Duševné zdravie je ešte aj v súčasnosti v značnej miere opradené množstvom neprávd a poloprávd. Mnoho ľudí si stále myslí, že schizofrénia je rozdvojená osobnosť a obsesívno-kompulzívna porucha znamená len prehnanú čistotnosť. Niektorí sa stále boja užívať antidepresíva, alebo navštíviť psychológa či psychiatra. Boja sa, že budú považovaní za bláznov. Oslovili sme preto Janu Hurovú, riaditeľku združenia Integra, o.z. Prezradila nám viac o projekte, ktorý ukazuje mladým ľuďom na Slovensku, že s duševnými ochoreniami to nie je celkom také, ako sa zdá na prvý pohľad.

Kedy a ako projekt vznikol?

Projekt „Šialený? No a!“ vznikol v roku 2005 ako projekt EÚ. Autormi myšlienky boli zástupcovia organizácie Irrsinnig Menschlich, e. V (Nemecko) a spolu s našou organizáciou Integra, o. z. a Fokus Praha (Česká republika) sme sa do programu po prvýkrát zapojili. Hlavnou myšlienkou bolo a je sprostredkovať mladým ľuďom neskreslené informácie o duševných chorobách a duševnom zdraví.

Začali sme tým, že sme v rámci našej zahraničnej spolupráce filmovo spracovali príbehy šiestich klientov našej organizácie (ľudí s vlastnou skúsenosťou s duševnou chorobou) priamo počas ich stretnutia so študentmi, ale aj ich príbehy počas šiestich rokov života. Film zachytil krízy i úspechy týchto ľudí. Počas celého obdobia sme boli v kontakte s miestnymi školami a postupne sme túto aktivitu ďalej rozvíjali.

Aká je podľa vás situácia týkajúca sa duševných ochorení na Slovensku? Dostáva sa ľuďom pomoci v dostatočnej miere? Máme dostatok zdrojov, kde môžu ľudia hľadať pomoc?

Na Slovensku nie sú vybudované komunitné služby a prevažujú inštitucionálne zariadenia, do ktorých sú ľudia s duševnými postihnutiami umiestňovaní. Mrzí nás, že takých služieb, ktoré poskytuje naše združenie, je na Slovensku veľmi málo. Aj keď podľa údajov WHO psychických chorôb rapídne pribúda, stále je to oblasť, ktorá stojí na okraji spoločnosti. V súčasnosti sa už viac rozpráva o reforme psychiatrickej starostlivosti u nás, tak nám zostáva veriť, že sa tentokrát v prospech ľudí s duševným postihnutím niečo podarí zmeniť a zlepšiť.

Nás teší, ak sa hoci len jeden človek vrátiť späť do života, ktorý žil predtým. Je ich málo, no v našom okolí takých poznáme.

Čo je podľa vás to najlepšie, čo môžeme urobiť pre to, aby sme zmiernili stigmu a diskrimináciu týkajúcu sa ľudí s duševnými ochoreniami?

O duševných chorobách treba rozprávať, aby sa dostali na úroveň politickej a spoločenskej priority.

Zmierniť stigmu voči ľuďom, ktorí už psychicky ochoreli, môžeme aj tým, že budeme ako jednotlivci i spoločnosť akceptovať ich osobnosť a rozprávať sa s nimi ako s rovnocennými.

Ak spoznám človeka, ktorý trpí duševným ochorením, aký postoj mám k nemu zaujať? Čo najlepšie pre neho môžem urobiť?

Akceptovať ho takého aký je. Duševne chorý človek, rovnako ako zdravý, je rád, ak sa má s kým porozprávať.

Naopak, čo určite nerobiť a nehovoriť?

Nebyť ľahostajný, nevšímať si okolie, nežiť vo virtuálnom svete, ale žiť reálne tu a teraz.

V akom veku je ideálne začať s mladými ľuďmi hovoriť o duševnom zdraví a chorobách?

O duševnom zdraví je potrebné rozprávať od útleho veku. Už v predškolskom veku sa deti stretávajú so situáciami, ktoré ovplyvňujú ich psychiku.

My sme sa zamerali na starších školákov, lebo si myslíme, že práve tento vek je pre formovanie vlastnej osobnosti vrátane psychiky významný. Náš program v sebe zahŕňa podporu a prevenciu zdravia, čo je cenná kombinácia, ktorá je školou pre iných a súčasne dobrým východiskom pre rozsiahlejšie pravidelné preventívne aktivity v školách.

V našom programe „Šialený? No a!“ vidíme trojitý účinok: podporný – mladí ľudia si uvedomujú schopnosť vlastnej psychiky rozvíjať svoj potenciál pre svoj vlastný zmysluplný život, preventívny – dáva mladým ľuďom odvahu rozprávať otvorenejšie i o vážnych a smutných témach, uzdravovanie a zotavovanie ľudí s problémami duševného zdravia. Program pomáha ako podpora a prevencia zdravia, čo je cenná kombinácia, ktorá je školou pre iných a súčasne dobrým východiskom pre rozsiahlejšie pravidelné preventívne aktivity v školách.

Čo je to najdôležitejšie, čo by ľudia mali o duševných chorobách a o ľuďoch, ktorí nimi trpia, vedieť?

Že je to choroba ako každá iná. Z vlastnej skúsenosti viem, že kým sa nás duševná choroba netýka, sme k nej ľahostajní.

Pre človeka, ktorý psychicky ochorie, nie je samotná choroba to najhoršie, ale jej dôsledky, s ktorými sa následne stretáva, sú oveľa vážnejšie – duševná choroba ovplyvní všetky oblasti života. Podporiť niekoho, kto kvôli chorobe prišiel o rodinu, priateľov a prácu, aby sa znova postavil na nohy, nie je vôbec také náročné. Asi v každom z nás je potreba niekomu pomáhať a ani si možno neuvedomujeme, že i títo ľudia pomáhajú nám. A keď je pomoc vyrovnaná, dáva to zmysel.

Je dôležité sa o duševnom zdraví rozprávať. Veď duševné zdravie je to najvzácnejšie, čo človek má. Orgány sa dajú nahradiť, dokonca i srdce. Duša však nie!

Ak máte pocit, že je toho na vás priveľa, obrátiť sa môžete napríklad na nonstop a bezplatnú linku dôvery Nezábudka na čísle 0800 222 450. Nezabúdajte, že vo svojom trápení nemusí byť nikdy nikto sám. Každý má možnosť vyhľadať psychológa alebo v prípade potreby psychiatra či iného odborníka. Duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické. 

Pozri aj:

Marcela o hospitalizácii v Pezinku: Keď som prešla bránou psychiatrie, strach zo mňa opadol. Aj…