Vysoko v oblakoch na strmých svahoch hôr je pohyb náročný, každý krok si vyžaduje silné sústredenie a každé zaváhanie môže skončiť fatálnou chybou. Zdalo by sa, že v horách sme ponechaní svojmu osudu, našťastie, existujú ľudia, ktorí nasadzujú vlastné životy, aby tam viedli nebezpečný súboj o našu vlastnú záchranu. Hovoríme o horských záchranároch. 

Rozprávala som sa s Martinom Maličkým, vysokohorským záchranárom, ktorý v nebezpečných podmienkach hôr nasadzuje vlastný život vtedy, keď my ostatní sme bezmocní.

Prečo v Tatrách zomiera tak veľa ľudí?

Neviem, či je to veľa. Je to riziko. Hory neodpustia žiadnu chybu. Nepozerajú na to, aký je človek bohatý alebo akú má parádnu bundu, ak spraví chybu, v najlepšom prípade sa poraní, v tom horšom zomrie.

Aké chyby robia turisti?

Určite prehnané sebavedomie. Nerešpektovanie zmien počasia a horských podmienok, keď sú na jar ešte snehy alebo tvrdé firny na chodníkoch. Treba vnímať okolité podmienky okolo seba a prispôsobovať sa im. Neísť tvrdohlavo za svojím plánom.

Turisti, ktorí navštevujú Tatry nerešpektujú pravidlá a podmienky?

Niekedy mám pocit, že idú do terénu nepripravení. Mestskí ľudia si veľakrát myslia, že ako na námestí, tak aj v horách. Ale ono to tak nefunguje. Na námestí, keď sa potknete, rozbijete si koleno, v horách sa potknete a letíte možno dvesto – tristo metrov. To je asi ten najväčší rozdiel.

Do hory s pokorou a pripravený.

Je nejaký rozdiel medzi slovenským a českým turistom?

Nerád by som ich nejak zovšeobecňoval. No príde mi, že keď sem prídu Česi, tak vyrazia na týždeň a za každú cenu chcú ten čas využiť. Páčia sa mi, sú takí outdooroví, akoby viac žili s prírodou. Príde mi, že my, Slováci, sme viac mestské typy, ak by som to mal takto zovšeobecniť. Fandím Čechom, ale mohli by viac rešpektovať podmienky.

Je počasie/ročné obdobie, ktoré je nebezpečné na turistiku v horách?

V zime sú určite nebezpečné lavíny. Chodníky sú otvorené po chaty, lenže aj ten chodník má lavinózné svahy, čiže tam hrozí nebezpečie. Mnoho neskúsených turistov vchádza na lavinózný svah za každú cenu,  aj napriek výstrahám horskej služby, pretože si zaplatili nocľah na chate.

Jar je nebezpečná vo firnoch. To sú tie tvrdé snehy, ktoré ešte bývajú na chodníkoch, ale ľudia už chodia bez paličiek a vtedy sa šmyknú, prinajhoršom sú obutí v teniskách.

Každé obdobie má svoje špecifikum

Leto je nevyspytateľné. Aj v lete môže nasnežiť, turisti môžu omrznúť, hrozí riziko podchladenia. Keď idem do hôr, mám stále pri sebe paličky, rukavice a čiapku, to nosím v ruksaku či je leto alebo zima, 365 dní v roku. V horách môže nastať zmena počasia behom hodiny – dvoch, môže sa ochladiť aj o 20 stupňov Celzia.

Na jeseň býva najstabilnejšie počasie, ale prichádzajú prvé snehy. Ak sú ľudia naučení, že do konca októbra sú chodníky otvorené, môže ich nepríjemne prekvapiť , keď v septembri napadne meter snehu, vtedy sa môžu stať všelijaké prúsery.

A čo búrky, sú nebezpečné?

Videl som Nemca s krížikom na hrudi od retiazky, ktorý mu „vytetoval“ blesk. Platí, že počas búrky by sme sa nemali zdržiavať na vrcholoch. Veľakrát turisti nerešpektujú príznaky búrky, keď sa mraky už zbierajú, no aj tak chcú silou mocou dosiahnuť vrchol.

