Juraj ‚Djuro‘ Cocher je už dvadsať rokov manažérom kapely Polemic, založil agentúru Gentle Groove Production, kde okrem slovenských a českých interpretov (napríklad spomínaný Polemic, Billy Barman, Katarzia, Divokej Bill, Le Payaco, Solid Move) bookuje a zjednáva pre slovenských fanúšikov koncerty zahraničných hviezd. Porozprávali sme sa o tom, čo všetko jeho kariéra obnáša a čo má vlastne na hudbe rád.

Ako dlho sa už venuješ tejto práci a ako si sa k tomu vôbec dostal?

Začal som niekedy v rokoch 1999 – 2000 a dostal som sa k tomu ako slepý k husliam. Počúval som veľmi veľa rádio Ragtime, bavila ma muzika, bavilo ma chodiť na koncerty a bol som úplne ultra fanúšik Polemicu, vždy som skákal v prvej rade. V Ragtime som mal kamarátov a s mojou expriateľkou som organizoval beániu a potrebovali s tým pomôcť, zhodou okolností tam bol aj bývalý manažér Polemicu, tak sa nám podarilo dať dokopy prvú akciu s Polemicom. Vyšlo to skvele a ja som akosi už pri chalanoch zostal, keď menili manažéra. V tom čase som mal osemnásť rokov, teraz sme s Polemicom už dvadsať.

Čo si plánoval robiť so životom ešte predtým, ako mladý chalan? Kde si sa videl?

Ty kokos, počkaj, to je dobrá otázka… Ja som odišiel po škole v lete hneď pracovať do Nórska, mali sme tam pásť kravy, ale to nám nevyšlo, vo finále sme tam robili nejaké záhradné práce. Tu som si zarobil prvé peniaze, za ktoré som si kúpil prvý mobil, nový počítač a začal som hneď robiť, proste som do toho rovno vhupol.

Čím myslíš, že si chalanov z Polemicu tak dostal?

Myslím, že na mne videli určité nadšenie, tak nejako sme si ľudsky sadli hneď na začiatku. Mal som vtedy ďaleko väčší drive, ako mali ľudia v škole v tom čase. Bol som v správny moment na správnom mieste, nadväzovalo na to veľa drobností a keby bola jedna vec inak, tak možno teraz nerobím to, čo robím.

Si stále rovnako nadšený, ako si bol aj pred rokmi?

Už som dospelejší, by som povedal. Ale stále ma bavia koncerty Polemicu, neomrzelo ma to. Stále chodím s nimi po koncertoch, na festivaly, väčšie koncerty alebo firemné akcie, zhruba raz do mesiaca.

Ako vyzerá ten proces, keď chceš osloviť nejakú zahraničnú hviezdu, či by ku nám prišla vystupovať? Ako postupuješ?

Je viacero možností. Buď sa nájde klient, ktorý chce zabezpečiť na svoju akciu konkrétnu vec, povie že “chcem toto a toto” a my mu povieme “okej, ak na to máš budget.” Ľudia väčšinou nemajú prehľad o financiách, preto to klientovi zreálnime a trošku upraceme. Máme prístup do rôznych databánk, kde si vieme overiť, koľko daný interpret povedzme zarába na koncertoch a z toho sa dá odvodiť cena. Druhá možnosť je, pokiaľ sú to veci, do ktorých sa ideme púšťať my sami, že ma kontaktuje priamo agent, ktorý mi dá vedieť, že napríkald prvý kvartál 2018 majú v pláne obehnúť Európu a Slovensko, Čechy a Maďarsko by mohli ísť zhruba v tom a v tom čase. Ja sa pozriem, ktoré priestory sú voľné, začneme negociovať o financiách, o podmienkach a buď sa dohodneme alebo sa nedohodneme. Alebo ešte robíme to, že sa spojíme niekoľkí promotéri naraz a kúpime koncerty pre Prahu, Brno a Bratislavu, tým pádom máme lepšiu vyjednávaciu pozíciu.

Je to na Slovensku vďačná oblasť na podnikanie?

Za tie roky mám už dosť dobrý reálny odhad, aké sú možnosti a aká je kúpna sila ľudí v Bratislave na koncertoch. Nestáva sa nám, že by sme prerábali. Ja som ochotný hádať sa aj pol roka o podmienkach, lebo keď očakávam, že mi príde XY ľudí, tak pri určitej cene lístka viem, že do toho nemôžem dať o tisíc eur viac, lebo to dám zo svojho vrecka. Keď si to celé vymyslím a zrátam, tak som veľmi tvrdý. Je to nevyhnutné, lebo inak skončíš veľmi rýchlo.

Aký je najkratší šibeničný čas, za aký ste zorganizovali koncert?

My sme sa v agentúre dohodli, že chceme mať čas minimálne nad tri mesiace, ideálne 6-9 mesiacov a čo bude pod tri, neberieme. Hneď o týždeň na to nám prišla ponuka na Selah Sue, mali sme na to 28 dní. Dá sa to stihnúť aj za mesiac a už to tými rokmi pre nás nepredstavuje nejaký veľký stres, ani paniku. Robíme iba to, na čo máme peniaze a ideme iba do akcií, pri ktorých aj keby nám prišlo 0 ľudí, tak môžeme všetkých vyplatiť. To je vlastne úplne najzákladnejší základ.

Organizuješ aj koncerty, ktoré ti hudobne možno nie sú úplne po chuti?

