Len pred niekoľkými dňami úspešne ukončila svoju crowdfundingovú kampaň, vďaka ktorej sa už čoskoro dostanú na pulty kníhkupectiev jej prvé 3 detské knižky. Knižky s originálnymi rozprávkami a ilustráciami, ktoré vtiahnu do rozprávkového sveta nielen deti, ale aj dospelých. No v jej rozprávkach nenájdete ani princov, ani princezné. Veruška Bobeková totižto vydáva knižky, v ktorých otvára témy, ako nájsť vo svojom živote šťastie, ako si vážiť sám seba i druhých ľudí alebo ako sa vyrovnať so stratou niekoho blízkeho.

Tvoji followeri a fanúšikovia ťa poznajú predovšetkým pod prezývkou Veruška Bobeková. Avšak pre tých, ktorí ťa ešte nepoznajú, skús na úvod povedať, ako toto meno vzniklo a kto sa za ním vlastne „skrýva“.

Moje celé meno je Viera Kočiš Čechová. Neviem, čím to je, ale vždy som mala pocit, že moje meno znie nezáživne a prísne. Myslím, že niektoré mená sú doslova ako ušité na to, aby dobre zneli, aby reprezentovali, majú „cveng“. Mnoho umelcov alebo známych ľudí nepoužíva svoje pravé meno, a tak som sa pridala k nim.

A ako moje meno vzniklo? Kedysi dávno som vyrábala bábiky pod menom Bobek. Ľudia ma pod tým menom poznali. Avšak, po narodení syna Jorika som prestala s ich výrobou a začala som sa viac venovať ilustrácii a písaniu. Odrazu som mala pocit, že meno Bobek mi nesedí. Viazal sa k bábikám a ja som chcela vyrásť a skúsiť niečo iné.

Priznám sa, už vtedy som sa pohrávala s myšlienkou vydania rozprávkových kníh. Mala som pocit, že dozrel čas. I preto som si hľadala meno, ktoré by sa hodilo k detským knihám. No zároveň som sa nechcela mena Bobek nadobro vzdať a tak nejako vznikla Bobeková.

Veruška sa k tomu pridala – tu som zase chcela ostať verná svojmu vlastnému krstnému menu a aha ho – spojila som tie mená dokopy a zrodila sa Veruška Bobeková. Na prvé počutie som vedela, že to meno je ako stvorené na obaly detských kníh a tak som si ho ponechala.

Práve teraz vydávaš tri detské knižky. Je to niečo, po čom si túžila už dlho?

Vždy som túžila písať knihy. Byť spisovateľkou, to sa ani opísať nedá. Ak by som ten sen zhmotnila a postavila ho na misku váh, vážil by tony.

Toto sa veľmi ťažko opisuje, ale čo mi pamäť siaha, si pamätám, že sa mi knihy vždy zdali ohromne fascinujúce. Doma sme nemali veľkú knižnicu, ale i tých zopár kníh, čo sme mali, ma priťahovali ako magnet. Aj som sa pristihla občas pri tom, ako snívam, že ktohovie, aké by to bolo, kebyže jedna z tých kníh je moja – mnou napísaná…

Nuž a ako som rástla, ten sen rástol tiež. Naučila som sa písmená a začala som písať a písala som a písala a písala. Niekde na konci základnej školy nastal zlom, keď moje rozprávky poslala učiteľka slovenského jazyka do súťaže a ja som vyhrala. V našom malom meste z toho bolo na chvíľu haló, ale po čase to utíchlo a ja som zase písala a písala, ale už som pri sebe nemala učiteľku slovenského jazyka, ktorá by moje práce niekde poslala.

No a ja som to tiež neurobila, lebo som mala pocit, že viem toho o živote veľmi málo na to, aby som vytvorila čosi, čo by stálo za zmienku. Toto je ďalšia vec, ktorá sa ťažko vysvetľuje. Ale ja sa občas iba nemo dívam, ako mentálne vyspelí sú niektorí mladí ľudia.

