Alebo natierali ručičky a ciferníky hodín rádioaktívnou farbou. Následky takejto práce však boli badateľné, až keď už bolo príliš neskoro. V 19. storočí sa továrňami prehnala epidémia, ktorej sa hovorilo „phossy jaws“. Čeľuste desiatok žien doslova zhnili a rozpadli sa.
Fosforové čeľuste
Cornelia bola zamestnaná v továrni na výrobu zápaliek dva roky. Pracovala v nej najmenej osem hodín, niekedy však aj 10 či 15 hodín denne. V roku 1885 však muselo ísť 16-ročné dievča k lekárovi. Zuby a sánka ju boleli natoľko, že už nedokázala ani jesť, píše portál All That Is Interesting. Sánku jej rozožral biely fosfor, s ktorým počas výroby zápaliek pracovala. Tento desivý jav neskôr dostal pomenovanie „phossy jaw“, teda fosforová čeľusť.
V tom čase však o niečom takom lekári nevedeli. Cornelii vyčistil ďasná, vytrhol jej zub a poslal ju späť do továrne. Cornelia sa však k lekárovi čoskoro vrátila v príšernom stave. V sánke sa jej vytvorila diera a vytekal z nej hnis. Lekári jej napokon museli celú sánku odstrániť. Mladé dievča bolo len jedným z množstva desivých prípadov. Z tovární prichádzali koncom 19. a začiatkom 20. storočia stovky žien s podobnými problémami.
Hovorilo sa im zápalkové dievčatá. Ich úlohou bolo drevené paličky namáčať do bieleho fosforu celé hodiny. Aj keď sa objavovalo čoraz viac prípadov fosforových čeľustí, trpiace ženy si nikto nevšímal ešte desiatky rokov. Trvalo ešte dlho, kým sa biely fosfor konečne zakázal.
Luciferove zápalky sa tešili značnej popularite
Továrne na zápalky, kde sa pracovalo s bielym fosforom, boli bežné najmä v Anglicku a v Amerike. Biely fosfor bol považovaný pri výrobe zápaliek za obrovský krok vpred. Vytvárala sa z neho pasta, ktorá sa ľahko nanášala na drevené paličky. Navyše, človek musel vynaložiť len minimum snahy na to, aby zápalku zapálil. Hovorilo sa im luciferove zápalky a tešili sa značnej popularite. To znamenalo pre továrne profit.
Majitelia tovární veľmi dobre vedeli, že fosfor je toxický a z dlhodobého hľadiska spôsobuje zdravotné problémy, vrátane nekrózy sánky. Používali ho však aj napriek tomu. Každý deň veľký mixér pomiešal fosfor s lepidlom a farbivom a mohla sa začať výroba tisícok zápaliek. Po ich dokončení sa zabalili do škatúľ. Jediná žena dokázala v priebehu dňa vyrobiť milióny zápaliek.
Postupom času sa zavádzali drobné opatrenia na obmedzenie nebezpečenstva. Napríklad, ženy si po práci mali umývať ruky alebo počas práce nosili rúška. Niektoré továrne sa zas snažili zabezpečiť čo najlepšiu ventiláciu priestorov. To však ani zďaleka nestačilo.
Následky otravy boli neraz fatálne
Ako píše portál RDHMag, prvý prípad fosforovej čeľuste sa podarilo zaznamenať v roku 1838 vo Viedni. Do roku 1844 sa objavilo 22 ďalších prípadov nekrózy čeľuste, napriek tomu však zápalkový priemysel prekvital. V roku 1857 napokon doktor James Rushmore Wood napísal o Cornelii štúdiu. Všimol si, že najprv sa objavuje bolesť v čeľusti, postupne sa však vytvárajú v ďasnách abscesy. Ďasná dievčat niekedy dokonca svietili v tme.
V tých najvážnejších prípadoch nekróza úplne zničila čeľusť a napadla aj mozog. Ak lekári nezasiahli včas, otrava fosforom mohla byť fatálna. Niektoré obete museli pretrpieť niekoľko operácií, ako napríklad Cornelia. Iné zomreli do troch mesiacov po tom, ako sa objavili prvé príznaky otravy. Len 13-ročnej Annie po 4 rokoch práce v továrni svietili v tme ruky. Čeľusť museli neskôr odstrániť aj jej. 23-ročná Maggie zas v továrni pracovala aj po 5 operáciách na odstránenie čeľuste.
Biely fosfor zakázali v Británii až v roku 1910
Odhaduje sa, že vážne následky otravy muselo znášať približne 11 % žien pracujúcich s fosforom. Zamestnávatelia sa však stále nečinili, ženy sa preto rozhodli veci vziať do vlastných rúk. V roku 1888 napísala Annie Besant článok, v ktorom podmienky v továrňach tvrdo skritizovala. V tom čase už mnoho krajín používanie fosforu pri výrobe zápaliek zakázalo. Avšak nie v Británii.
V roku 1888 preto ženy zorganizovali štrajk. 1 400 žien odmietlo pracovať a žiadalo, aby sa pracovné podmienky výrazne zlepšili. Do štrajkov sa zapájali aj politickí aktivisti, vláda teda nemala na výber. Už viac nemohla zatvárať oči pred tým, v akých podmienkach ženy pracovali. Továrne však fosfor používali naďalej.
Niektoré zamestnankyne poslali po otrave domov, aby sa mohli vyliečiť. Počas liečby ich platili aj naďalej, potom ich však späť do práce prijať odmietli. Ich zjazvená tvár by vraj príliš desila ostatných zamestnancov. Biely fosfor bol v Británii definitívne zakázaný až v roku 1910, kedy ho nahradila bezpečnejšia alternatíva, seskulfid.
Nahlásiť chybu v článku