Jadrové elektrárne sa síce vo všeobecnosti považujú za ekologické a produkujú nulové emisie, no spája sa s nimi aj temná história. V prípade nesprávneho zaobchádzania totiž môžu spôsobiť extrémne škody a straty na životoch. Takýchto prípadov nájdeme v histórii viacero a hoci pravdepodobne najznámejším je jadrová katastrofa v Černobyli, čiernymi písmenami sa do histórie zapísalo aj zariadenie Sellafield.
Sellafield, predtým známy ako Windscale, je veľký areál v severozápadnej časti Anglicka, ktorý v minulosti tvorili továrne na prepracovanie paliva, jadrová elektráreň a reaktory s vojenským zameraním. Sellafield zohral kľúčovú úlohu v britskom jadrovom programe. Nachádza sa v grófstve Cumbria a bol postavený v 40. rokoch 20. storočia ako zariadenie určené na výrobu plutónia pre britskú jadrovú bombu. Projekt bol realizovaný v čase, keď sa vo svete rozbiehal nukleárny výskum a technológie, avšak s minimálnym dôrazom na bezpečnosť.
Nehoda krátko po spustení
Vláda na výrobu bomby mimoriadne tlačila a chcela ju mať pripravenú čo najskôr. Vedenie bolo nútené vyrábať plutónium rýchlejšie, než bola kapacita reaktorov. Tie navyše fungovali na pomerne málo využívanom chladení vzduchom, zatiaľ čo podobné zariadenia väčšinou používajú vodné chladenie, píše Keele University.
V roku 1956 bola v elektrárni Calder Hall spustená výroba elektriny a išlo o prvú komerčnú jadrovú elektráreň na svete. Netrvalo však dlho, kým v areáli nastala katastrofa. V časti Sellafieldu určenej na výrobu plutónia nastala 8. októbra 1957 nečakaná havária. V jednom z dvoch reaktorov bola vinou nepozornosti obsluhy a zlyhania niekoľkých termočlánkov prekročená žíhacia teplota grafitového moderátora, čo spôsobilo požiar.
V osudný deň boli pokazené merače teploty, čo spolu s chybným úsudkom pracovníkov spôsobilo prehriatie, v dôsledku čoho začalo horieť rádioaktívne palivo. Dva najväčšie úniky radiácie nastali 10. a 11. októbra, keď sa rozhodlo pre hasenie vodou. Zvýšené hladiny rádioaktivity zaznamenali úrady v Belgicku, Nemecku, ale napríklad aj v Nórsku, uviedol britský Telegraph.
Požiar trval približne tri dni, počas ktorých sa do ovzdušia uvoľnilo značné množstvo rádioaktívneho materiálu. Obyvateľstvo bolo aj napriek tomu slabo informované a jediné opatrenie, ktoré vláda prijala, bol zákaz konzumácie mlieka na dotknutom území. Podľa Guardianu boli milióny litrov rádioaktívneho mlieka vyliate do kanalizácií.
Vláda v roku 1989 priznala, že havária pravdepodobne spôsobila úmrtie asi stovky ľudí, no išlo len o odhad. Ďalšia štúdia, vykonaná neskôr, ale podľa The Irish Times zistila, že požiar a následná radiácia spôsobili celkovo približne 240 prípadov rakoviny.
Napriek tomu, že nehoda nebola v tom čase široko medializovaná, dnes sa považuje za jednu z najvážnejších jadrových katastrof v histórii. Mnohí porovnávajú nehodu vo Windscale k iným jadrovým katastrofám, ako napríklad k černobyľskej, hoci mali odlišné technické príčiny a rozsah kontaminácie bol v prípade Sellafieldu výrazne nižší.
Zatiaľ čo požiar v Sellafielde bol na stupnici INES (International Nuclear Event Scale) hodnotený stupňom 5, Černobyľ dosiahol najvyšší stupeň 7, čo podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu znamená „veľmi vážnu nehodu“. V oboch prípadoch však došlo k rozsiahlemu rozptýleniu rádioaktívnych látok.
Oba incidenty mali spoločné to, že išlo o nehody spôsobené kombináciou technických nedostatkov a ľudských chýb. Hoci sa Černobyľ považuje za oveľa závažnejšiu nehodu, v určitých oblastiach pri Sellafielde sa podľa správ Greenpeace a ďalších organizácií v neďalekej rieke Esk nachádzalo viac amerícia-241 než v černobyľskej zóne. Rovnako boli porovnateľné aj hladiny cézia-137, pričom Sellafield vykazoval vyššie hodnoty niektorých ďalších rádionuklidov, píše Nuclear Engineering International.