Kdeže ja v ich veku! Ja som mala dlho pocit, čo hoc som aj vyrástla a oficiálne sa stala dospelou, že som stále neskúsená a naivná ako dieťa. Porovnávala som sa s ostatnými spisovateľmi a nechápala som, odkiaľ berú všetky tie vedomosti, odkiaľ vedia všetky tie detaily. A aj som si myslela, že na písanie proste nemám, darmo, že moje slohy boli obťažkané jednotkami. A tak som síce ďalej písala rozprávky, ibaže neistá ich kvalitou, som ich pred svetom radšej schovávala do šuplíka.

A až kdesi po narodení syna, dávno po 30-tke som získala pocit, že som na písanie dorástla. Možno to bola mamina vo mne, ktorá si povedala, že je načase skončiť s otáľaním a čosi vyskúšať. A tak som poslala rozprávku o Malene do istého nemenovaného vydavateľstva a netrpezlivo som čakala, čo mi napíšu. Odmietli ma.

Priznám sa, že som o sebe a nad sebou váhala. Či sú moje ilustrácie dosť pekné, či je moje písanie dosť dobré. Raz som bola hore, raz zas dole. Občas som si intenzívne hľadala prácu v nejakom supermarkete – do špiku kosti presvedčená, že na to nemám a občas som nechápavo krútila hlavou nad ľuďmi, prečo to nevidia, ako dobré to je.

Ako vlastne vznikol nápad vydať rovno tri knižky a to celkom neobvyklým spôsobom – prostredníctvom crowdfundingovej kampane?

Neskôr sa mi ozvalo vydavateľstvo Ezopo, že či by som nemala záujem. Vzala som to ako posledný pokus. Buď to vyjde alebo s tým končím a idem niekam pracovať, lebo živiť sa umením nie je ani náhodou med lízať. Možno pre niektorých je, pre mňa nebolo.

A keďže som nanič manažér, nechala som Ezopo, nech veci plánuje. A oni plánovali a navrhli knihy tri. Tak sa vybrali tri a šlo sa do toho. Myslím do projektu. No a dnes sme tu, na konci môjho projektu a ja ani vlastným očiam neverím, že sa takto nádherne vydaril.

Bolo niečo, čoho si sa pred spustením kampane obávala? Sama o sebe hovoríš, že si hanblivá a plachá. Musela si teda pri tvorbe kampane do istej miery vyjsť zo svojej komfortnej zóny?

Och, že či! Obávala som sa milióna vecí. Úplne najviac zo všetkého toho, že moje knihy neuspejú v kampani. Alebo že prejdú, ale len s odretými ušami a vydavateľstvo bude musieť priplácať z vlastného vrecka, aby sa knihy vôbec mohli vydať.

Suma 5000 eur, čo bola moja cieľová suma, stačí tak akurát na vydanie jednej knihy, nie troch. Nuž, toho som sa desila. Vyjsť takto so svojimi prácami medzi ľudí, je veľmi odvážny krok. Ak človek prehrá, nebude sa mať kam v hanbe schovať, všetci to uvidia!

Nahrávanie videí bola ďalšia prekážka. Budem k vám maximálne úprimná. Byť mladšia, asi by som to až tak neriešila, len sa snažila vyzerať čo najlepšie. Avšak v mojom veku, váhala som.

I preto som si pozrela kopec iných videí, aby som sa povzbudila a presvedčila, že nejdem predsa robiť kampaň na súťaž krásy, ale idem bojovať ako človek – spisovateľ a že ľudia nebudú hľadieť na to, že mám vrásky a zošité ústa, ale radšej na obsah a kvalitu mojej práce.

No i tak som nahrala xy videí, dokiaľ som nepochopila, ako svetlo čaruje, kedy je tie vrásky viac vidieť a kedy zase nie – nuž, som len žena – a keďže som hlava tvrdohlavá a perfekcionista, robila som to dovtedy, dokiaľ nebol výsledok hodný zverejnenia.

A naopak, bolo niečo, čo si nečakala a naozaj ťa to milo prekvapilo?

