Sagawa bol vždy veľmi chudý a nevýrazný. Zo svojich kanibalistických myšlienok obviňuje západné média a to ako prezentujú krásu žien. Zatiaľ čo u väčšiny mužov znamenajú sexuálne predstavy bežný pohlavný styk u Sagawu je to pojedanie iných ľudí. V prvej triede zahliadol spolužiačkine stehná a prvá myšlienka, ktorá mu prišla na rozum bola, že vyzerajú lahodne.
Sagawa však zdôraznil, že nikdy neuvažoval o vraždení žien, len o obžieraní ich mäsa. V roku 1981 po tom, čo potláčal svoje túžby 32 rokov, ho jeho zvrátené predstavy prepadli. Presťahoval sa do Paríža, aby tu študoval literatúru na Sorbonne. Tvrdí, že po tom, čo sem prišiel, jeho kanibalistické potreby ho úplne ovládli.
„Takmer každú noc som si nosil domov prostitútku a chcel som ju zastreliť odzadu. Po čase som ich už ani nechcel jesť, bol som len posadnutý myšlienkou tohto rituálu, ako zabijem dievča,“ povedal Sagawa. Nakoniec si našiel perfektnú obeť. Renne Hartevelt bola holandská študentka, ktorá so Sagawom navštevovala ten istý obor na Sorbonne. Po čase s ňou naviazal priateľstvo a občasne ju navštevoval u nej doma na večeri. A po čase získal jej dôveru.
Pokúsil sa ju zabiť, no neúspešne. Pri strieľaní ju netrafil, čo by väčšina ľudí považovala za známku toho, že sa treba vzdať. Jeho to však len posunulo ďalej. „Bol som len viac hysterický a už som vedel, že ju jednoducho musím zabiť.“ Na druhý deň sa mu to podarilo. Hneď po tom čo Renee zabil, pocítil vinu, ktorú však takmer okamžite nahradila eufória.
„Rozmýšľal som, že zavolám pohotovosť,“ spomína Sagawa. „Potom som si pomyslel, ‚Počkaj, nebuď hlúpy. Na toto si čakal 32 rokov a teraz sa to naozaj deje.“ Hneď ako ju zabil, znásilnil jej mŕtvolu a začal ju rezať. „Prvá vec, ktorú som spravil bolo, že som rozrezal jej zadok. Nezáležalo na tom, ako hlboko som rezal, jediné, čo som videl bol tuk. Vyzeralo to ako kukurica, a trvalo to skutočne dlho, kým som sa prepracoval k červenému mäsu. Hneď ako som ho zbadal, odtrhol som kúsok prstami a vložil som si ho do úst. Bol to pre mňa historický moment.“
Jediné, čo Sagawa ľutoval bolo, že ju nejedol kým bola ešte živá. „To, čo som si naozaj prial, bolo jesť jej živé mäso. Nikto mi to neverí, no môj úmysel bol jesť ju a nie nutne ju zabiť.“ Sagawa hovorí, že dôvod, pre ktorý túži jesť ľudské mäso sa nedá nijako vysvetliť. „Je to jednoducho fetiš. Napríklad, pokiaľ si vezmete normálneho muža, ktorý pociťuje prirodzenú túžbu po ženách, chce s nimi byť, chce ich ovoniavať a bozkávať. Pre mňa je pojedanie niečo, ako ďalší aspekt milovania. V skutočnosti nerozumiem, ako je možné, že nemajú všetci potrebu konzumovať druhých ľudí.“
Po dvoch dňoch nemal Sagawa čo robiť s ostatkami Renee, a tak uložil jej trup, nohy a hlavu do dvoch kufrov. Zavolal si taxík a ten ho vyložil v miestnom parku, ku ktorému patrilo jazero. Sagawov plán bol taký, že si ho nikto nevšimne a on vyhodí kufre do jazera. Niekoľko ľudí si však po ceste k jazeru všimlo, že z kufrov kvapká krv a upozornili miestnu políciu. Keď dorazili strážnici a začali ho spovedať, jeho odpoveď bola jednoduchým priznaním. „Zabil som ju, aby som mohol jesť jej mäso.“
Issei Segawa čakal dva roky vo francúzskom väzení na svoj súd. Sudca Jean-Louis Bruguiere ho uznal ako šialeného a stiahol tak všetky obvinenia. Nariadil mu doživotný pobyt v psychiatrickej nemocnici. Bol deportovaný do Japonska, kde mal zbytok svojho života stráviť zavretý medzi štyrmi stenami. No nestalo sa tak. Keď obvinenia vo Francúzsku boli stiahnuté, všetky dokumenty o jeho prípade boli zapečatené a nemohli byť odovzdané japonským úradom. Japonci teda nemali na výber a Sagawu prepustili.
Sagawa tvrdí, že jeho túžba po kanibalizme prichádza vždy v júni, keď ženy nosia menej šiat a odhaľujú viac kože. Hovoril aj o tom, ako ho zmáhajú túžby po ženskom mäse a o jeho príprave. Od svojho kriminálneho incidentu sa však Sagawu kanibalizmu zdržiava. Namiesto toho investoval svoj čas do písania kníh. Jeho posledným dielom je v poradí piata práca, ktorá nesie názov Extremely Intimate Fantasies of Beautiful Girls (Extrémne intímne predstavy o nádherných dievčatách). Kniha je plná jeho kresieb a taktiež ďalších slávnych umelcov.
„Dúfam že ľudia, ktorí si moju knihu prečítajú aspoň prestanú o mne premýšľať, ako o monštre,“ zveril sa na záver Sagawa.
all-that-is-interesting.com
Nahlásiť chybu v článku