Neustále treba sledovať okolie, fungovať na spätnej väzbe, prijímať podnety z okolia a vyhodnocovať ich. Najväčšie riziko hrozí, keď človek ide zaslepene s klapkami na očiach. S myšlienkou, že niečo musí dosiahnuť. Vtedy tá búrka vie aj zabiť.

Aké pravidlá by sme mali dodržiavať počas búrky?

Veľa sa rozpráva o mobilných telefónoch, čítal som veľa štúdií, ktoré hovoria, že vypínať mobily nemá až taký veľký vplyv na pritiahnutie bleskov. No preventívne ho odporúčam určite vypnúť. Mali by sme byť čo najďalej od reťazí. Mne sa stalo, že prišla búrka, keď som mal na sebe komplet výstroj – čakany a mačky – vtedy je dobré, nechať všetko kovové niekde a páliť preč.

Ďalej nebyť na hranách, nebyť pri vodných plochách. Kov a vodné plochy jednoznačne priťahujú blesky. Taktiež nie je dobré schovávať sa pod prevismi, treba čím skôr bežať dole. Preč od kovu, preč od vody a netrčať v teréne.

Je všeobecne známe, že by sme sa mali schovať pod previs. To už neplatí?

Blesky vedia zbehnúť aj tam.

Ak nastane situácia, že sa nachádzame počas búrky na hrebeni, čo robiť vtedy?

Búrka nepríde zo sekundy na sekundu. Robia sa oblaky, treba sledovať ústupovú cestu. Buď sa treba vrátiť alebo vyhľadať najkratšiu cestu, ktorou sa dá zbehnúť dole, kde je relatívne bezpečie. Dôležité je netrčať. Potom ostáva už len dúfať.

Aký je to pocit lietať vrtuľníkom ponad horské štíty?

Videl som kopec štítov a kopec dolín. Je to úplne iný pohľad. Človek sekundu nesleduje cestu a zrazu nevie, kde je, pretože pohľad z hora je úplne iný ako pohľad z dola. Hoci mám prelezené celé Tatry, stalo sa mi, keď som nedával pozor, že miestami som nevedel, kde som.

Je nebezpečnejšie robiť záchranára vo vrtuľníku alebo v sanitke na cestách?

Veľa kamarátov mi za posledné roky pomrelo, 90% z nich zomrelo pri zásahu vrtuľníkom. Je to nebezpečné, ale ľudia sa zabili aj v sanitkách. Človek ide s tým do toho. Život žijeme tak, že viac-menej každý počíta s tým, že sa niečo môže stať. Ide o to, nakoľko je ochotný pomôcť druhým. Čo ho zaviaže, či strach o vlastný život alebo snaha pomôcť. Človek nemôže celý deň ležať doma, aby na neho nič nespadlo alebo nezrazilo.

Ak chcete pomôcť, idete do toho s tým, že sa vám niečo stane.

V tomto som fatalista, čo sa má stať, to sa stane. Nijak to neoblbnem, no robím, čo môžem. Myslím, že každý má napísané vo svojej knihe života, kedy pôjde „pa“. Dovtedy treba žiť naplno.

Mali ste už niekedy pocit, že tak do toho fakt nejdem?

Vo vrtuľníku o všetkom rozhoduje pilot, on povie, či sa letí alebo nie. Ja som bol vždy členom, ktorý akceptoval rozhodnutie pilota. Nikdy som nestrečkoval, že do toho nejdem. Mám skúsenosti z lezenia, takéto akcie som miloval, naozajstné stenovky a podobné zásahy. Tam som mohol naplno využiť všetky moje skúsenosti.

Spolupracujú zranení turisti so záchranármi?

Často sa stáva, že nespolupracujú. Je to ďalšia vec, ktorú by sa mali turisti naučiť. Malo by sa šíriť všeobecné povedomie. Ak potrebujem vrtuľník, postavím sa chrbtom k vetru a telom spravím ypsilón (nohy spolu a ruky zdvihnuté doširoka nad hlavou) ako „YES“. Ak ho nepotrebujem, telom spravím písmenko N ako „NO“ (jedna ruka pri tele, druhá zdvihnutá priamo nad hlavou).