Určite reakcia ľudí. Ako prijali moje videá, hlavne to moje o tom, kto je Veruška Bobeková. Zrazu mi ľudia písali zo všetkých možných kútov Slovenska, ale i zahraničia, že sa im ten projekt páči, že sa im ľúbi môj hlas, moje ilustrácie, nápad písať obyčajné rozprávky, ktoré sú inšpirované životom a ktoré deťom môžu niečo odkázať.

To všetko ma tak zaskočilo a prekvapilo, že som miestami mala pocit, že len snívam! Ani náhodou som takúto pozitívnu reakciu nečakala. Aj keď, nemyslím si, že je to všetko iba vďaka mne. Ezopo má na tom nesmierne veľký podiel, lebo nebyť ich dobre cielenej reklamy, myslím, že by som bola stále tam, kde som bola predtým.

No a čo ma prekvapilo a potešilo úplne najviac bolo to, o čom som ja síce vedela a aj sa to snažila vysvetliť, ale len málokto to chápal – a to to, že moje rozprávky som nikdy nepísala výlučne len pre deti. Vždy, ak sa ma niekto opýtal, pre akú vekovú kategóriu sú moje rozprávky určené, bralo sa ako samozrejmosť, že odpoviem nejaký konkrétny vek detí.

Ibaže ja som rozprávky vždy písala pre všetkých, vrátane dospelých, ktorí nikdy nevyrástli. No, mnoho dospelých je tak dospelých, že tomu nechápu a potrebujú presné údaje, čísla a rozprávky pre dospelých, ak nejde o veci s hviezdičkou, tak potom nechápu.

Takže, keď som dostala správy o tom, ako som maminy a tatov vtiahla späť do detstva a že majú znova chuť na rozprávku, že sa na tie knihy tešia viac ako ich deti, alebo že ich deti sú len zámienka na kúpu kníh, ostalo moje srdce plesať radosťou, lebo viem, že rozprávky došli presne tam, kam mali.

Knižky si napísala aj ilustrovala sama, čo tiež nie je úplne bežné. Ako dlho ti trval celý proces tvorby tvojich knižiek? Ráta sa to v dňoch, týždňoch či mesiacoch? Ako si to môžeme predstaviť my, ktorí sme knihu nikdy nevydávali?

Obávam sa, že tu si budem musieť dať pozor na prsty, lebo hrozí nebezpečenstvo napísania románu na túto tému. Najskôr, len veľmi ťažko sa dá presne napísať, ako dlho proces vzniknutia jednej rozprávky trvá. Napísanie môže zjesť týždne, ale i mesiace.

Ja píšem v rýmoch, a tak to trvá o čosi dlhšie. Rozprávku čítam dookola hádam aj 1000-krát a hladím v nej slová, dokiaľ nie som spokojná. I tento proces hladenia slov si svoj čas vypýta. Kreslenie vezme zvyčajne celé mesiace, tam týždne nehrozia ani náhodou. Záleží, samozrejme, či je tam termín alebo nie.

Napr. knižka 6 detí sa rodila pod časovým tlakom, nakoľko na začiatku sme mysleli, že len Ripke sa bude robiť kampaň. Avšak neskôr sa rozhodlo vydať knihy 3. V tom čase bola rozprávka o 6 deťoch síce napísaná, ale nemala ešte ilustrácie. Ani jednu. Takže som na jej nakreslenie mala čosi vyše mesiaca. Bola to fuška, ale dalo sa.

No kreslila som od rána do večera, s prestávkami síce, lebo veď ináč sa nedá. Aj krk si treba vystrieť, ale moje dieťa by vám vedelo rozprávať, ako cez toto leto o maminu prišlo. Našťastie, bol statočný a vôbec sa nesťažoval.

Pravdupovediac, jedna ilustrácia – podľa náročnosti – trvá niekoľko hodín. Ak sa nedarí, aj celý deň. Lebo tvorenie nie je vec rýdzo manuálna. Podieľajú sa na nej mnohé iné faktory a kto tvorí, ten vie, že občas to doslova letí pod rukami a občas to za ten svet nejde, ba môže sa ľahko stať, že po celodennej práci stojí výsledok za „prd makový“ a môže ísť tak akurát do koša.

