Narozdiel od sci-fi filmov si vedci v skutočnosti myslia, že vo vesmíre existuje obrovský počet galaxií podobných tej našej. Astronómovia odhadujú len v našej galaxii 300 miliónov až 6 miliárd potenciálnych Zemí. A ak je vo vesmíre 10 triliónov galaxií, skutočný počet planét podobných Zemi je gigantický.

Najväčšia búrka našej Slnečnej sústavy, ktorá by dokázala prehltnúť celú Zem, sa skutočne postupne zmenšuje. Len pred niekoľkými rokmi by dokázala búrka na Jupiteri pokryť hneď tri naše Zeme, dnes by pokryla len jednu. Dosiahla by však až na Medzinárodnú vesmírnu stanicu.

Vďaka vákuu bez atmosféry je vesmír naozaj veľmi tichým miestom. Zvuk sa v ňom práve vďaka prostrediu bez atmosféry totiž vôbec nerozlieha.

Vďaka Hollywoodu panuje určité presvedčenie o tom, že čierne diery sú ako obrovský vysávač vo vesmíre, ktorý hrozivo nasáva každý objekt okolo. V skutočnosti ale čierne diery nič “nenasávajú”. Černe diery sa v skutočnosti chovajú úplne rovnako, ako ktorýkoľvek iný masívny objekt vo vesmíre. Na to, aby z nich teleso utieklo, potrebuje rovnakú únikovú rýchlosť, ako pri hocijakom inom telese s rovnakou gravitačnou silou. Čím ďalej od objektu idete, tým nižšia je potrebná úniková rýchlosť a čierna diera sa správa tak, ako by sa chovala hviezda. Pokiaľ by sa teda napríklad naše Slnko vymenilo za čiernu dieru rovnakej gravitačnej sily, Zem by okolo nej naďalej obiehala tak, ako doteraz.

Každý človek s aspoň základným vzdelaním vie, že naša planéta neobieha Slnko v kruhu, ale v elipse. Je preto logické, že Zem bude k Slnku najbližšie v lete, keď je vonku najteplejšie. Táto teória je ale mýtus - stačí si uvedomiť, že počas našej zimy je na celej južnej pologuli najvyššia teplota v roku. K tomu celému sa naša vzdialenosť od Slnka síce mení, ale práve počas zimy na Slovensku je naša planéta k nemu najbližšie. Za teplom na našej pologuli počas leta v skutočnosti môže takzvaný axiálny sklon Zeme (sklon založený na rotácii, nie pohybe, pozn. redaktora). Vďaka nemu sa Zem nakloní do polohy, kedy je jedna pologuľa naklonená k Slnku viac, ako tá druhá.

Mesiac sa skutočne od Zeme pomaličky vzďaľuje. Hoci nejde o markantné čísla, od Zeme sa každým rokom táto vzdialenosť zväčší o približne 3,8 centimetra. Od jeho vzniku (čo vedci odhadujú približne na 4,5 miliárd rokov), bol k našej planéte 16-krát bližšie. Je teda možné predpokladať, že jedného dňa (hoci až o milióny rokov) sa Mesiac úplne oddelí a prestane byť telesom viazaným v našom gravitačnom priestore.

Existuje tvrdenie, ktoré hovorí o tom, že svetlo vzdialenej či umierajúcej hviezdy cestuje obrovskou vzdialenosťou na to, aby sa dostalo až k nám na Zem. Podľa tohto tvrdenia vidíme svietiť vyhasnuté hviezdy len preto, lebo vďaka obrovskej svetelnej vzdialenosti je všetko, čo na oblohe vidíme, predmetom vzdialenej minulosti. Toto je ale mýtus. Zo 6-tisíc hviezd, ktoré dokážeme zo Zeme pozorovať, nie je drvivá väčšina vyhasnutá. Väčšina z nich je totiž vzdialená od štyroch do 4-tisíc svetelných rokov, čo je na vesmír pomerne malá vzdialenosť.

Toto tvrdenie je fakt. Vedci toto číslo zatiaľ odhadujú na čokoľvek medzi 200 až 400 miliárd triliónov s tým, že ozajstný počet hviezd sa bude približovať skôr k číslu 200. Skutočné číslo ale s dnešnou technológiou ešte nie sme schopní určiť.

Rovnako, ako naše západy slnka, sú západy na Marse oproti iným planétam veľmi dramatické. Vďaka jemnému prachu sa totiž obloha na Marse pri každom západe sfarbuje do modrastého odtieňa.

Vesmír sa rozpína a každým dňom je väčší a väčší, no nie je nekonečný. V tomto momente dokážeme hranicu vesmíru vymerať na približne 47 miliárd svetelných rokov od našej Zeme. Podľa predpokladov sa v ňom nachádza približne dva trilióny galaxií, a vzdialenosť od začiatku do konca vesmíru je priemerne dva trilióny svetelných rokov.