Pred I. svetovou vojnou získal neznámy samozvaný „svätý muž“ moc nad ruským cárskym dvorom. Bol svätec, liečiteľ, alebo iba podvodník s neviazanými mravmi?  

Grigorij Jefimovič v dedine, kde vyrástol, získal prezývku Rasputin, čo znamená zvrhlý. Svojej prezývke sa nebránil, uprednostňoval zhýralý život. O jeho zábavkách s ľahkými ženami, pití a bitkách sa hovorilo široko-ďaleko.  Nepriatelia ho označovali za člena chlysty – tajnej sekty, ktorá svoje náboženské zanietenie prejavovala nočnými orgiami. Hlásal, že cesta k spaseniu vedie cez hriech a tak aj žil.

Známym sa stal až v roku 1903, keď prišiel do Petrohradu, ako kajúcny hriešnik a mních.  Prenikol do dvorných kruhov, známy ako kazateľ s trblietavými očami, z ktorých sršia fosforeskujúce lúče. Francúzsky veľvyslanec na cárskom dvore napísal, že celá mníchova osobnosť sa sústredila do jeho očí:“ Boli svetlomodré, neobyčajne jasné, hlboké a pôsobivé. Ich pohľad bol prenikavý i láskavý, naivný aj chytrácky, neprítomný, no pritom sústredený.“ Medzi dvornými dámami si získal množstvo obdivovateliek, ktoré ho označili za svätého muža s darom liečiť a dostali ho až do paláca.

V „osudnú“ júlovú noc roku 1907 vstúpil do izby malého korunného princa divo vyzerajúci muž so strapatou bradou a šedivými tmavými vlasmi. Mladý, ani nie trojročný cárovič Alexej pri hre spadol a ostal ležať v bezvedomí. Dvorní lekári boli bezradní, pod chlapcovou bledou kožou vystupovali modré opuchliny, ktoré svedčili  o vnútornom, život ohrozujúcom krvácaní spôsobenom hemofíliou, ktorú zdedil po svojej matke. Rasputin padol  na kolená a modlil sa. Potom vstal, nad cárovičom urobil kríž, pohladil ho po rozpálenom čele a prihovoril sa mu hlbokým hlasom.

Alexej sa skoro uzdravil  a Rasputin ostal na cárskom dvore. Jedni si šepkali  o hypnotizérovi a diablovi, cár Mikuláš II. ho však označil za svätca. Ďakoval Bohu za jeho zázračné liečiteľské schopnosti. No najväčšou Rasputinovou zástankyňou sa stala cárovná Alexandra.

Obaja sa nechali viezť Rasputinovými radami, neskôr aj v štátnych záležitostiach. Keď sa však medzi príbuznými cára roznieslo, kto pôsobí na jeho dvore, prinútili ho, aby Rasputina vykázal z hlavného mesta. Dočasný exil skončil, keď prostredníctvom telegramu zo Sibíri ubezpečil zúfalých rodičov, že sa ich Alexej z ďalšieho vnútorného krvácania zotaví.

Na jar 1914 sa deväťročný Alexej tešil dobrému zdraviu. Ruské impérium však stálo na pokraji vojny, ktorá nakoniec vypukla 1. septembra. V tom čase Rasputin unikol smrti, keď ho istá šialená žena bodla nožom do brucha a vykríkla: „ Zabila som antikrista!“  Kým sa uzdravoval, napísal Mikulášovi list, aby sa vyhol vojne, ktorá by mu priniesla iba pohromu, bolesť, celý oceán sĺz a priveľa krvi. Cár jeho varovania ignoroval. Keď však o dva roky neskôr vojna uviazla v mŕtvom bode, opäť sa objavili reči o spojenectve mnícha a cárskeho páru. Rasputin presvedčil Alexandru, aby Rusko uzavrelo mier s Nemeckom.  Skupinka šľachticov sa rozhodla zbaviť krajinu samozvaného božieho muža.

Vodcom sprisahania bol dvadsaťdeväťročný knieža Jusupov, manžel cárovej netere. S Rasputinom mali spoločný sklon k neviazanému spôsobu života. Koncom decembra 1916 pozval mnícha do svojho paláca na neskorú večeru. Rasputin sa, napodiv, vymydlil lacným mydlom, obliekol si vyšívanú košeľu a zamatové nohavice. Na večeri, ktorá nebola skutočná, kŕmil knieža mnícha koláčmi otrávenými kyanidom a nútil ho zapíjať otráveným vínom.  Na jeho zdesenie, no i úžas, nejavil Rasputin žiadne známky otravy. Keď sa Jusupov priznal sprisahancom so skutočnosťou, že sa mu nepodarilo otráviť ich nepriateľa, prinútili ho, aby mnícha zastrelil. Keď sa za ním vrátil, požiadal ho, aby sa pomodlil a potom mu z bezprostrednej blízkosti strelil do chrbta. Lekár vyhlásil Rasputina za mŕtveho. Zatiaľ čo si sprisahanci gratulovali, Rasputin otvoril oči, vstal a vyšiel na dvor. No skôr, ako sa dostal k bráne, strelil mu ďalší sprisahanec do chrbta a hlavy. Jusupov ho mlátil palicou, kým neprestal javiť známky života.  Telo zabalili do plachty a hodili do diery v zamrznutej rieke Neve.

Keď o tri dni mŕtvolu objavili, našli v jeho pľúcach vodu. Vo chvíli, keď ho hodili do rieky teda ešte dýchal. V uliciach Petrohradu zavládla radosť po správe o Rasputinovej smrti. Knieža Jusupova a ostatných, ktorí stáli za jeho zabitím, vykázali z mesta, poslali na front alebo zbavili viny. No Rasputin mal aj tak posledné slovo…

… V poslednom mesiaci svojho života varoval cárovnú Alexandru pred osudom jej rodiny.  Predpovedal, že nikto z cárskej rodiny neprežije jeho smrť o viac ako dva roky. V marci 1917 Mikuláš II. abdikoval. O šestnásť mesiacov neskôr sa svet dozvedel, že Mikuláša, Alexandru, Alexeja a jeho štyri sestry zavraždili boľševici, ktorí sa medzitým dostali v Rusku k moci.