Akurát ma veľmi mrzí, ako málo ľudí si uvedomuje, že všetky tie ilustrácie, ktoré tešia ich oči, ktoré spestrujú tento svet, sú ozaj výsledkom ľudskej práce a že nakresliť čosi dobré trvá priemerne tak 5 hodín a viac (záleží od veľkosti, náročnosti, tých 5 hodín to je len môj priemer na vytvorenie malej ilustrácie) a že občas je to jedna celá pracovná šichta a že si za to zaslúžime primeranú plácu.

Neviem si pomôcť, ale musím to tu spomenúť, lebo mi trhá srdce, keďže viem, koľko umelcov sa s tým lopotí, že ich prácu mnohí vnímajú ako hobby. Isto, je to i záľuba, robia to radi, ale je to i práca ako každá iná a aj umelci potrebujú platiť účty a kúpiť jedlo a … hádam ma je rozumieť!

Preto, vážme si všetci prácu ilustrátorov, aby sa nemuselo stať, že pracujú od rána do večera, ale s plácou, ktorú dostanú, ledva uhradia, čo uhradiť majú a napokon si hľadajú prácu niekde inde, kde sú väčšinou ako umelci stratení a nevyužití.

A ak sa aj zdá, že sa to sem nehodí, tak hodí, lebo i ja sama som stále jednou nohou v našom najbližšom supermarkete, ktorý tu máme a možno jedného dňa proste či chcem – či nechcem, budem musieť zanechať rozprávky a tvoriť ich len po večeroch, ak zvýšia sily a nebude to preto, že ich tvoriť nechcem.

Nuž, držme si prsty navzájom, aby každý dostal zaslúženú plácu za svoju prácu a aby nám dobre bolo spolu na zemi, kde každý prispeje tým, čo vie a čo mu ide, aby nielen on, ale i druhí mali z toho radosť a úžitok. A ja budem za seba naďalej snívať o tom, že si to moje rozprávky vo svete vydupú a že sa budem môcť po zbytok svojho života venovať tomu, čomu som sa venovať vždy chcela – tešiť ľudí rozprávkami.

Vo svojich príbehoch otváraš témy, ktoré pre detské knihy nie sú úplne bežné. Žiadni princovia a princezné, ale skôr témy, ako nájsť vo svojom živote šťastie, ako si vážiť sám seba i druhých ľudí alebo ako sa vyrovnať so stratou niekoho blízkeho. Čo ťa k tomu viedlo a kde si čerpala inšpiráciu?

Musím sa priznať, že ja nikde nečerpám inšpiráciu. Myslím, že zrod rozprávok sa delí na dve skupiny. V tej prvej bola najskôr téma, účel, aký by mala rozprávka spĺňať a ona sa podľa toho narodila, aby tie podmienky splnila.

V tej druhej skupine sú rozprávky, ktoré sa narodili slobodné a samé, bez účelu. Ten sa v nich ale napokon vždy nájde, lebo povedzme si pravdu, zo všetkého sa dá niečo naučiť, čosi si z toho pre seba vieme uchmatnúť, nejaký úžitok sa v tom nájde.

Ja som nikdy rozprávky vyslovene nehľadala. Pravda je, že rozprávky chodia za mnou. Proste nič, nič a zrazu sú tam. Niekedy sa tak stane počas nejakej akcie, napríklad počas chôdze – ja totižto milujem veľa kráčať pešo! A rozprávky to o mne vedia.

Osobne si myslím, že prechádzky majú rozprávky pre svoj zrod úplne najradšej – teda, aspoň čo sa mňa týka. A to aj prechádzky krátke a unáhlené, napríklad čo i len taká päť minútová cesta do obchodu a späť. No už sa aj stalo, že sa rozprávka zrodila počas konverzácie alebo len tak vykukla spoza nejakého predmetu. Proste ja tie rozprávky odrazu počujem a vidím a buď si ich uchmatnem a uchovám alebo ich nechám letieť niekde inde, k niekomu inému… a viac ich už neuvidím.

