O pár dní našla záchranná skupina ďalšie tri telá – Zina Kolmogorová, Igor Djatlov a Rustem Slobodin. Tak isto boli len v spodnom prádle a bosí, mali odreniny na tvári a na rukách. Podľa polohy tiel sa predpokladá, že títo traja sa snažili vrátiť späť ku stanu pre oblečenie aj napriek strachu, no bohužiaľ sa im to nepodarilo a na podchladenie zomreli.

Ostatné štyri telá sa našli až po troch mesiacoch ustavičného pátrania. Ľudmila Dubininová kľačala na kolenách s hlavou zaborenou do snehu. Bola v hroznom stave. Keď zomrela, krvácala z hrudníku, mala šesť zlomených rebier na ľavej strane, štyri na pravej, veľkú ranu na stehne, vnútorné krvácania a čo bolo najpodivnejšie, nemala jazyk. Jej telo bolo doslova zohavené. Nikolaj Tibo-Briňol ležal v potoku a mal rozbitú lebku, zlomené kosti a ranu na ľavom ramene. Telo Alexandra Zolotareva a Alexandra Kolevatova našli záchranári na brehu rieky, tiež so zlomenými rebrami. Pri pitve sa zistilo, že pri týchto zraneniach neboli použité žiadne zbrane, hoci telá museli byť vystavené extrémnej sile, ktorú nie je žiadny človek schopný vydať. Podľa informácií z tajných spisov, mali všetci členovia výpravy zvláštne oranžové sfarbenie pokožky, s čím si nevedeli rady ani odborníci. Údajne toto však nebolo po prvýkrát. Rok pred touto tragédiou sa na Horu mŕtvych vydali dvaja lovci, ktorí sa neskôr našli tak isto mŕtvi a sfarbení do oranžova. Po nájdení všetkých deviatich tiel sa vyšetrovanie zastavilo so záverom: „Príčina smrti turistov bola spontánna sila, ktorú títo ľudia neboli schopní prekonať a nebol nájdený žiadny vinník tejto udalosti.“ Zaujímavosťou tejto záhady je, že u niektorých obetí našli zvýšenú prítomnosť radiácie.

Po záhadnej smrti členov výpravy sa objavilo niekoľko teórií, od pôsobenia paranormálnych javov, snežného muža, domorodcov, lavíny či ohnivých gúľ až po tajné zbrane, no každá z teórií bola však časom vyvrátená a záhada ostáva naďalej nevyriešená.