Ak si to niekto objednáva na festival či na svoju akciu, nemám s tým problém, beriem to ako zakázku. Sám by som to nerobil. Ale napríklad – nikdy som nebol metalový fanúšik a ukecal ma agent nórskej skupiny Kvelertak, aby sme spravili koncert, bol to poriadny náter. Ja som skôr na tanečnejšie a gitarovejšie veci, elektro a indie… A aj tak sme do toho šli a užili si to, celý koncert som si pozrel s otvorenou hubou. Bolo to vymakané, deň predtým hrali s Metallicou v Prahe a deň potom s Metallicou v Budapešti, oba koncerty vypredané, na Slovensku boli prvýkrát. Po tomto koncerte sme síce zostali takmer na nule, ale aj tak sme si povedali, že to spravíme aj nabudúce, kvôli ľuďom, lebo boli neskutočne nadšení.

S ktorými interpretmi sa pracovalo náročne, kto mal veľké nároky?

Smiešne veľké nároky mal Iggy Pop, jeho rider je najlepší a najvtipnejší na svete, vyhral dokonca aj nejakú cenu. Je písaný ako poviedka, musíš pochopiť, že čo z toho je naozaj. Chce cigarety, ktoré sa nevyrábajú, chce víno, ktoré neexistuje, chce komika Boba Hopa do šatne, chce pokrového šampióna, ktorý s ním bude hrať medzi pesničkami v zákulisí poker. A kopec iných vecí. Svet obletela aj slávna požiadavka, že chcel v šatni krokodíla. Málo ľudí vie, že krokodíla si Iggy nikdy nevyžiadal a že sme si to vymysleli my. Jeho rider je taký absurdný, že sa nad tým ani nikto nepozastavoval. Okrem Iggyho už ani nikto so zvláštnymi požiadavkami nebol, lebo dnes sa dá už prakticky všetko zohnať. Je tu veľa profesionálov, ktorí sa venujú konkrétnym veciam a čo nezoženieme tu, zoženieme vo Viedni.

Z ktorého hosťa, ktorého sa vám podarilo vybaviť, si mal veľkú radosť?

Z tých 300 zahraničných interpretov je ťažké vybrať… Iggy Pop určite, Die Toten Hosen – tí tu hrali prvýkrát, deň predtým boli vo Viedni, kde hrali za šialené peniaze a tu to bolo skoro zadarmo, lebo si chceli iba odfajknúť, že hrali na Slovensku. Dokonca si sami zaplatili celé poschodie v hoteli Carlton. Ďalej The Presidents of the USA, Tricky, Rick Astley, Ali Campbell (UB40), Arrested Development, Seňor Coconut bola strašne dobrá vec. Prvýkrát na Slovensku hrali vďaka nám naživo The Herbaliser a Jaga Jazzist. Bavilo ma, že sme tiež prvýkrát mohli ukázať ľuďom Zdob si Zdub, rakúšanov Bauchklang a podobne.

Čo rád počúvaš osobne?

Deezer a tam si nechám hrať nejaký flow. Elektronika, breakové veci, drum´n´bass… Málokedy si pustím sám od seba dobrovoľne celý album. To skôr pracovne, keď si musím niečo vypočuť. Niektoré albumy mi ale rotovali v aute celé mesiace, napríklad posledná Katarzia, najskôr som ju nemal rád, až som bol na ňu alergický, no posledným albumom Agnostika si ma získala. Veľmi ma baví Walter Schnitzelsson, Jimmy Pé, Fallgrapp, Saténové ruky, Bad Karma Boy. Kúpil som si pred časom gamofón, tam si púšťam celé platne, lebo sa tam blbo preskakujú piesne. Naposledy mi išla výberovka Hot Chocolate, Nina Simone, De La Soul… Čím som starší, tým počúvam staršie veci. To, čo som nechápal, keď som mal dvadsať, tak ma začína teraz baviť. Zatiaľ mám do 30 platní, začal som robiť to, že keď niekam cestujem, nenosím si domov sprostosti, ale radšej platne.

Aké sú najbližšie plány, na ktorých interpretov sa môžeme tešiť?

Snažíme sa robiť každý mesiac jednu akciu. Naposledy to bol na Magio pláži britský dídžej Etherwood, v auguste nás čaká Kiasmos DJ set, v septembri Jazzanova, Son Lux v októbri, november N.O.H.A. a december My Baby. Aktuálne čakáme na finálne potvrdenia ďalších interpretov do marca budúceho roka.

Máš štvorročnú dcérku Johanku, aký má hudobný vkus? Vie vysvetliť, čo tatino robí?

Ale áno, vie, čo robím. Minule sme boli spolu prvýkrát na festivale, ale nepáčilo sa jej to, nemá rada festivalový hluk, aj napriek tomu, že sama sa nezastaví. Inak má brutálne rada Saténové ruky alebo Bad Karma Boy, spievame si spolu ich pesničky. Vyspevuje aj Ranenú srnku od Katarzie. Mirovi Jarošovi sa síce v škôlke nevyhne, k jej veku to samozrejme patrí, ale keď je s nami, tak jej púšťame takéto veci. A najviac tancuje na Hudson River od Jimmyho Pé, to je vždy úplné peklo, čo robí (smiech).

Aj rozhovor s Jurajom bol súčasťou festivalu Broskyňové leto, ktorý sa konal počas júla a augusta v Bratislave. Už sa tešíme na ďalší ročník opäť o rok!

Broskyňové leto (Mirka Brindová)