V roku 1990 sa rozhodol odísť do Spojených štátov amerických, o ktorých mu rozprával príbehy ešte jeho starý otec. V kroji a bez znalosti jazyka spal prvú noc na lavičke pred letiskom, no postupne sa vypracoval na stavebný dozor v spoločnosti, ktorá pracuje s nehnuteľnosťami v hodnote miliónov eur. Jozef Biľ je teda príkladom toho, že splniť si svoj americký sen je skutočne možné. 

Jozef Biľ je rodák z Bardejova, ktorý sa s kamarátom tesne po revolúcii rozhodol odísť do veľkého sveta. Z pomocných prác sa vyformoval až na majiteľa stavebnej firmy, pričom dnes pôsobí ako stavebný dozor v prestížnej spoločnosti.

S Jozefom sme sa spojili na diaľku a zatiaľ čo na Slovensku bol pomaly večer, čas v New Yorku ukazoval 12:30. Jozef nám tak dokonca počas pauzy ukázal, ako vyzerá práca stavbyvedúceho na 118. poschodí na najvyššej rezidenčnej budove sveta na západnej pologuli.

Internet nedávno obletela fotografia, na ktorej stojíte v Pittsburghu v šarišskom kroji. Aké spomienky sa vám viažu na ten deň?

Pozerajúc na tú fotografiu sa mi vynárajú spomienky spred 33 rokov. Stojím pred Slovenským národným klubom, kam sme mali namierené s kamarátom Lacom, ktorý so mnou vycestoval. Sú to úsmevné spomienky, keďže ten kroj sa stal silnou súčasťou mojich začiatkov v USA. Predtým sme videli Ameriku len na glóbuse, nikoho sme v New Yorku nepoznali. Preto som dostal nápad, aby sme šli v krojoch, myslel som si, že nás tam potom ľahšie spozná nejaký Slovák.

Aké boli prvé momenty a dni v Spojených štátoch?

Ešte v Prahe na hlavnej stanici sme sa prezliekli do krojov. Došli sme na letisko a na kontrole hneď prvá otázka znela: „Kam jste se vybrali, Jánošíci?“ Ide toto lietadlo do Ameriky? Po kladnej odpovedi bola kontrola na konci a išli sme do lietadla. Musel byť na nás veľmi divný pohľad, keďže ja mám 2 metre a Laco mal vtedy dlhú bradu.

Pristáli sme na letisku JFK a ako prvé sme si išli kúpiť mapu. Ja som sa učil angličtinu, tak že skúsim, ale pani v kiosku na mňa pozerala, akoby som mal tykadlá a prišiel z inej planéty. Kým sme sa s Lacom dohadovali, započul našu debatu okoloidúci mladý chalan, ktorý žil v Kalifornii, ale bol z Bratislavy. Ten nám dal rady do života, pretože my sme prišli prakticky naslepo. Obaja sme síce mali v USA nejakých vzdialených príbuzných, no boli ďaleko.

Poradil nám, aby sme prvú noc ostali na letisku, že je to bezpečnejšie než New York, kde je to o krk. Tak sme teda ostali nocovať na letisku. Pred polnocou nás vyhodili von, a tak sme sa viacerí zišli na lavičkách. Letisko je v Queense, vo štvrti Jamaica, ktorá nie je veľmi bezpečná, často tam chodia bezdomovci pýtať peniaze a tak. Keď prišli k nám, postavil som sa im zoči voči s mojou 2-metrovou výškou a oni si len zašomrali, že „motherf*ckers.“ (smiech)

Do USA ste odišli v roku 1990, aký bol dôvod vášho odchodu zo Slovenska? Bol vaším cieľom povestný americký sen?

Bolo to 18. mája 1990, a ja som si splnil detský sen. Inšpiráciu na to, aby som šiel do USA, mi dal môj dedo. On bol v 20. rokoch v USA a pracoval v uhoľnej bani. Vrátil sa však domov, lebo babka vtedy povedala, že do Ameriky pôjde len v prípade, ak postavia most. (smiech)

Dedo sa vrátil, nakúpil pozemky, role a stal sa z neho farmár a statkár. Po príchode Boľševikov mu však všetko vzali, bol z neho zlomený človek. Vtedy ma tak držal na kolenách a hovoril mi príbehy z USA, radil mi, aby som nikdy neostal na Slovensku, ale odišiel preč. Spomínal vysoké „bildingy“ (budovy), veľké „káry“ (autá). Povedal som si teda, že raz tú Ameriku chcem vidieť.

Ako ste si hľadali prácu?

Laco mal vzdialeného príbuzného asi hodinu jazdy od New Yorku. Mali sme síce adresu a pýtali sme sa ľudí, ale nikto to miesto nepoznal. Išli sme na policajnú stanicu, kde sa nás policajtka opýtala, či sme z Mexika, pretože sme mali na sebe naše kroje. Prišiel jej kolega, aby nás odviezol.

Nasadli sme do auta, do ktorého inak zbierajú tých, ktorých zatknú a vezú do záchytky. Odviezol nás na adresu, kde nás čakal Lacov príbuzný. Ako prvé sa opýtal, že ako je možné, že sme deň v USA a už nás zatkli, policajt mu však všetko vysvetlil. Problémom bolo, keď nám dedo povedal, že asi nedostaneme prácu, pretože nemáme zelenú kartu, to teda bolo veľmi „povzbudivé“.

Napokon sme skončili v inom meste v Pensylvánii, kam sa zhodou náhod prisťahoval môj vzdialený príbuzný, ktorý bol farárom. Ubytoval nás v kláštore, každý dostal svoju izbu, ráno sme sa pomodlili, najedli a potom sme si hľadali prácu. Neskôr sme boli aj vo Washingtone, všade to bolo náročné, pretože sme nemali zelenú kartu.

Zavolal som bratrancovi, ktorý žil v Pittsburghu a odišli sme tam. Dal nám kontakt na správnych ľudí, konkrétne išlo o honorárneho konzula pre Slovensko za štát Pensylvánia. Bývali sme u nich doma. Keďže sme stavbári a oni potrebovali opraviť dom, dali nám prácu. Boli sme platení v hotovosti, 5 dolárov na hodinu, čo v tej dobe boli veľmi slušné peniaze.

Úsmevná príhoda z mojich začiatkov v anglickom jazyku bola určite vtedy, keď som si potreboval kúpiť rifle. Volal som sekretárke konzula, ktorá nás vozila, keď sme potrebovali ísť niekam autom. Hovorím jej, že si potrebujem kúpiť „rifle“, ona mi začala tvrdiť, že potrebujem licenciu. Napokon sme s Lacom zistili, že slovo „rifle“ je po anglicky puška.