Rovnako si naivne nahováram, že rozprávky ma majú rady, lebo sa ich nesnažím zmeniť. Ak chcú byť smutné, tak sú. Ak sa im žiada byť strašidelné, poteším sa. Občas vedieme medzi sebou krátku konverzáciu, lebo či chcem alebo nie, každá rozprávka si v sebe nesie aj kúsok svojho autora a teda v prípade mojich rozprávok – kúsok mňa.

Avšak dosiaľ sa ešte nestalo, aby som rozprávku zamietla či prepísala, lebo by som sa obávala o jej popularitu či ľúbivosť, nakoľko v nej nie sú aktuálne obľúbené jednorožce či statoční superhrdinovia alebo starí klasickí princovia, princezné či draci! No pozor, to ešte neznamená, že tam nemôžu byť. I oni majú v rozprávkach svoje čestné miesto.

Ozaj sa mi rozprávky páčia také, aké sú – ľudské a teda i trocha kostrbato nedokonalé. Je mi sympatické, že sa nevyhýbajú ani citlivým témam ako je smrť, lebo či chceme a či nie – i tá patrí k životu. Aj sa trocha obávam, ako moje rozprávky čitatelia príjmu, ale ľutovať určite neľutujem, že som ich napísala ako som ich napísala.

Nuž a na záver ešte dodám, ako si to vlastne s tými rozprávkami predstavujem. Ja si vám občas myslím, že rozprávky nám lietajú nad hlavami ako neviditeľní duchovia a ako si tak poletujú kade-tade, tak jednoducho zacítia, koho môžu osloviť. Kto má pre ne anténu. A viem, že v tom nie som sama, čo to takto cíti. Mnoho iných spisovateľov to prežíva podobne a mňa to nesmierne teší, že si ma rozprávky všimli. Som im za to bez debát neskutočne vďačná! No možno by som mala byť radšej vďačná mojim rodičom, že ma na svet priviedli aj s pomyselnou anténou na rozprávky…

Ak by si si mala vybrať len jednu, jedinú z tých troch knižiek, ktorá je tvojmu srdcu najbližšia? A keďže o sebe vždy hovoríš v prvom rade ako o mamine, ktorú z knižiek si najviac obľúbil tvoj syn Jorik?

Hm, toto je záludná otázka! Môj syn má rád Marušku a aj preto som mu ju venovala. A ja mám asi najradšej 6 detí. Páčia sa mi veci mysteriózne a strašidelné. Rozprávka o 6 deťoch má v sebe čosi z toho, preto si ju vyberám ako svojho favorita. Ale rada mám samozrejme všetky tri.

Más už teraz v hlave nápady na ďalšie príbehy, ďalšie knižky, ktoré by si chcela ukázať svetu?

Jéééééé! A koľko! Ak by sa mi podarilo živiť sa písaním rozprávok, vôbec sa neobávam toho, že by nebolo o čom písať. K rozprávkam som sa vždy chovala so všetkou úctou a láskou a úprimne verím, že ak pri mne stáli doteraz, tak pri mne zostanú naveky.

A áno, mám rozprávky, ktorými by som pokračovala. Už teraz je na svete šantivá Lulu a jej bodkované šaty ako i Vava a jej sivá planéta. Momentálne pracujem na rozprávke o dvoch záhradách, ktorá je zase troška viac strašidelná. No ak by som sa pozrela do svojho šuplíka hotových básničiek, našla by som tam rozprávku Kamarát, o chlapcovi, ktorý rád kreslil kriedou deti po stenách a nik ho nevedel vyliečiť, o dvoch sestrách, ktoré sa bili o hračku alebo i o Malene, ktorá si kúpila papierový domček…

Navyše, veľmi rada by som napísala román, toho sa trocha desím, lebo veľa strán mi naháňa strach, ale je veľmi dobrý a bola by škoda, kebyže sa nenarodí. Na ten sa ale budem musieť odrezať od sveta. Možno, ak všetko s Covidom skončí, tak môj muž vezme syna budúce leto na Slovensko a ja sa zatvorím sama v dome a budem písať a písať, ani z pyžama sa nevyzlečiem!

