoľko rokov, odniesla?

Ako si sa dostala do Rumunska, a prečo viedli tvoje kroky práve sem?

Moja cesta do tejto krajiny bola daná dávno predtým, ako som o nej reálne začala uvažovať. Raz som sedela pred televízorom, nič som nemala v pláne pozerať, ale objavil sa úvod filmu Transylvania od Tonyho Gatlifa a ja som ho v úžase dopozerala do konca, kedy som vnútorne cítila, že tam raz chcem žiť. O niekoľko rokov na to som sedela vo vlaku a smerovala na výmenný študijný pobyt do Brašova.

Aký bol tvoj prvý dojem z tejto krajiny? Čo ti spôsobilo najväčší kultúrny šok?

Hneď, ako som prekročila hranice, som pocítila, že toto je jednoducho láska na prvý pohľad. Ťažko sa to opisuje, ale keď som zbadala vonku viať rumunskú vlajku, pocítila som v duši príjemný pocit tepla, šteklenia z dobrodružstva a akéhosi naplnenia. Ako keď sa konečne toľko hľadaný dielik zo skladačky nájde a presne zapadne.

Nebola to moja prvá návšteva cudzej krajiny na dlhšiu dobu a možno aj preto som nevnímala takmer nič ako kultúrny šok. Brala som všetko, čo krajina ponúkala úplne prirodzene a s radosťou.

Čo bolo na živote v Rumunku to najkrajšie a čo to najťažšie?

Najkrajšie bolo to, že tam moje dospelé ja našlo domov, lásku, radosť, prijatie a že tam môj život hýril všetkými možnými farbami. Milovala som zaspávať v lete pri otvorenom okne, kedy sa vonku miešal tmavý pokoj dedinskej noci so zvukom klusajúcich koní, milovala som, keď na kopcoch v našom okolí bola hustá hmla, keď sme si so susedou cez plot podávali cibuľu…

Najťažšie bolo nájsť harmóniu medzi mojím šťastím tam a nepochopením okolia, prečo práve Rumunsko. Neustále logicky obhajovať niečo, čo duša jednoducho cíti, bolo pre mňa náročné. Ťažko som niesla aj ironické poznámky týkajúce sa toho, čo za miesto som si to pre život zvolila. To, či som tam šťastná, sa nejavilo ako podstatné. Podstatné bolo, že to nie je život podľa predstáv iných a že to nie je západná krajina. Cítila som to ako veľkú ťarchu, ktorú som v istý moment nedokázala vnútorne ustáť.