Veľakrát sa stalo, keď sme leteli, nemali sme presný popis miesta, v doline sa nachádzalo kopec ľudí a my sme mali nájsť človeka so zlomenou nohou, ktorý potreboval pomoc. No všetci na nás pozerali. Z vrtuľníka však nie je jasné, kde je zranený človek, keďže ľudia si hocikde posedávajú na lúke.

Ešte sú nejaké iné pomocné signály, vďaka ktorým dokážete ľahšie nájsť zraneného?

Výrazne nám pomôže, ak má zranený na sebe výrazné oblečenie. Napríklad nejakú červenú, žltú, oranžovú bundu, proste niečo výrazné, čo ich odlíši od okolitého prostredia. Čierna, tmavomodrá, zelená splývajú s terénom.

Mali by sme si zbaliť na každú túru do ruksaku nejaký výrazný kus oblečenia?

Áno. Pre prípad núdze je dobré mať so sebou niečo „kikiriki“. Môže to veľmi pomôcť vám a aj horskej službe pri hľadaní.

Keby sme si zosumarizovali veci, ktoré by sme mali mať vždy zbalené so sebou v ruksaku, čo by to bolo?

Jednoznačne paličky, hlavne v zime, keď sa brodíte snehom. V zime by sme takisto nemali zabúdať na mačky a ochranné návleky na nohy alebo aj slnečné okuliare. Môže sa stať, že človek oslepne od odrážajúceho sa svetla od snehu.

Celoročne by sme mali mať zbalené rukavice, čiapku alebo minimálne buffku. V horách sa počasie zmení behom hodinky a človek zbytočne mrzne. Preto je dobré mať aj nepremokavú bundu. Dôležité je mať pri sebe aj kapsičku rýchlej pomoci, kedy si vieme ošetriť ľahké zranenie. Napríklad z teleskopických – turistických paličiek a z obväzu si vieme urobiť provizórnu dlahu.

A čo turisti a alkohol?

To nemám rád, odkedy pracujem na chate. Kopec turistov príde s tým, že sa idú dobre ožrať na chatu a na druhý deň dovidenia. Jednak vyrušujú druhých v noci a keď si vypijú, už neakceptujú upozornenia. Toto ma hnevá.

Často sem prídu veľké partie, ožrať sa a na druhý deň ísť dole. Vyspia sa tu za pár eur, donesú si vlastný alkohol, čo mi príde veľmi neohľaduplné. Ak sa chcú ožrať, nech si prenajmú chatu niekde dole v lese, tam nech si hulákajú celú noc.

Nemali by sa opíjať na vysokohorskej chate, kde je kopec horolezcov, ktorí chcú skoro ráno vyraziť ďalej. Kvôli takýmto ľuďom sa nemôžu poriadne vyspať pred náročným výstupom.

Prepláca zdravotná poisťovňa zásahy vrtuľníkom aj ľuďom, ktorí sú pod vplyvom alkoholu?

Neviem, ako je to presne s alkoholom. Zásahy vrtuľníkom na Slovensku sú hradené zdravotnou poisťovňu. Problémom môže byť, keď na palubu vezmú člena horskej služby, vtedy už musíte mať poistenie na zásah horskej služby. Pri výjazde sanitky si pacient so zisteným alkoholom v krvi hradí náklady sám, vypisuje sa takzvaný „regres“.

Je dôležité horské poistenie?

Pre zraneného je to určite jednoduchšie. Minimálne, keď sa niečo zomelie. Je lepšie na to myslieť dopredu, ceny sú neskutočne vysoké. Nie sme až tak pánmi svojho osudu, nikdy nevieme, čo sa stane. Mali by sme byť stále pripravení. Ja mám poistenú celú moju rodinu.

Dokáže vás na horách ešte stále niečo prekvapiť?

Stále áno. Ľudia ma stále dokážu niečím prekvapiť, niekedy sám premýšľam, či je to ešte pri zdravom rozume alebo už za hranicou zdravého rozumu.

Kopec ľudí prichádza do hôr spraviť si selfíčko. Pre niektorých sú hory len prostriedkom, ako sa zviditeľniť. Niekedy je to zábavné. Dokým sa niečo nestane, potom zábava končí.