Pôvodným cieľom tvojej crowdfundingovej kampane bolo vyzbierať 5000 eur, no nakoniec sa vyzbieralo vyše 41 000 eur, čo je obrovský úspech. Aký je to pre umelca pocit?

Je to neuveriteľne krásny pocit! Taký, ktorý vás dá do kolien a vtlačí vám slzy do očí. Lebo vy konečne vidíte, že nie ste k ničomu, že vaše diela nie sú k ničomu, že ich ľudia vidia, cítia!

Hoci, skutočná radosť sa dostaví, až si tie moje rozprávky ľudia prečítajú. Lebo povedzme si pravdu, zatiaľ je to iba dobre urobená kampaň a reklama. No fakt, že ľudia reagovali najmä na moje video o mne, že mi píšu a úprimne mi prajú úspech a tvrdia, že „to“ cítia, ma navádza k tomu, aby som už teraz verila, že dobre bude.

Otvára ti táto suma nejaké ďalšie, nové možnosti pokiaľ ide o vydanie knižiek?

Myslím, že hej. Lebo už teraz koketujeme s myšlienkou prekladu mojich rozprávok do angličtiny a dostania mojich kníh na anglický trh. Ale o tom sa mi trochu ťažšie hovorí, lebo to už je iný level snívania. Tu sa snívať vôbec neodvážim.

Ale, samozrejme, súhlasila som s tým nápadom a skúsime ho. Uvidíme, či to vôbec bude možné, keďže píšem slovensky a ešte aj rýmujem – to prekladať nebude vôbec ľahké. Každopádne, nateraz sa teším už len tomu, že mi budú otvorené dvere do slovenských kníhkupectiev. Ja si to tuším ani predstaviť neviem.

Spolu aj so svojou rodinkou už dlhodobo žijete v Anglicku, avšak knihy vydávaš cez slovenské vydavateľstvo. Aké je to vydávať knihy takpovediac na diaľku a ešte k tomu počas zvláštnych časov, ktoré práve všetci prežívame?

Má to svoje plusy i mínusy. Nebyť Covidu, moje videá by neboli, aké sú a možno by ani nemali taký úspech, aký majú. Na druhej strane, možno by ho mali väčší.

Každopádne, museli sme častokrát improvizovať a vytvárať kompromisy, čo každého stálo veľa času, ale asi najťažšie je to teraz, keď sa knihy tlačia. Kebyže žijem doma, stretneme sa spolu, zájdeme do tlačiarní, ja si papier obchytám, vyberiem, ktorý sa mi najviac ľúbi. Takto môžem tak akurát zavolať a dúfať, že sa rozumieme a myslíme na to isté.

Aj kvalita mojich ilustrácií je diskutabilná. Kebyže som doma, prinesiem ich do vydavateľstva a je hotovo. Tu som si každú jednu ilustráciu skenovala sama a upravovala a následne posielala vydavateľstvu, nech s tým už oni čarujú. I preto sa nesmierne obávam, ako budú knihy vyzerať.

Navyše, dostala som už zopár mailov s pozvánkami na rôzne akcie, kde by som mohla prísť porozprávať o svojich knihách a ktoré som musela zamietnuť. Ale tu tú svoju vzdialenosť beriem aj ako výhodu, lebo ja ozaj neviem, či zo mňa na verejnosti niečo rozumné vylezie.

No, na krst knižiek by som napríklad isto rada šla. A toho mi je trocha ľúto, že nebude…

Ak si niekto nestihol kúpiť tvoje knižky v predpredaji počas kampane, kedy a kde si ich budeme mať ešte možnosť zakúpiť?

Budú v kníhkupectvách. Tá predstava ma normálne hreje pri srdci. Ale myslím, že bude aj možnosť zakúpenia si ich online. Mám hlavu deravú ako sitko, ale čosi také sa mi marí, že moje knihy budú dostupné aj v e-shope vydavateľstva Ezopo.

Ak vás Veruškina tvorba zaujala, sledujte ju na Facebooku alebo Instagrame.

Pozri aj:

Nová detská knižka Ikabog od autorky Harryho Pottera už vychádza online aj v slovenčine