Obidve katastrofy ukázali, aké nebezpečné môžu byť nukleárne technológie, ak nie sú riadne kontrolované a ak sú pod tlakom vojenských alebo politických záujmov. Rovnako ako sovietska vláda, aj britská vláda sa snažila minimalizovať rozsah škôd a vyhýbať sa informovaniu verejnosti o všetkých detailoch.
Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu sa v Sellafielde následne do roku 2000 odohralo viacero vážnejších či menej vážnych incidentov. V 80. rokoch sa preto podľa niektorých zdrojov britská vláda rozhodla premenovať Windscale na Sellafield, v snahe zbaviť sa zlého mena po haváriách a incidentoch, ktoré znižovali dôveru verejnosti. Elektráreň sa postupne zamerala na spracovanie použitého jadrového paliva a výrobu tzv. MOX paliva. Smola sa ale na zariadenie stále neprestala lepiť.
V stredu 20. apríla 2005 došlo k vážnemu úniku rádioaktívneho materiálu v zariadení THORP (Thermal Oxide Reprocessing Plant), čo je zariadenie na spracovanie použitého jadrového paliva. Je navrhnuté na separáciu a recykláciu materiálov, ako sú urán a plutónium. Zistilo sa, že uniklo okolo 83 000 litrov tekutiny, ktorá obsahovala približne 19 ton uránu, plutónia a produktov štiepenia v kyseline dusičnej.
Únik však bol našťastie zachytený a podľa dostupných informácií sa do prírody nedostali žiadne rádioaktívne látky. Šokujúce na celom prípade z roku 2005 je, že sa nestal zo dňa na deň, ale trval 9 mesiacov. Presne toľko trvalo pracovníkom, kým si ho všimli. Nehoda bola na stupnici INES označená stupňom 3.
Najnebezpečnejšie miesto v Európe
V tom istom roku sa v médiách objavilo, že z areálu zmizlo takmer 30 kilogramov plutónia. Takéto množstvo by stačilo na výrobu siedmich atómových bômb. Ako sa ale neskôr ukázalo, išlo len o chybu v dokumentoch a žiadne plutónium nezmizlo. Incident ale opäť vyvolal otázky a mnohí sa pýtali, ako je vôbec možné, že sa urobí takáto banálna chyba.
Minulý rok sa zistilo, že zariadenie niekoľko rokov napádali hackeri z Číny a z Ruska, informoval o tom The Guardian. Prvé útoky sa mali objaviť ešte v roku 2015 a ako sa ukázalo, vedenie tieto bezpečnostné problémy opakovane zakrývalo. V systéme boli pritom uložené rôzne citlivé informácie, ako dáta o presunoch rádioaktívneho odpadu, či núdzové plány v prípade jadrového útoku alebo katastrofy.
Zariadenie Sellafield si od svojho postavenia prešlo viacerými funkciami. Najskôr sa v ňom vyrábalo plutónium pre jadrové zbrane, potom elektrina a následne sa zameralo na recykláciu jadrového paliva. Dnes už podľa denníka Guardian nič z toho neplatí a v zariadení sa žiadny produkt nevyrába. Spracovanie použitého paliva bolo ukončené v roku 2022.
Priestor však stále predstavuje veľké riziko a nachádza sa tu množstvo rádioaktívneho materiálu. Úlohou nasledujúcich vlád preto bude postarať sa, aby nedošlo k ich úniku a ďalšej kontaminácii okolitej pôdy či vôd. Paradoxom je, že Sellafield je v súčasnosti prezentovaný ako symbol ekologického prerodu. V roku 2021 bol dokonca rozobratý difúzor na vrchole ikonického, 125-metrového komína, ktorý je jedným zo symbolov zariadenia, napísalo vtedy BBC.
Podľa viacerých odborníkov dokonca ide o najnebezpečnejšie industriálne miesto v Európe. Najväčší strach ide z budovy v centre areálu s názvom B30. Je v nej uložená celá hromada extrémne toxických starých častí jadrového reaktora, ktorá pláva pod hladinou chladiaceho rybníka v budove. Podobných stavieb je pritom v areáli viacero.
Čo sa týka budúcnosti, tá je otázna. Podľa Manchesterskej univerzity má byť jadrové zariadenie kompletne odstránené do roku 2140. Či bude tento plán naplnený, je už neisté. Ide o mimoriadne dlhodobú záležitosť, ktorá ukazuje, ako rýchlo si človek dokáže ničiť svoju planétu, no proces odvrátenia nepriaznivej situácie trvá už omnoho dlhšie.
Nahlásiť chybu v článku